Sára Salkaháziová bola apoštolka sociálnej lásky

V septembri tohto roka sme oslávili 15. výročie blahorečenia Sáry Salkaháziovej. Počas svojho života dozrela k vrcholu sociálnej lásky – k obete života za prenasledovaných, slabých, núdznych a bezmocných.

Od učiteľstva po kláštor

Po skončení učiteľského inštitútu v roku 1917 učila v chlapčenskej triede. Necítila zvláštne povolanie učiť, veľmi sa však zaujímala o osudy a rodinné pomery chudobných chlapcov. Hľadala hlboké korene, súvislosti príčin chudoby a  skutočnej zaostalosti.

Od mladosti sledovala politické udalosti, na všetko mala svoj názor a netajila sa tým. Ešte počas študentských rokov začala pod tajným menom SIPHAX písať svoje prvé články, ktoré sa objavovali v košických večerných novinách.

V roku 1919 sa stala členkou Československej únie novinárov. Jej veselá povaha so zmyslom pre humor bola pre ľudí atraktívna. V roku 1929 vstúpila do Spoločnosti sociálnych sestier. Jej životné motto „Hľa, tu som, pošli mňa!“ (Iz 6, 8), ktoré si zvolila pri večných sľuboch, určovalo celý jej život.

Činnosť sestry Sáry bola veľmi rozmanitá. Slúžila najbiednejším cez katolícku charitu, prednášala v katolíckych hnutiach pre dievčatá a ženy, pripravovala mladých na manželstvo. Otvárala oči a srdcia; volala k aktívnej činnosti pre odkázaných tak, ako to učili encykliky pápežov Leva XIII. a Pia XI.

Byť veselá, aj keď bolí srdce

Napriek rozmanitosti služieb a všestrannosti činností sa usilovala sústrediť sa na jediný cieľ – lásku k Bohu a z nej vyplývajúcu konkrétnu lásku k blížnym. Z toho pramenila ochota byť poslaná kamkoľvek a milovať všetkých.

Hovorí o tom vo svojom denníku: „Splň svoju službu! Čiže splniť s veľkou láskou, odovzdanosťou a ochotou tú prácu, ktorú mi zvlášť určila predstavená! Mám dosť služieb. Ako ich prijmem do srdca? Do akej miery je moja služba mojou srdcovou záležitosťou?“ (Denník, 28. augusta 1930).

V čase, keď sa o ekumenizme ešte veľa nehovorilo, sestra Sára dokázala zapájať a oduševňovať ľudí rôznych vierovyznaní, národností a spoločenských vrstiev do spoločnej činnosti pre dobro chudobných.

Nebol to len jej prirodzený dar komunikovať a vytvárať radostné ovzdušie svojou veselou povahou, bolo to predovšetkým vedomé úsilie o rast pravej lásky, o ktorú zápasila už v čase svojej formácie.

Vo svojom denníku píše: „Byť veselá, keď som šťastná, nie je umením. Byť veselá, keď ma bolí srdce, keď celé moje bytie ma ženie k smútku, keď azda trpím... vtedy áno“ (Denník, 17. marca 1931).

Pracovala pre Boha

Plné nasadenie v službe najbiednejším si vyžadovalo rovnako plné nasadenie pracovať na sebe, inak by v tejto náročnej službe nevytrvala. V denníku píše: „Všetko nabok! Cieľ je Láska! V každom vidieť dobro! Milovať toho, kto je skleslý, zaťažený, azda namyslený alebo má na mňa zlý vplyv.

Modliť sa za neho! Pri každej neláskavej myšlienke, ktorá sa u mňa vynorí, hneď vyslať jednu prosbu! Pokračovať v namáhavom boji! Neprerušiť ho! Byť zhovievavou! Čo by bolo, keby ani mne nič neprehliadli? Aj keby to tak bolo, tým viac milovať!“

Napriek tomu, že Sára Salkaháziová bola obdarovaná mnohými talentmi, ostala jednoduchá a pokorná, pretože nehľadala v tejto mnohostrannej činnosti seba. Celá jej osobnosť bola zameraná na jedinú príčinu a cieľ svojho života – na Boha.

Vo svojom denníku to vyjadruje takto: „Nepracujem pre seba, dokonca ani nie pre spoločnosť. Pracujem z poverenia predstavených pre Boha samého. Vytrvalo! Chcem milovať všetko, s čím pracujem: stroje, papiere, farby.

Kdekoľvek dostanem nejakú prácu počas dňa, chcem si pripomenúť: to je Pán, ktorý chce, aby som to robila. Chcem pracovať vo svetle tejto skutočnosti. Preciťujem svoju zodpovednosť. Dostala som mnoho talentov, musím ich znásobiť. Človek musí veľmi milovať a musí veľmi pracovať.“

Odkaz pre dnešok

Aj dnes, rovnako ako aj v čase jej pôsobenia, sa stretávame s hmotnou i duchovnou núdzou v rozmanitých podobách. Existuje mnoho potrieb a výziev. Každá doba prináša nové formy núdze, ako aj nové spôsoby riešenia.

Súčasnosť by sme mohli charakterizovať viac ako kedykoľvek predtým ako dobu človeka, ktorý je v núdzi na lásku. Sára pochopila, že základnou osou jej života je láska. Celý jej život bol zápasom o čistotu a autentickosť lásky.

Keď obdivujeme Sárinu mnohostrannú činnosť, nevyhnutne si musíme všimnúť koreň jej plodnej činnosti. Je to jej hlboký, vrúcny vzťah lásky k Bohu a z toho plynúca zanietená láska k blížnym.

Na Božom Srdci sa formovalo jej srdce a stávalo sa pozorným, silným, vytrvalým a verným v službe lásky do takej miery, že potvrdila autenticitu svojej nezištnej lásky vrcholnou obetou vlastného života pri ochrane prenasledovaných. Sestra Sára nechala prehovoriť lásku.

Stala sa poslankyňou Božej lásky. Jej tichý odkaz bez veľkých slov znie: buďte poslami lásky. Láskou vytláčame zo spoločnosti zlo, zmierňujeme utrpenie, a ak ho nemožno odstrániť, dávame mu zmysel – prinášame nádej a zmysel ľudskej existencii.

Láska je vynachádzavá, je tvorivá, má budúcnosť a konečné víťazstvo. Sestra Sára sa nám prihovára rečou lásky. Lásky, ktorá sa vtelila do konkrétnej podoby, tak vnútri komunity voči sestrám, ako aj v službe núdznym.

Nech je pre nás inšpiráciou jej verné naplnenie poslania sociálnej sestry „byť znamením posväcujúcej Božej lásky“.