Sloboda je náročný, tajomný dar

HERMANA MATLÁKOVÁ, SMVS, členka Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta – satmárok

Ján Pavol II. napísal knihu s názvom Dar a tajomstvo, v ktorej sa venoval svojmu povolaniu a kňazstvu. Vždy, keď počujem slovo sloboda, tak mi ako definícia nabieha práve toto: veľký a nezaslúžený dar a zároveň tajomstvo, ktorého silu si ani nevieme uvedomiť.

Keď Izraeliti vychádzali z Egypta, potrebovali sa štyridsať rokov túlať po púšti, aby objavili Boha, a zároveň potrebovali veľkú očistu od všetkých naviazaností. Potrebovali sa naučiť slobode.

A tak vidím aj náš národ. Potrebujeme prejsť púšťou, aby sme ostali slobodní pre Božie veci. Aby sme vnímali slobodu ako Boží dar, ktorý sme dostali. A tiež tajomstvo, ktorého hodnotu musíme denne objavovať.

Snímka: archív –JF–

JAROSLAV FABIAN, hovorca Košickej arcidiecézy

Zdá sa, že sloboda sa začína pri vete: Môžem si robiť, čo chcem, lebo som slobodný. Ale je to omyl, lebo tu sa začína svojvôľa. Dnes sme jej svedkami na každom kroku, najmä v digitálnych médiách, kde sa môže každý „slobodne“ vyjadrovať. Táto „digitálna sloboda“ – svojvôľa – hrozivo manipuluje s našou vôľou.

Každý z nás má vnútorné piliere: rozum, vôľu a cit. A práve druhý z nich, vôľa, slúži na rozhodovanie a využíva pritom svedomie v každom z nás. Existuje sloboda „od“ a sloboda „pre“.

Sloboda od vecí a závislostí a sloboda pre zodpovedné vzťahy medzi priateľmi, sviatostné manželstvo, vzťahy v rodine či voči Bohu. Ak dokážeme postúpiť od slobody ako svojvôle k slobode zodpovedného rozhodovania, potom bude skutočná sloboda šíriť ľudskú dôstojnosť, porozumenie a vzájomnú lásku.

Snímka: archív –JH–

JÁN HERIBAN, publicista

Sloboda na úrovni spoločnosti je do veľkej miery závislá od politického režimu, ktorý v danom štáte vládne. Sloboda na úrovni jednotlivca však pramení z ľudského srdca. Aj komunizmus, ktorý ľuďom bral vonkajšiu slobodu, ukázal, že vnútornú slobodu nemôže človeku zobrať nikto, pokiaľ sa jej sám nezriekne.

Fascinuje ma, že mnohí, ktorí ťažko trpeli, dokázali zostať vnútorne slobodní od hnevu a pomstychtivosti voči tým, ktorí im toto utrpenie spôsobovali. Dnes nás, našťastie, už nikto nezatvára len preto, že nezapadáme do ideológie režimu.

No vnímam riziko, že v mene vonkajšej slobody sa o skutočnú, vnútornú slobodu srdca môžeme obrať sami tým, že veľa času venujeme nepodstatným veciam. Slobodu nevnímam v zmysle „môžem si robiť, čo chcem“.

Je to príležitosť slobodne sa rozhodnúť pre niečo dobré, čo hneď nevyprchá, a zároveň zostať slobodný od malicherností, ktoré po sebe zanechajú viac škody než osohu.

Snímka: Ján Macák

JURAJ BARÁT, riaditeľ Diecéznej charity v Nitre

Sloboda a slobodná vôľa sú darom aj zodpovednosťou. Pred rokom 1989 sme snívali o slobode – o oslobodení od režimu a jeho obmedzení. Keď sme ju potom dostali, zisťovali sme, že v nastávajúcej spleti udalostí a možností sme sa nevedeli orientovať a rozhodovať celkom slobodne.

Byť oslobodení od útlaku nás ešte nerobí slobodnými a pripravenými pre otvorený svet. Vnútornú osobnú slobodu a vieru, ktorú sme si ako-tak strážili a uchovávali pred rokom 1989, sme potom nedokázali v bezbrehosti možností zrelo usmerniť do politického a spoločenského života.

Šli sme cestou, ktorá nebola celkom známa. Vývoj si pýtal odvahu, silu a múdrosť, aby sme sa vymanili z temnosti uzavretosti. Pohľad späť ukazuje na kľukatú cestu, ktorú sme prešli, a dnešok sa javí ako stále začínanie.

V tomto procese učenia máme vedome prijať, že je to v prvom rade naša duša, ktorá tvorí hodnoty navonok viditeľné a musíme sa učiť transformovať ich do života.

Snímka: Erika Litváková

TERÉZIA LENCZOVÁ, členka Rady pre ekumenizmus Bratislavskej arcidiecézy

Božie slovo nám na prvých stránkach Knihy Genezis predkladá nádherný obraz Bohom darovanej slobody: sloboda je podstatnou súčasťou človeka, lebo je stvorený „na Boží obraz“. Je mu darovaná možnosť svojou tvorivosťou podmaniť si zem, a to mužovi a žene spoločne, rovnakou mierou zodpovednosti.

Ďalej Boh človeku v Knihe Genezis oznamuje obmedzenie jeho slobody: „Zo stromu poznania dobra a zla nejedz!“ To je prejav Božej dôvery v človeka. A človek jedol, lebo slobodne poslúchol lživého zvodcu a stratil svoju slobodu.

Náprava? Boh ponúka riešenie zlyhania človeka svojím rozhodnutím: príde Záchranca. Boh si tak vysoko cení slobodu človeka, že je ochotný namiesto neho splatiť cenu zlyhania smrťou svojho Syna.

Niet krajšieho povolania človeka ako slobodne poslúchať dobre poznanú a milovanú autoritu Boha i človeka. Tam sa sloboda človeka nekončí, ale rastie múdrosťou lásky a vytvára priestor na slobodu druhých ľudí.

Snímka: archív –MK–

JOZEF ŠUPPA, SJ, kňaz, moderátor exercičného domu v Prešove

Sloboda patrí k ľudskej dôstojnosti a k právam človeka. Pravá sloboda si žiada, aby sme boli verní pravde života a láske. Bez pravdy a lásky niet pravej slobody. Ján Pavol II. nám povedal: „Sloboda je možná len vtedy, keď milujeme blížnych.“

Svojvôľa nie je sloboda, ale jej chyba. Sloboda je náročný dar. Mnohí ho falošne chápu ako možnosť robiť všetko bez zábran. Benedikt XVI. tvrdí: „Človek, ktorý chápe slobodu ako číru svojvôľu, žije v lži.“ Tragédia je slobodu absolutizovať.

Potom neslúži, ale zotročuje, ba robí z nás ničiteľov posvätného daru života. Kto absolutizuje slobodu, tvorí peklo vo svete. Lebo: „Slobodno všetko.“ Ale nie všetko osoží. „Slobodno všetko.“ Ale nie všetko buduje. Najslobodnejší sme, keď konáme dobro, a nie zlo.

Môj staručký profesor, kňaz neprávom odsúdený, povedal: „Aj vo väzení som sa cítil slobodný!“ Koľkí takí nie sú ani na slobode. Sloboda vedená láskou je jediná, čo oslobodzuje druhých i nás samých. A jej zárukou sú Božie prikázania.

Snímka: archív –MK–

MARIAN KUNA, filozof, pedagóg na Katolíckej univerzite v Ružomberku

Ľudská sloboda je možná len v spoločenstve s ostatnými. Je preto možná len ako ohraničená sloboda, lebo sloboda chápaná ako svojvôľa by bola deštruktívna nielen pre jednotlivca, ale aj pre jeho okolie. Hranice slobody však nie sú fyzické, ale kultúrne.

Neschopnosť človeka lietať ako vták nie je obmedzenie jeho slobody. Jej obmedzenie sa týka výlučne toho, čo je v ľudskej moci. Rozsah tejto moci sa v priebehu dejín mení. Dvadsiate storočie napríklad ľuďom umožnilo viacnásobne zničiť planétu použitím jadrových zbraní.

Výzva slobody je preto výzvou, aby sme nevykonali úplne čokoľvek, čo je v našich silách. Trvalo udržateľná sloboda totiž vyžaduje, aby sme konali dobro a nekonali zlo.

Čo to presne znamená, vieme z etických, náboženských či právnych pravidiel slobody. Právo, etika a náboženstvo však typicky ponúkajú aj protikladné predstavy o zmysle a rozsahu slobody.

Autentická (správne ohraničená) sloboda preto vyžaduje, aby ľudia v racionálnej spoločenskej diskusii náležite poznávali to, čo je správne, a súčasne aby usmerňovali svoj kolektívny život v súlade s týmto poznaním. A to sa javí ako jedna z najväčších výziev dnešnej doby.