Senium si vyžaduje rešpekt

Obdobie života, ktoré označujeme v zmysle fyziologického starnutia pojmom senium – staroba, si vyžaduje úctu a vážnosť nielen u mladšej generácie, ale aj zo strany skôr narodených voči sebe samým. 
Peter Slovák 09.12.2019
Senium si vyžaduje rešpekt

Ilustračná snímka: unsplash.com/ Bruno Martins

Starnutie a staroba sú súčasne vždy spoločenským aj individuálnym problémom. Staroba je obdobie ľudského života ovplyvnené vnútornými (endogénnymi) a vonkajšími  (exogénnymi) podmienkami. Aj v období senia sa človek snaží dosiahnuť uspokojenie svojich potrieb a bezpečie. Procesom starnutia sú však jeho možnosti ohraničené z dôvodu nezvratných involučných biologických, psychických a sociálnych procesov.

Počúvame, že sme natoľko starí, ako sa cítime. Je to len čiastočná pravda. Pavel Říčan v Ceste životem (2004) naznačuje, že staroba nastáva vtedy, keď úbytok fyzických a psychických síl znemožňuje človeku plniť nároky v povolaní a ostatnom živote.

Pre kresťana to však nie je signál na rezignáciu. Páter Robert Balek SVD v knihe Balzam na dušu hovorí: „Akokoľvek by sa človek snažil o vonkajšiu krásu tela, hlavná je krása jeho duše – krása jeho vyrovnanosti, odvahy, pokoja, radosti, šťastia, múdrosti, lásky, ktoru dokáže mať rád ľudí okolo seba.“ V tom spočíva hodnota rešpektu seniorského veku.   

Evidentné zmeny 

V seniu dochádza k zjavným biologickým zmenám, ktoré dokážeme pozorovať na takmer všetkých tkanivách a bunkách ľudského tela. K vážnejším však patria zmeny v nervovej a endokrinnej sústave, ktoré zaisťujú reguláciu telesných aj duševných pochodov. Objavujú sa degeneratívne premeny telesnej schránky a pokles funkcie metabolizmu organizmu.

Konzekvencie sú nápadné: znížená odolnosť voči infekciám, spomalené hojenie rán, strata pružnosti väziva, sklerotizácia ciev. Zhoršuje sa zmyslové vnímanie – asi u 90 percent ľudí sa individuálne po 60. roku života zhoršuje zrak a u 30 percent sluch. Pravdepodobne u každého človeka je proces starnutia geneticky zakódovaný, preto sa nedá vyhnúť napríklad výrazným zmenám na koži (najmä na tvári); úbytok tkanív postihuje všetky orgány.

Dochádza k zníženiu výšky, znižuje sa hmotnosť staršieho človeka. Kosti sú tenšie, viac pórovité, menej elastické. Ubúda objem svalov, namiesto toho pribúda tuk, slabne kardiovaskulárny aparát, znižuje sa vitálna kapacita pľúc. Sliznica a svalovina tráviaceho systému atrofujú - ochabujú, znižuje sa sekrécia a spomaľuje peristaltika (zažívacie ťažkosti). Obličky a pečeň sú reálne menšie (o 1/3 až 1/2) ako v dospelosti.

Navonok sa mení celkový výzor človeka: predlžuje sa nos, zmenšuje sa dolná časť tváre. Strata zubov mení tvar čeľuste a úst, zužujú sa ramená a rozširuje sa panva. Spoločným problémom vlastnej staroby (približne 70 rokov a viac) je takzvaná polymorbidita, teda súčasný výskyt viacerých chronických chorôb. 

Prijatie senia

Pápež František sa v katechéze o rodine v roku 2015 vyjadril, že súčasná spoločnosť si privykla na sytém skartovania starých ľudí. Odsúva ich na okraj záujmu, pretože spôsobujú problémy. V tejto na psychiku nepriaznivo pôsobiacej situácii je zložité ustrážiť, aby človek vyššieho veku neprepadol stavom prázdnoty, depresívneho prežívania každodenného života či strácaniu zmyslu života.

Aj z dôvodu, že práve v emocionálnej rovine sa tiež mení citové prežívanie. Dochádza k zníženiu intenzity prežívania, človek sa nevie tak ľahko nadchnúť pre nové veci. Pre starého človeka je veľmi dôležité, aby cítil lásku iných k sebe, v nej potom hľadá motiváciu pre svoj ďalší zmysluplný život.

Podľa Jiřího Langmeiera (Vývojová psychologie, 2006) sa môžeme stretnúť s rozličnými stratégiami prijímania staroby. Rozlišuje stratégiu závislosti, obrannú stratégiu, stratégiu hostility a konštruktívnu stratégiu. 

Stratégia závislosti sa u skôr narodeného človeka prejavujem sklonom k pasivite a závislosti od ľudí. Spoliehajú sa na nich, nie na seba. Sú bez ambícií,
prenechávajú rozhodnutie a zodpovednosť na mladších. Úplne sa sťahujú do súkromia. Hlavným znakom obrannej stratégie je prehnaná aktivita, ktorá má zahnať starosti, myšlienky na problémy, choroby, blízkosť smrti.

Osoby sa zvyčajne nadmerne citovo kontrolujú a konajú podľa zvykov a konvencií. Hoci na prvý pohľad to vyzerá pozitívne, je to dvojsečná zbraň, keďže veľakrát ľudia vyššieho veku neodhadnú svoje sily a ich psychosomatický stav sa v dôsledku nadmernej záťaže zhorší.

Stratégiou hostility rozumieme exponované prejavy vnútorne prežívaného nepriateľstva, hnevu voči ostatným. Senior ich iracionálne obviňuje zo svojich neúspechov i z vlastnej choroby či zo starnutia vôbec. Objavuje sa agresivita voči ostatným, podozrievavosť, neustále sťažovanie a výčitky. 

V niektorých prípadoch hostilitu môže obrátiť aj sám proti sebe a vtedy už hovoríme stratégii sebanenávisti. Sú nadmierne kritickí voči sebe, svoj život vidia ako úplné zlyhanie a nechceli by ho žiť znova, smrť berú ako vyslobodenie.

Ideálnym spôsobom prežívania senia je takzvaná konštruktívna stratégia. Človek využívajúci túto stratégiu je stále aktívny a neprestáva mať radosť zo života a z citových vzťahov s inými. Uvedomuje si obmedzenie vlastných výkonov, akceptuje konečnosť pozemskej púte bez zúfalstva a nadmerného strachu. Je aj v tomto veku znášanlivý, pružný v myslení, vie sa prispôsobiť novým okolnostiam, nechýba mu zmysel pre humor. Vie nájsť potešenie v maličkostiach, relaxe, má záujem o dianie okolo seba, využíva záľuby. 


Načúvať je znakom rešpektu 

S určitosťou vieme povedať, že zmenou sociálneho začlenenia starého človeka staroba so sebou prináša aj stratu určitých sociálnych rolí, v dôsledku čoho sa mení aj jeho spoločenský status. Toto je často Achillovou pätou vnútorného nastavenia človeka v seniu. Tým, že definitívne stráca profesijnú rolu, spolu s ňou sa oslabuje aj rola rodičovská a nakoniec aj starorodičovská, čo súvisí s dospievaním členov rodiny, a tak dochádza k zvýšenej koncentrácii vnímania seba samého.

Narastá egocentrizmus, podobný detskému, avšak zaobchádzanie ako s dieťaťom je pre starého človeka neprijateľné. Ukazuje sa ako terapeuticky neprekonateľné a z pohľadu kresťanskej lásky k blížnemu ako nenahraditeľné načúvať ľudom vyššieho veku.

Univerzitný profesor psychológie Jaro Křivohlavý (1925 - 2014) vo svojej knihe Povídej – nasluchám (2010) na základe vlastných životných skúseností z internácie v koncentračnom tábore či režimom vynútenej práce baníka dáva presné inštrukcie, ako naložiť s týmto dôležitým liečebným prostriedkom.

Z pohľadu načúvajúceho musí ísť o emocionálne, sociálne a morálne zrelú osobnosť, ktorá bude schopná aktívne načúvať druhému človeku. Zvlášť pre seniora je povzbudzujúce nielen pasívne, ale najmä aktívne načúvanie. Nejde len o pasívne prijímanie informácií. Zjavné musí byť zrkadlenie záujmu, emócií komunikačného partnera.

Naša mimika dáva signál druhému, či má zmysel pokračovať v rozprávaní. Ďalej odozva alebo takzvaná reflexia slov. To znamená slovné uistenie druhej strany v zmysle, že sme danú vec pochopili správne, prípadne zdôraznenie a uistenie prezentovanej skutočnosti. A nakoniec samotná empatia – vcítenie sa do prežívania. Nie však v zmysle ľútosti a prázdnych gest.

Správna empatia sa začína vtedy, ak upúšťame od svojho spôsobu myslenia, uvažovania a ponúkania vlastných myšlienkových konštruktov starému človeku. Pokiaľ nás, samozrejme, on sám o to nepožiada.

Uvediem príklad. Asi ťažko dokážeme porozumieť zmenám nálad ženy pripútanej niekoľko dekád jej života na invalidný vozík. Udržanie aktivity nemusí byť jedinou podmienkou spokojnej staroby. Posudzuje sa v individuálnej rovine a zároveň v spoločenských podmienkach a súvislostiach, v ktorých človek žije.

Dôležitá je celospoločenská atmosféra racionálne chápajúca vyšší vek a starobu v smere rešpektovania ľudskej dôstojnosti a jedinečnosti. Aj preto je vhodné oprieť sa o slová súčasnej hlavy Cirkvi: „Musíme prebudiť kolektívny zmysel pre vďačnosť, ocenenie, pohostinnosť, ktoré dajú starému človeku pocítiť, že je živou súčasťou spoločnosti.“

Každý by si mal uvedomiť, že akokoľvek by sa bránil, ontogenetické vývinové obdobie ho počká a na „skartáciu“ by asi nemal chuť.