Salezián Štefan Turanský mal rád ľudí

„Od začiatku si ho pamätám ako veselého spolubrata so zmyslom pre humor. Mal zmysel pre vnútorný život a vnútornú spiritualitu. Mal otvorené srdce pre spolubratov i spolusestry, bol otvorený pre manželov aj deti,“ hovorí o nedávno zosnulom kňazovi Štefanovi Turanskom, ktorý by sa 11. septembra dožil 64 rokov, jeho spolubrat don Marián Valábek (69).
Anna Stankayová 16.09.2020
Salezián Štefan Turanský mal rád ľudí

Štefan Turanský, SDB, sa narodil 11. septembra 1956 v slovenskej rodine v Selenči (dnešné Srbsko) a zomrel náhle 12. augusta 2020 v Západných Tatrách v Smutnej doline. Snímka: archív Saleziánov dona Bosca

„Mladý salezián sa stával na Slovensku známym už v hlbokej totalite. Keď nastúpil do slovenského gymnázia pri Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme a neskôr vstúpil k saleziánom, hneď sa zapojil do ich aktivít a pomáhal donovi Ernestovi Macákovi a jeho bratovi Ľudovítovi pri príprave mládežníckej relácie pre Vatikánsky rozhlas Mladá vlna, ktorá sa pravidelne vysielala každý utorok a na Slovensku bola veľmi obľúbená,“ začína rozprávanie o zosnulom saleziánovi jeho spolubrat.

Nezabudnuteľný prvý pohreb

Prvýkrát sa s ním stretol v roku 1990, „keď prišiel na Slovensko, kam ho pozval vtedajší inšpektor (dnes je táto funkcia premenovaná na provinciál) don Jozef Kaiser.

Jeho sídlo bolo v Dolnej Súči, lebo provinciálny dom v Bratislave na Miletičovej sa vtedy začal upravovať na pôsobenie saleziánov v ‚normálnych podmienkach ‘. Stal sa provinciálnym sekretárom a zároveň bol nakrátko aj mojím kaplánom v Dolnej Súči“, vracia sa do minulosti don Marián Valábek.

Štefan Turanský podľa neho často spomínal na to, ako prvýkrát pochovával:

„Čelo pohrebného sprievodu vykročilo z domu zosnulého na cintorín v poradí miništrant s krížom, za ním muži, potom dychovka, miništranti, kňaz a speváci. Keď sa po pár sto metroch niekto obzrel, zistili, že zosnulý a rodina, ako aj modliace sa ženy sú ďaleko, pretože pri ukladaní truhly do pohrebného auta sa truhla zasekla a pohrebníci to museli opravovať. Nakoniec sa to podarilo opraviť a pohreb mohli dokončiť.“

Venoval sa novicom i pastorácii

Z Dolnej Súče don Štefan Turanský putoval do Popradu, kde bol užitočný v rozbiehajúcom sa noviciáte, neskôr s novicmi prešiel do Žiliny, kde saleziáni zriadili filozoficko-pedagogické štúdiá.

„Števko sa stal vedúcim štúdií a postupne sa z inštitútu stalo detašované pracovisko Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1993 sme tam boli spolu – pôsobili sme v ponoviciáte, pri novovzniknutej Strednej odbornej škole sv. Jozefa, ako aj v pastorácii vo farnosti sv. Jána Bosca.“

Neskôr sa ujal pastorácie na vtedy novovzniknutom sídlisku Hájik. Na čas sa ich cesty rozišli, no netrvalo dlho a opäť sa stretli – tentoraz v Bratislave, kde sa don Turanský stal direktorom na teológii „Sales“.

V roku 2005 ho vymenovali za saleziánskeho provinciála. „V tom čase musel cestovať po Slovensku, stále sme však snívali, čo by sa dalo zlepšiť, čo by sa oplatilo urobiť a ako postupovať.

No prišiel rok 2008, Števko odišiel na generálnu kapitulu, tam ho zvolili za regionálneho radcu a dostal na starosť severnú Európu od Veľkej Británie až po Vladivostok. Potom však prišla jeho choroba, z ktorej sa istý čas zotavoval v Žiline, a opäť služba direktora v medzinárodnej komunite teológov v Ríme.“

V roku 2016 sa vrátil na Slovensko, najskôr mal ísť do Košíc, nakoniec ho predstavení nechali v bratislavskej Petržalke ako direktora, po čase ako vikára komunity. Vtedy ho don Marián Valábek trošku podpichol:

„‚Načo pôjdeš do Košíc, veď polovica Petržalčanov sú Košičania‘ a zasmiali sme sa. Ale vážne. Ukázalo sa, že Števko si obľúbil všetkých Petržalčanov a záležalo mu na nich.“

Hľadal spôsob, ako ľuďom pomáhať

„Už v Dolnej Súči sa zapísal do sŕdc mladých, hlboké stopy v mysliach ľudí zanechal i v Žiline. Väčšinu svojho saleziánskeho života sa venoval formácii a spiritualite.

Vedel sa porozprávať s každým o veselých aj vážnych veciach. Pomáhal pri orientovaní sa v povolaní. Vedel pri takejto službe spolupracovať. Ak niektorí pri hľadaní objavili, že nie sú na svojom mieste, poradil im, aj sa s nimi pokúšal hľadať ich miesto a pritom im dával slobodu,“ približuje don Valábek.

Na Štefanovi Turanskom si vážil najmä to, že mal rád ľudí, „ovplyvnil veľa rehoľných sestier i zasvätených osôb. Tešil sa aj z každého dobrého manželstva. Každý človek bol pre neho vzácny. Trápil sa (evanjeliovo) nad trápením iných. Hľadal spôsob, ako ľuďom pomáhať. Bol jemný a tejto jemnosti sa učil od starších spolubratov“.

Hoci podľa dlhoročného spolubrata nebol bez chýb – ako nikto z nás, snažil sa s nimi niečo robiť. „Mal zmysel pre spoločenstvo. Vedel ,poštekliť dobrým vtipom,“ vymenúva saleziánsky kňaz.

Prekladaniu textov venoval podľa slov Mariána Valábka každú voľnú chvíľu. „Svojím napísaným dielom Krehkosť duchovného povolania nám mnoho súvislostí pomohol pochopiť. A množstvo prekladov vytvorilo jeho testament, ktorý by som zhrnul do týchto bodov:

•    vždy to muselo byť povzbudenie,

•    vždy sa to týkalo praktického života,

•    vždy to smerovalo do vytvárania bratských vzťahov,

•    vždy to smerovalo k Ježišovi a Márii,

•    vždy sníval o krajších sakrálnych priestoroch v našich chrámoch.“