Slovenský štát bol dôsledkom aj nacistickej agresie

Názory historikov, pamätníkov i súčasnej generácie na etapu slovenských dejín, keď prišlo k vzniku Slovenského štátu, sa rôznia. Faktom však je, že súčasná Slovenská republika, ktorá vznikla v roku 1993, nie je oficiálne nástupníckym štátom toho právneho útvaru, ktorý na našom území vznikol v turbulentnom predvojnovom období. Skutočnosťou tiež je, že vojnová Slovenská republika 1. septembra 1939 vstúpila po boku Nemecka do druhej svetovej vojny, v krajine mala zákonom ukotvenú vedúcu úlohu Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) a voči židovskému obyvateľstvu a ďalším menšinám bola vytvorená diskriminačná legislatíva, ktorá mala v konečnom dôsledku fatálne následky.

Samostatnosť evolučnou cestou

Čo viedlo k vzniku vojnovej Slovenskej republiky? Na začiatku bola myšlienka autonómnosti, ktorú presadzovali najmä predstavitelia strany HSĽS. Denník Slovák 1. januára 1938 uverejnil pod heslom V novom roku do útoku! úvodník Karola Sidora, čelného predstaviteľa HSĽS, ktorý vyzýval na vystupňovanie politického boja za vnútornú reformu ČSR na princípoch autonómie. „Autonómia bola až do roku 1939 limitom štátoprávnych ambícií relevantných slovenských politických reprezentácií v Uhorsku i ČSR. Emancipačný proces slovenského národa v podstatne priaznivejších podmienkach po vzniku ČSR akceleroval a mal potenciál neskôr dospieť až do samostatnej štátnosti,“ poznamenáva historik a právnik Ondrej Podolec z Ústavu pamäti národa.

V samotnej HSĽS boli rozdielne pohľady na to, ako dosiahnuť samostatnosť. „Relevantní politici HSĽS považovali samostatnú štátnosť za vzdialený cieľ, ktorý sa dal dosiahnuť evolučnou cestou. Radikáli požadujúci okamžitú samostatnosť boli dovtedy okrajovým elementom, ktorý sa na konci tridsiatych rokov dostal do centra diania najmä pôsobením vonkajších faktorov. V prípade Vojtecha Tuku a Alexandra Macha to bola najmä podpora zo strany geopolitického hegemóna – nacistického Nemecka,“ vysvetľuje historik ÚPN. A práve túžbu po samostatnom slovenskom štáte Adolf Hitler v marci 1939 využil pri realizácii svojho strategického zámeru – likvidácii ČSR. Jeho plánom bolo susednú krajinu rozdrobiť a nakoniec dostať pod svoj vplyv.

Nacistická agresia do strednej Európy

Postupom roku 1938 Hitler stupňoval tlak na ČSR, aby nacistickej ríši odstúpila územie obývané sudetskými Nemcami. Do bilaterálneho sporu sa zapojili Francúzsko a Veľká Británia, ktoré sa obávali vojny a chceli zachovať mier. Keď však videli, že ani jedna strana nechce ustúpiť, dospeli k stanovisku, že dohoda medzi ČSR a Nemeckom nie je možná. Východiskom bolo buď vyhovenie Hitlerovým požiadavkám, alebo riskovanie vojny. Obe západné mocnosti naliehali na československého prezidenta Edvarda Beneša, aby akceptoval Hitlerove požiadavky. Prezident to najskôr odmietol, no 21. septembra 1938 spolu s vládou ČSR zmenil svoje rozhodnutie a výzvu Veľkej Británie a Francúzska prijal. Na druhý deň vláda Milana Hodžu podala demisiu, nahradil ju kabinet odborníkov pod vedením generála Jana Syrového.

Ďalšou súčasťou trieštenia krajiny bola Prvá viedenská arbitráž z 2. novembra 1938, v tom čase už bola Slovensku uznaná zo strany kabinetu Jana Syrového autonómnosť. ČSR musela odovzdať Maďarsku tú časť pohraničného územia, kde podľa sčítania ľudu z roku 1910, ktoré slovenská historiografia neakceptuje, žilo aspoň 50 percent obyvateľov maďarskej menšiny. Sedem obcí bolo tiež odstúpených Poľsku a dve Nemecku. Slovensko tak stratilo 10 423 štvorcových kilometrov územia, čo predstavovalo 21 percent celkovej rozlohy a vyše 850-tisíc obyvateľov.

„Mníchovská dohoda a s ňou súvisiaca Prvá viedenská arbitráž boli súčasťou agresie nacistického Nemecka do strednej Európy. Podľa dodatkovej klauzuly z Mníchova sa mali územné nároky Maďarska a Poľska uspokojiť na základe bilaterálnych rokovaní, a ak by tie neboli úspešné, malo dôjsť k opätovnému rozhodnutiu veľmocí. Oba štáty využili oslabenie ČSR na nastolenie územných požiadaviek a spolupodieľali sa tak na nacistickej agresii,“ konštatuje Ondrej Podolec.

Dodáva, že ČSR sa pri stupňujúcom sa nacistickom útlaku nemohla spoľahnúť ani na západné mocnosti, keď Francúzsko a Veľká Británia demonštrovali odovzdanie strednej Európy do rúk Hitlera aj neúčasťou na viedenskom rozhodnutí. „O zmene hraníc tak rozhodlo len fašistické Taliansko a nacistické Nemecko. Na strane Maďarska sa angažovalo najmä Mussoliniho Taliansko, ktoré bolo jeho blízkym spojencom, pričom ho priamo inštruoval Ján Esterházy, ktorý do Viedne priletel z Ríma spolu s talianskou delegáciou. Nemecko tieto snahy korigovalo, keďže nechcelo Maďarsko nadmerne posilniť a bolo v jeho záujme, aby Slovensko zostalo životaschopným útvarom.“

Odsúhlasenie autonómnosti

Ako po mníchovskom diktáte vyzerala situácia v ČSR? HSĽS bola v medzivojnovom období dlhodobo najsilnejšou slovenskou parlamentnou stranou, no keďže Slovensko nebolo štátoprávnym subjektom, nemala možnosť výsledok parlamentných volieb pretaviť do reálnej mocenskej pozície. To sa zmenilo práve v septembri 1938. „HSĽS prevzala reálnu moc až vtedy, keď bola ČSR Mníchovskou dohodou fakticky odovzdaná západnými spojencami do záujmovej sféry nacistického Nemecka. Táto geopolitická zmena znamenala koniec medzivojnovej demokracie a nástup autoritatívneho režimu v druhej Česko-Slovenskej republike, spojeného s porušovaním ľudských a občianskych práv vrátane prvých rasových opatrení,“ hovorí Ondrej Podolec.

Krátko po mníchovskom diktáte zástupcovia HSĽS, SNS a ďalších slovenských strán prijali 6. októbra 1938 v Žiline spoločnú dohodu o autonómnom štátoprávnom postavení Slovenska. Podľa Žilinskej dohody mali byť v rámci ČSR centrálne riadené len rezorty národnej obrany, zahraničných a čiastočne finančných vecí. Ostatné kompetencie mali patriť päťčlennej krajinskej vláde. Kabinet Jana Syrového tieto požiadavky akceptoval a 7. októbra vymenoval slovenskú autonómnu vládu na čele s Jozefom Tisom. Definitívne odklepnutie autonómnosti prišlo 19. – 22. novembra 1938, keď Národné zhromaždenie schválilo ústavný zákon o autonómii Slovenska a Podkarpatskej Rusi.

Ondrej Podolec pripomína, že scenár ďalšieho vývoja určovalo v súlade so svojimi zámermi Nemecko, ktorému bol oklieštený československý štát vydaný napospas. „Predstavitelia pomníchovskej pražskej celoštátnej vlády boli donútení k plneniu stupňujúcich sa požiadaviek z Berlína, pričom vtedajší slovenskí politici boli kontaktovaní cez osobitné kanály (napríklad cez Viedeň). V súlade s nemeckými plánmi bolo aj stupňovanie slovensko-českých rozporov.“

Autoritatívnosť režimu na slovenskom autonómnom území sa prejavila už 8. novembra 1938, keď stredopravé a pravicové politické strany na Slovensku boli donútené zlúčiť sa s HSĽS do Strany slovenskej národnej jednoty (SSNJ). Ľavicové a židovské strany boli zakázané. V decembrových voľbách do slovenského autonómneho snemu bola dodaná jediná kandidátka. A to HSĽS-SSNJ, na ktorej okrem členov ľudáckej strany boli i zástupcovia „zlúčených“ strán, Deutsche Partei či Zjednotenej maďarskej strany. V nedemokratických voľbách bolo za poslancov snemu zvolených 63 poslancov, pričom 50 mandátov pripadlo HSĽS. Na čelo vlády sa postavil Jozef Tiso.

Slovenský separatizmus podporovali nacisti

Radikálnejšie krídlo HSĽS, podporované Hitlerovým režimom, sa však s vyhlásením autonómie neuspokojilo. Požadovalo rovno osamostatnenie. „Vytvorenie satelitného štátu na Slovensku považovalo nacistické Nemecko za optimálny variant pri novom usporiadaní strednej Európy,“ vysvetľuje historik. Keď Nemci s myšlienkou samostatného Slovenska neuspeli u Karola Sidora, ktorý mal odmietavý postoj voči nacistickému nátlaku, obrátili sa na Jozefa Tisa.

Toho česko-slovenský prezident Emil Hácha 10. marca 1939 spolu s celou slovenskou autonómnou vládou zosadil. Urobil tak z obáv zo separatizmu. „Nemci účelovo vyhlásili, že neuznávajú Tisovo odvolanie z postu predsedu autonómnej vlády, pri ktorom objektívne neboli dodržané všetky ústavné postupy,“ poznamenáva historik ÚPN. Následne Jozef Tiso a Ferdinand Ďurčanský 13. marca 1939 rokovali v Berlíne s Adolfom Hitlerom. Ten im povedal, že Slovensko bude ponechané svojmu osudu. Na rokovaniach boli tiež konfrontovaní zinscenovaným doručením správy o zhromažďovaní maďarských vojsk na hraniciach. Pod hrozbou rozdelenia Slovenska medzi Poľsko a Maďarsko ich tak presvedčil o nevyhnutnosti vyhlásiť samostatný štát, ktorého suverenitu bude garantovať Nemecko.

Vznik štátu pod nátlakom

Na druhý deň po berlínskom rokovaní 14. marca zasadal Slovenský snem, ktorý musel urýchlene rozhodnúť, či odsúhlasí vyhlásenie samostatného štátu. Po tom, čo Tiso poslancom ozrejmil situáciu, predsedníctvo snemu vypracovalo návrh zákona o vzniku štátu. Vyhláseniu samostatnosti sa na poslednú chvíľu snažila zabrániť skupina česko-slovenských legionárov, ktorá doručila poslancom memorandum s výzvou na zachovanie ČSR. Nepomohlo to. Na poludnie poslanci jednomyseľne a bez diskusie návrh zákona schválili. Vznikol Slovenský štát, ktorý bol po prijatí ústavy 21. júla 1939 premenovaný na Slovenskú republiku.

Nemecko svoj plán získania vplyvu nad Česko-Slovenskom dovŕšilo v noci na 15. marca 1939, keď jeho vojská obsadili Čechy a Moravu. O deň neskôr Adolf Hitler vyhlásil v Prahe zriadenie Protektorátu Čiech a Moravy.

Natíska sa otázka, prečo na tieto udalosti nereagoval Západ, keďže sa Hitler už pri Mníchovskej dohode zaviazal nezaberať ďalšie územia. „Obsadenie Čiech a Moravy bolo považované za porušenie Mníchovskej dohody, no západné veľmoci sa väčšinou zmohli len na platonický protest. Slovensko ako samostatný štát bolo na rôznych diplomatických úrovniach rozhodujúcimi európskymi štátmi postupne uznané,“ približuje historik Ondrej Podolec. Ako však dodáva, postoj k Slovensku sa zmenil po vypuknutí druhej svetovej vojny 1. septembra 1939.