Salezián Štefan Turanský mal rád ľudí

„Mladý salezián sa stával na Slovensku známym už v hlbokej totalite. Keď nastúpil do slovenského gymnázia pri Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme a neskôr vstúpil k saleziánom, hneď sa zapojil do ich aktivít a pomáhal donovi Ernestovi Macákovi a jeho bratovi Ľudovítovi pri príprave mládežníckej relácie pre Vatikánsky rozhlas Mladá vlna, ktorá sa pravidelne vysielala každý utorok a na Slovensku bola veľmi obľúbená,“ začína rozprávanie o zosnulom saleziánovi jeho spolubrat.

Nezabudnuteľný prvý pohreb

Prvýkrát sa s ním stretol v roku 1990, „keď prišiel na Slovensko, kam ho pozval vtedajší inšpektor (dnes je táto funkcia premenovaná na provinciál) don Jozef Kaiser.

Jeho sídlo bolo v Dolnej Súči, lebo provinciálny dom v Bratislave na Miletičovej sa vtedy začal upravovať na pôsobenie saleziánov v ‚normálnych podmienkach ‘. Stal sa provinciálnym sekretárom a zároveň bol nakrátko aj mojím kaplánom v Dolnej Súči“, vracia sa do minulosti don Marián Valábek.

Štefan Turanský podľa neho často spomínal na to, ako prvýkrát pochovával:

„Čelo pohrebného sprievodu vykročilo z domu zosnulého na cintorín v poradí miništrant s krížom, za ním muži, potom dychovka, miništranti, kňaz a speváci. Keď sa po pár sto metroch niekto obzrel, zistili, že zosnulý a rodina, ako aj modliace sa ženy sú ďaleko, pretože pri ukladaní truhly do pohrebného auta sa truhla zasekla a pohrebníci to museli opravovať. Nakoniec sa to podarilo opraviť a pohreb mohli dokončiť.“

Venoval sa novicom i pastorácii

Z Dolnej Súče don Štefan Turanský putoval do Popradu, kde bol užitočný v rozbiehajúcom sa noviciáte, neskôr s novicmi prešiel do Žiliny, kde saleziáni zriadili filozoficko-pedagogické štúdiá.

„Števko sa stal vedúcim štúdií a postupne sa z inštitútu stalo detašované pracovisko Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1993 sme tam boli spolu – pôsobili sme v ponoviciáte, pri novovzniknutej Strednej odbornej škole sv. Jozefa, ako aj v pastorácii vo farnosti sv. Jána Bosca.“

Neskôr sa ujal pastorácie na vtedy novovzniknutom sídlisku Hájik. Na čas sa ich cesty rozišli, no netrvalo dlho a opäť sa stretli – tentoraz v Bratislave, kde sa don Turanský stal direktorom na teológii „Sales“.

V roku 2005 ho vymenovali za saleziánskeho provinciála. „V tom čase musel cestovať po Slovensku, stále sme však snívali, čo by sa dalo zlepšiť, čo by sa oplatilo urobiť a ako postupovať.

No prišiel rok 2008, Števko odišiel na generálnu kapitulu, tam ho zvolili za regionálneho radcu a dostal na starosť severnú Európu od Veľkej Británie až po Vladivostok. Potom však prišla jeho choroba, z ktorej sa istý čas zotavoval v Žiline, a opäť služba direktora v medzinárodnej komunite teológov v Ríme.“

V roku 2016 sa vrátil na Slovensko, najskôr mal ísť do Košíc, nakoniec ho predstavení nechali v bratislavskej Petržalke ako direktora, po čase ako vikára komunity. Vtedy ho don Marián Valábek trošku podpichol:

„‚Načo pôjdeš do Košíc, veď polovica Petržalčanov sú Košičania‘ a zasmiali sme sa. Ale vážne. Ukázalo sa, že Števko si obľúbil všetkých Petržalčanov a záležalo mu na nich.“

Hľadal spôsob, ako ľuďom pomáhať

„Už v Dolnej Súči sa zapísal do sŕdc mladých, hlboké stopy v mysliach ľudí zanechal i v Žiline. Väčšinu svojho saleziánskeho života sa venoval formácii a spiritualite.

Vedel sa porozprávať s každým o veselých aj vážnych veciach. Pomáhal pri orientovaní sa v povolaní. Vedel pri takejto službe spolupracovať. Ak niektorí pri hľadaní objavili, že nie sú na svojom mieste, poradil im, aj sa s nimi pokúšal hľadať ich miesto a pritom im dával slobodu,“ približuje don Valábek.

Na Štefanovi Turanskom si vážil najmä to, že mal rád ľudí, „ovplyvnil veľa rehoľných sestier i zasvätených osôb. Tešil sa aj z každého dobrého manželstva. Každý človek bol pre neho vzácny. Trápil sa (evanjeliovo) nad trápením iných. Hľadal spôsob, ako ľuďom pomáhať. Bol jemný a tejto jemnosti sa učil od starších spolubratov“.

Hoci podľa dlhoročného spolubrata nebol bez chýb – ako nikto z nás, snažil sa s nimi niečo robiť. „Mal zmysel pre spoločenstvo. Vedel ,poštekliť dobrým vtipom,“ vymenúva saleziánsky kňaz.