Šetrime si sily
Ilustračná snímka: Peter Slovák
Počúvame zo všetkých strán: „Ži naplno!“ Ale čo to vlastne znamená? Z pohľadu dnešných dní je to chápané najmä v súvislosti s absolútnym využívaním toho, čo nám ponúka materiálny svet.
Chceme si čo najviac užiť a stáva sa pravidlom, že naše túžby bičujú unaveného koňa. Podávame výkony, aby sme si potom „vychutnali“ pozlátku konzumu. No namiesto radosti sa cítime unavení, ba priam duševne vyhorení.
Väčšia časť populácie sa nikdy nemala lepšie, avšak opakovane z úst ľudí zaznieva nespokojnosť rôznorodého chrakteru. Hneváme sa na kohokoľvek a čokoľvek a to je veľmi vyčerpávajúce.
Dokážeme stráviť desiatky minút, dokonca hodín vyratúvaním nedostatkov druhých ľudí, spoločenského systému či životnej etapy, v ktorej sa nachádzame. No ani netušíme, koľko závažia pridávame našej psychike.
Revízia nie je vízia
S vekom rastie aj túžba mať všetko pod kontrolou. Chrániť seba i najbližších. A pritom len bezvýznamné percento nášho úsilia dokáže zabrániť nepredvídaným udalostiam. Revidujeme ľudí a vzťahy, situácie a prostredie.
Veľa času a energie vkladáme do prevencie v našich očiach čohokoľvek zlého. Určite to myslíme dobre, ale - žiaľ - zabúdame, že naše schopnosti sú ohraničené a nie je v našich silách to zvládnuť.
A potom chceme, aby sa podľa našich prianí zmenili iní. No pritom si nevšímame, že naše vnímanie druhého človeka je často predmetné, výberové, významové či konštantné. Čiže vyjadrujeme ním vzťah k vonkajšiemu svetu, ale stáva sa, že v istom okamihu nemusíme vidieť všetko podstatné a z množstva podnetov si vyberáme.
Človeka priradíme k určitej nami vyselektovanej kategórii a už dopredu mu určíme, či bude vôbec schopný zmeny. A tak sa sami nezmenení krútime v špirále nenaplnených prianí a predsudkov. A to je ďalší odsávač duševnej vitality.
Želáme si, aby ten druhý bol pokojný, no sami pokoj nevlastníme. Cítime sa unavení a vytráca sa z nás energia, ktorú nevyhnutne k dôstojnému a mravne zrelému životu potrebujeme.
Impulz ako sa naučiť šetriť sily
Kolínsky biskup Ansgar Puff nám odporúča: „Keď sa napriek tomu, že si zdravý, cítiš unavený a ustarostený, keď nemáš tušenie, čo sa s tebou deje, zájdi k odbornému lekárovi duše Ježišovi.“
A pokračuje: „Ja to konám takto. Sadnem si na stoličku pod kríž a nerobím vôbec nič. Nečítam, nemodlím sa, žiadna hudba. Len ticho. A vtedy mi prúdi množstvo myšlienok v hlave. Čo ešte musím urobiť, čo som nestihol, na čo mám chuť, čo mi ide na nervy. To trvá chvíľu a potom myšlienky ustanú.
Niekedy si potichu opakujem vety z Biblie. Napríklad: ,Pane, ty vieš všetko, vieš, že ťa milujem.' Alebo: ,Ježišu, zmiluj sa nado mnou.' A v mojom vnútri akoby zaznieval hlas myšlienok.
Ale pozor, treba rozlišovať. Môže prichádzať od Boha, ale aj od protivníka. Diabol sľubuje ľahké riešenia. Nabáda ma, ako sa ľahko môžem presadiť, ako sa stať jednotkou, ako sa vyhnúť utrpeniu. Hlas Ježiša však hovorí: Láska je, keď to bolí. Niekedy dochádza k vnútornému boju.
Na konci sa musím rozhodnúť. Ale keď sa rozhodnem pre Božiu cestu, cítim v sebe hlboký pokoj a nevýslovnú radosť. A zrazu mám opäť veľa sily. Akoby sa uzdravilo moje srdce.
Pri večernej modlitbe sa modlím za teba, aby si to zakúsil“ (Kraft durch Jesus finden – Impuls von Weihbischof Ansgar, domradio.de).
Pokoj pomáha dobíjať energiu. Problém je, že veríme iba vlastnému úsiliu. Nedôverujeme iným, že nás dokážu zastúpiť, a dokonca ani Bohu.
Ak sa nám nedarí, zásadne obviňujeme seba. Čoraz viac nedôverujeme ľuďom, nedokážeme pracovať v tíme. Máme tendenciu ovládať všetko okolo seba. Pocit, že máme všetko pod kontrolou, je pre nás rozhodujúci.
A práve to je omyl. Zmierme sa s tým, že to nie je v našich silách; prijmime aj svoje slabšie stránky. Nebudeme mať tendenciu „riešiť“ druhého. Staneme sa šťastnejšími, pokojnejšími, menej nás bude ovplyvňovať stres a najmä ušetríme si veľa duševných síl.