Slovenský dom v Ríme je ako vianočný dar

V povojnovom Československu sa po februári 1948 zásadne zmenila politická situácia. Nástup socialistického režimu viedol k otvorenému prenasledovaniu Cirkvi.

Keďže mnohí nemohli realizovať svoje duchovné povolanie, rozhodli sa radšej emigrovať.

Úteky kňazov, rehoľníkov, ale i laikov organizovali saleziáni bl. Titus Zeman, Ernest Macák a František Reves. 

Ciao, Taliansko
Niekoľko desiatok slovenských emigrantov sa dostalo i do Talianska, do Ríma. Ich životná situácia nebola vôbec ľahká.

Odlúčení od rodiny, od diecézy či vlastnej rehoľnej komunity, ďaleko od vlasti, bez možnosti akejkoľvek komunikácie so svojimi blízkymi, často bez dokladov, s malým batôžkom osobných vecí (a niekedy i bez neho), neraz neprijatí a odstrkovaní.

Ale na druhej strane hlboko veriaci, odhodlaní nasledovať svojho Pána aj v ťažkostiach a utrpení a s jasným cieľom uskutočniť a naplniť svoje povolanie. 

Ani hospodárska a ekonomická situácia v Ríme nebola ideálna, najmä nie v prvých rokoch po vojne. 

Napriek týmto neprajnostiam ich viera, húževnatosť a vytrvalosť začali časom prinášať svoje ovocie. 

Aktívni emigranti
Po integrovaní sa do talianskych diecéz alebo rehoľných spoločenstiev sa situácia slovenských emigrantov z radov zasvätených osôb výrazne zlepšila. Aj emigranti z radov laikov sa postupne dostali z najťažšieho obdobia života.

Výdatnú pomoc zabezpečovalo Slovenské katolícke ústredie v Ríme na čele s Antonom Botekom, ktorý bol aj členom pápežskej Najvyššej rady pre emigráciu.

Po odchode Antona Boteka do Kanady v roku 1957 prevzal túto úlohu Štefan Náhalka, spišský kňaz a rodák z Liptovskej Tepličky.

Slovenský emigrantský život sa za pomoci tejto inštitúcie, podporovanej slovenskou komunitou v USA, a za pomoci vatikánskych úradov a priazne pápeža Pia XII. výrazne zintenzívnil.

Slovenskí krajania sa pravidelne zúčastňovali na aktivitách Svätej stolice pre emigrantov a boli zastúpení aj v aktivitách Talianskej republiky v prospech utečencov zo strednej Európy. 

Domov pre kňazov i pútnikov
Koncom päťdesiatych rokov sa začali objavovať názory, že by bolo vhodné, aby Slováci mali v Ríme vlastný dom, ktorý by zastrešoval všetky tieto aktivity a staral sa najmä o duchovný život slovenskej emigrácie.

Ďalším významným dôvodom bola oprávnená obava, že na Slovensku komunisti zatvoria aj posledný a jediný seminár v Bratislave a postupne nebude kňazov pre Slovensko.

Rovnako aj slovenské katolícke misie v slobodnom svete potrebovali svojich pastierov a predpoklad bol, že budúci kňazi by sa mohli formovať v takomto slovenskom dome priamo v Ríme, ako to robili aj iné národy.

Tie mali už desaťročia, alebo v niektorých prípadoch aj stáročia, svoje pútnické domy, kostoly a inštitúty v Ríme, ktoré zabezpečovali formačný život seminaristov či kňazov alebo sa starali o pútnikov a najmä reprezentovali miestne cirkvi pred Svätou stolicou.

Slovákom takýto dom citeľne chýbal. Všetky diskusie, túžby, ale i konkrétne kroky a práca mnohých zainteresovaných diecéznych a rehoľných kňazov i laikov konečne vyústila do pamätnej schôdzky v byte profesora Antona Bugana v Ríme. 

Odkaz na solúnskych bratov
Dňa 26. decembra 1959 sa stretli piati diecézni a rehoľní kňazi - Jozef Tomko, Štefan Náhalka, Michal Lacko SJ, Felix Litva SJ a Ľudovít Macák SDB - a dohodli sa na vzniku domu s názvom Cyrilomethodianum a vyzvali na súkromnú zbierku s cieľom vybudovať takýto dom.

Výzva bola skoncipovaná 27. decembra 1959 a následne rozoslaná na všetky známe adresy slovenských utečencov v celom svete.

Veľkú úlohu v tejto záležitosti zohralo už spomenuté Slovenské katolícke ústredie, ktoré roky budovalo databázu emigrantov. Slovenskí saleziáni už v priebehu roku 1959 zorganizovali v saleziánskom Ústave svätého Tarzícia pri katakombách svätého Kalixta skupinu slovenských mladíkov s nádejou, že niektorí z nich by sa mohli stať kňazmi.

A tak prvým cieľom nového slovenského domu malo byť vytvorenie malého seminára pre synov slovenských emigrantov.

Druhým cieľom bolo zastrešenie vydavateľskej činnosti v Ríme. V tom čase už pravidelne vychádzal mesačník Hlasy z Ríma (neskôr Slovenské hlasy z Ríma) a Slovenský kňaz, ktoré pravidelne informovali o živote slovenskej komunity v exile a prinášali tak potrebné informácie a duchovné vedenie v rodnej reči.

Nové priestory by boli zárukou kvalitatívneho i kvantitatívneho zlepšenia vydavateľskej činnosti. Ďalším cieľom bolo zastrešenie misijnej činnosti slovenských kňazov v misiách v slobodnom svete.

Koordinácia ich činnosti im výrazne pomáhala v službe slovenským emigrantom. V neposlednom rade cieľom domu mala byť aj starostlivosť o slovenských pútnikov v Ríme. Tí prichádzali zo všetkých kútov slobodného sveta a v Ríme nemali nijaké zázemie. 

Úmyslom signatárov Výzvy hneď od počiatku bolo, aby tento dom mal v názve mená svätých Cyrila a Metoda a odkazoval tak na ich apoštolskú činnosť medzi našimi predkami, ktorej tisícsté výročie sa blížilo.

Zároveň mal pripomínať činnosť svätých bratov a poukazovať na ich prepojenie na rímsku Cirkev. 

Pod patronátom kardinála
Kolieska sa uviedli do pohybu a zhruba za rok a pol sa vyzbieralo dostatok financií na zakúpenie pozemku a začalo sa s výstavbou.

Pozemok v lokalite Castelluccia medzi rímskymi štvrťami La Giustiniana a La Storta pomohol získať Jozef Medový, kňaz Diecézy Porto Santa Rufina. Žiaľ, slovenský dom musel byť postavený mimo územia Rímskej diecézy, a to pre zásah niektorých neprajníkov.

Našťastie sa im nepodarilo prekaziť celú iniciatívu, čo bolo ich hlavným zámerom. Kardinál Eugène Tisserant, biskup Diecézy Porto Santa Rufina, si vzal celú záležitosť pod svoj patronát a umožnil vybudovať túto pre Slovákov takú prepotrebnú inštitúciu na území svojej diecézy, čo najbližšie k centru Ríma.

Kardinál  Eugène Tisserant sa v tejto veci zachoval spravodlivo a veľmi rozhodne. 

Identifikačný symbol
V roku 1960 Jozef Tomko a neskôr aj Štefan Náhalka navštívili slovenské komunity v USA a v Kanade a podarilo sa im nadchnúť pre stavbu slovenského domu rodáka z Košece a opáta benediktínskeho Opátstva svätého Andreja Svorada v Clevelande Teodora Koiša OSB, ďalej Andreja Gregora Grutku, biskupa v Gary (jeho rodičia pochádzali zo Spišskej Starej Vsi), a aj slovenského magnáta v Kanade Štefana Boleslava Romana, pôvodom z Veľkého Ruskova.

Ich pozitívny postoj, ale najmä konkrétne finančné kroky zásadne pomohli s realizáciou domu. 

Budovu navrhol v štýle neskorého funkcionalizmu rímsky architekt Tonelli a stavbu zrealizovala firma Salini.

Dom bol slávnostne požehnaný dňa 15. septembra 1963 kardinálom Eugènom Tisserantom. Kardinál zároveň posvätil aj prvý kostol na území mesta Ríma s patrocíniom svätých solúnskych bratov.

O rok neskôr bola apsida kostola opatrená monumentálnou mozaikou od Jozefa Cincíka. Znázorňovala svätých Cyrila a Metoda a štyri zásadné udalosti spojené s ich pobytom v Ríme medzi rokmi 867 – 870.

Mozaika sa rýchlo stala najvýznamnejším identifikačným symbolom slovenského domu v Ríme.

Nadšenie bolo obrovské
Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda sa hneď po otvorení začal naplno venovať svojim cieľom. Nadšenie bolo obrovské.

Saleziáni otvorili v dome slovenské gymnázium, do ktorého sa presťahovali chovanci z Ústavu svätého Tarzícia. Aj vydavateľstvo sa rozbehlo na plné obrátky. Produkcia kníh a časopisov dosiahla dovtedy nevídané rozmery.

Preklady, vlastná tvorba a redakčná práca boli každodenným chlebom obyvateľov domu z radov saleziánov i diecéznych kňazov.

Žili tu naozaj skvelé osobnosti slovenského emigrantského spoločenstva. Produkcia kníh z najrozličnejších oblastí, ktoré nemohli vychádzať vo vlasti, dosiahla okolo troch miliónov kusov.

Knihy sa rôznymi cestami tajne prenášali na Slovensko z územia Poľska a Maďarska. Vydavateľstvo pracovalo až do roku 1998. 

Povinný a premodlený
S príchodom Dominika Hrušovského z Paríža, ktorý sa stal rektorom domu v roku 1973, sa intenzívnejšie rozvinula aj koordinácia slovenskej misijnej činnosti predovšetkým v slovenských komunitách v západnej Európe a Austrálii.

V ústave sa konali pracovné schôdzky kňazov misionárov, ktoré spravidla bývali zavŕšené audienciami u Svätého Otca. Dom zabezpečoval oslavy cyrilo-metodských jubileí v Ríme a prijímal aj pútnické zájazdy.

Táto aktivita sa zintenzívnila najmä po roku 1989, keď mohli Slováci konečne slobodne prichádzať do Ríma. Dovtedy, okrem malej prestávky v rokoch 1968 - 1969, to nebolo možné. Preto vari žiaden pútnický autobus zo Slovenska dom neobišiel.

Cez kaplnku ústavu prešli tisícky slovenských pútnikov a toto miesto sa tak stalo nielen jedným z povinných bodov pútnických itinerárov, ale i premodleným a ozajstným pútnickým miestom Slovákov v Ríme.

V kaplnke sú umiestnené okrem iných aj relikvie svätého Cyrila a jeho žiaka svätého Klementa Ochridského. 

Dom organizoval množstvo rozličných podujatí, pútí, stretnutí kňazov, rehoľníkov, prijímal zahraničné náboženské delegácie, spolupracoval na duchovnom živote slovenskej emigrácie, pripravoval pravidelné prázdninové programy pre deti a mládež slovenských emigrantov a zhromažďoval dokumenty o slovenskom exile.

Archív domu sa tak časom stal najvýznamnejším prameňom pre štúdium dejín slovenskej emigrácie a práce slovenských kňazov a rehoľníkov v cudzine. 

Poslanie po revolúcii
Prelomovým rokom aj pre Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda bol rok 1989. Zmenená situácia umožnila mnohým emigrantom návrat na Slovensko.

Saleziáni preniesli gymnázium do Šaštína (od školského roku 1991/1992). Starosť o slovenské misie v zahraničí prevzala Konferencia biskupov Slovenska. Vydavateľská činnosť sa v Ríme utlmila a pokračovala na Slovensku.

Domu zostala v náplni starostlivosť o pútnikov a pribudla nová; a to starostlivosť o slovenských kňazov, ktorí prichádzajú do Ríma na postgraduálne štúdiá.

Pätnásteho septembra 1997 pápež Ján Pavol II. v priestoroch ústavu zriadil Pápežské slovenské kolégium sv. Cyrila a Metoda. Na jar roku 1998 bol Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda pápežom svätým Jánom Pavlom II. povýšený na pápežský (16. marec 1998). 

Okolo tritisíc pútnikov
V dome sa zastavujú pútnici, aby spoznali jeho históriu, slávia tam svätú omšu a dostanú i malé občerstvenie od komunity sestier satmárok, ktoré sa od roku 1998 starajú o domácnosť domu.

Predtým domácnosť viedli slovenské sestry vincentky temer dvadsať rokov.

Od roku 2016 cyrilo-metodský dom v Ríme navštívilo okolo tritisíc pútnikov v organizovaných skupinách (farnosti, školy, spolky) a množstvo individuálnych návštevníkov. 

Neostáva nám nič iné, len ďakovať Pánu Bohu za tento krásny a užitočný takpovediac „vianočný dar“, ktorý bol vybudovaný s láskou k nemu, k Cirkvi a k národu, pre osoh spoločenstva i jednotlivcov.

Vďaka aj všetkým, ktorí tento dom budovali a rozvíjali nezištne, ochotne a z plných síl, pochopiac jeho význam a dosah.

Nech Pán odmení všetky tieto nemalé námahy na zveľaďovaní dedičstva otcov.

Autor je rektor SÚSCM