Sme dediči výnimočnej liturgie

Na začiatok menší exkurz do obdobia pred misiou sv. Cyrila a Metoda. História kresťanstva na území Veľkej Moravy sa písala už pred príchodom solúnskych bratov. Ich predchodcami boli misionári z Bavorska a Talianska či írsko-škótski misionári. Od čias franského kráľa Karola Veľkého patrila Veľká Morava pod správu franských biskupov Passaua a Salzburgu. Tí sa zodpovedali rímskemu pápežovi a z toho dôvodu sa na území našich predkov slávila latinská liturgia. To však chcelo zmeniť veľkomoravské knieža Rastislav.

Aby porozumeli viere

„Mal záujem, aby jeho krajina mala svojich biskupov a učiteľov, svoju cirkevnú organizáciu, ktorú plánoval dať pod ochranu pápeža. Bol nesmierne prezieravý a chcel, aby cirkevný predstavený sídlil na území jeho kniežatstva a nie na území cudzej krajiny. Pretože sa mu zdalo – a bolo to i oprávnené –, že prichádzajúci franskí kňazi z Bavorska boli exponentmi zahraničnej politiky,“ vysvetľuje cirkevný historik Gabriel Brendza jednu z Rastislavových motivácií povolať misionárov.

Knieža však okrem toho malo záujem, aby jeho ľud lepšie porozumel pravdám viery. Historici sa domnievajú, že aj samotný Rastislav bol synom kresťanských rodičov. Preto sa obrátil na pápeža Mikuláša I. s prosbou o učiteľov, ktorí by našim predkom vysvetlili vieru. Keďže vtedajší pápež riešil množstvo problémov, odpoveď na Veľkú Moravu neprišla. Rastislav preto oslovil druhú duchovnú veľmoc tej doby – Konštantínopol, kde sídlil cisár Michal III.

Byzantský panovník vypočul prosbu veľkomoravského kniežaťa a poslal mu Cyrila a Metoda. „Bola to skutočne dvojica Bohom poslaných mužov. Veľmi sa dopĺňali. Konštantín, ktorý neskôr prijal meno Cyril, bol filozof, etymológ, jazykovedec. Metod bol právnik, kánonista. Cyril sa na misiu dobre pripravil. Poznal slovanskú reč. Preložil Sväté písmo do staroslovienčiny a takisto zostavil hlaholiku, teda abecedu, v ktorej napísal podstatné časti Svätého písma,“ približuje Gabriel Brendza predpoklady solúnskych bratov na úspešnú misiu.

Akú liturgiu preložili?

Otázkou do dnešných dní ostáva, z akých prameňov vychádzali pri preklade liturgie do staroslovienčiny. Zo zachovaných písomností sa totiž nedá naisto zrekonštruovať, ktorý obrad preložili. „Väčšina slavistov a historikov sa domnieva, že v okolí Solúna vtedy žila slovanská enkláva, kde sa slávila liturgia svätého Petra. Mala prvky byzantskej i rímskej bohoslužby a pravdepodobne túto liturgiu Cyril a Metod preložili,“ hovorí cirkevný historik.

Prečo by však nositelia východnej tradície, kde sa používal byzantský rítus, liturgia sv. Jána Zlatoústeho, liturgia sv. Bazila Veľkého či liturgia vopred posvätených darov, uprednostnili v ich regióne menej využívanú liturgiu svätého Petra? „Uvedomovali si, že idú na územie, ktoré spadá pod jurisdikciu pápeža a susedí s latinskou tradíciou,“ vysvetľuje Gabriel Brendza domnienky historikov. Ako to však presne bolo, sa zrejme už nedozvieme.

Zdá sa, že staroslovienska liturgia vyhovovala spiritualite a mentalite našich predkov.

Naši predkovia ju prijali

Cyril a Metod sa na svoju misiu svedomito pripravovali. Ešte pred odchodom si na carihradskej synode vypýtali povolenie, aby mohli slovanskú reč povýšiť na liturgický jazyk na Veľkej Morave. „Po príchode slávili prvých 40 mesiacov liturgiu v staroslovienčine. Dokonca sa zachovala správa, že naši ľudia túto liturgiu veľmi prijali. Hovorili, že sa otvorili uši hluchých a tí počuli slová Písma. A jazyk jachtavých sa stal jasným. Zdá sa, že staroslovienska liturgia vyhovovala spiritualite a mentalite našich predkov,“ konštatuje Gabriel Brendza s tým, že vďaka porozumeniu kresťanského posolstva sa naši predkovia na dlhé stáročia otvorili posolstvu evanjelia.

Dodáva však, že na Západe prebiehal dialóg o tom, či hlboké liturgické texty, konsekračné slová a modlitba premenenia môžu byť preložené do barbarských jazykov. Preto v liturgii ponechali jazyk inteligentov, už v tom čas mŕtvu latinčinu, ktorá dobre vystihovala podstatu starokresťanskej teológie. Cyril a Metod sa napriek tomuto odporu najmä u franského kléru vydali do Ríma s jasným cieľom.

Úspešná rímska misia

Keď solúnski bratia prišli do Večného mesta, dosiahli u pápeža Hadriána II. schválenie staroslovienskej liturgie. Zrejme za to vďačili aj Cyrilovej erudovanosti. „V jeho životopise sa spomína takzvaný trojjazyčný blud, podľa ktorého sa liturgia má sláviť len v tých jazykoch, v ktorých bol nápis na Kristovom kríži – latinsky, hebrejsky a grécky. V životopise je zachytené, ako Cyril vyvrátil túto mienku a ako dokázal, že každý národ má právo chváliť Boha v tom jazyku, v akom ho naučili hovoriť jeho rodičia, teda v materinskom jazyku,“ približuje Gabriel Brendza.

Ako dodáva, solúnskych bratov privítali v Ríme s veľkými poctami. Okrem požiadavky schválenia staroslovienskej liturgie totiž niesli so sebou aj ostatky mučeníka svätého Klimenta, pápeža, ktoré objavili počas misie u Chazarov.

V životopise Konštantína sa píše, že pápež prijal slovienske knihy, posvätil ich a položil na oltár v Chráme sv. Márie, ktorý sa volá Fatné (Pri jasličkách), čo je dnešná Bazilika Santa Maria Maggiore, a spoločne so solúnskymi bratmi spieval svätú liturgiu. Potom pápež prikázal dvom biskupom - Formozovi a Kalderichovi, aby vysvätili slovienskych učeníkov. Ako ich vysvätili, hneď spievali liturgiu v slovienskom jazyku v Chráme sv. Petra, ďalší deň v Kostole sv. Petronely, tretí deň v Chráme sv. Andreja, potom v Bazilike sv. Pavla. Životopis svätého Konštantína spomína, že celkovo až sedemkrát sa vo Večnom meste spievala cyrilo-metodská liturgia po starosloviensky.

„Dnes už ťažko povedať, čo presvedčilo Hadriána II., ale existuje dostatok dokumentov, že túto liturgiu povolil. A že dovolil, aby aj žiakov, ktorých Cyril a Metod získali pre kňazskú službu v prvej fáze svojho účinkovania, mohli vysvätiť za kňazov,“ poznamenáva cirkevný historik.

Práve vďaka žiakom sa misijné dielo solúnskych bratov rozšírilo medzi Slovanmi. „Či už to bolo neskôr v Kyjevskej Rusi, alebo ešte predtým medzi Bulharmi, Srbmi a ďalšími slovanskými národmi, kde bola liturgia preložená do staroslovienčiny. Tá je doteraz zachovaná v cirkevnoslovanskom jazyku, v ktorom bohoslužby slávia pravoslávni i zjednotení gréckokatolíci na Ukrajine, Podkarpatskej Rusi, Bulhari a, samozrejme, aj pravoslávni Rusi. Samozrejme, prešla istým vývojom. Hlaholika prešla do cyriliky,“ pripomína Gabriel Brendza.

Staroslovienčina ostala na vyše 1000 rokov posledným povoleným liturgickým jazykom v západnom ríte.

Svätopluk nebol jej zástancom

Staroslovienska liturgia sa však na území našich predkov dlho nevyužívala. Prečo? „Hneď po smrti Metoda v roku 885 boli jeho žiaci vyhnaní z Veľkej Moravy. Sám Svätopluk nebol zástancom slovanskej liturgie. Svedčí o tom jeho posolstvo pápežovi Jánovi VIII. aj skutočnosť, že mu pápež v bule Industrie tuae z roku 880 dovolil, aby mal latinskú liturgiu. V podstate staroslovienska liturgia na našom území zanikla pádom Veľkej Moravy začiatkom roku 907,“ približuje Gabriel Brendza.

Zachovala sa však na niektorých hradiskách či u niektorých veľmožov. „Hovorí sa o Sázavskom kláštore, dokonca aj v Krakovskom kráľovstve medzi Vislanmi, terajšími Juhopoliakmi. Dokonca Karol IV. mal v 14. storočí snahu obnoviť starosloviensku bohoslužbu v kláštore Emauzy. Neskôr sa však na území Veľkej Moravy sformovalo Uhorské, České a Poľské kráľovstvo – a tie prijali rímsku latinskú liturgiu. Bohoslužby na našom území sa potom už slávili iba v latinčine,“ poznamenáva cirkevný historik.

Bol to výnimočný počin

Napriek zániku mala liturgia pre naše národy veľký význam. „Autori hovoria, že z histórie slovanskej bohoslužby čerpáme jasné poznanie, že tu bola jasná snaha postaviť proti výbojnej nemecko-latinskej kultúre slovansko jazykovo bližšiu kultúru, ktorá však bola prispôsobená záujmom Cirkvi, ktorej autorita je nespornou skutočnosťou v diele sv. Cyrila a Metoda,“ hovorí Gabriel Brendza. Pripomína, že misiu solúnskych bratov ocenil aj pápež Ján Pavol II. v encyklike Apoštoli Slovanov z roku 1985, keď ich počin nazval inkulturáciou.

Zaujímavosťou je i to, že kým východná liturgia sa slávila aj v národných jazykoch, na Západe sa pri gregoriánskej reforme v 11. storočí presadila latinská bohoslužba. Slávenie liturgie sa už v žiadnom inom jazyku nepovolilo, čo sa zmenilo až po Druhom vatikánskom koncile. Staroslovienčina tak ostala na vyše 1000 rokov posledným povoleným liturgickým jazykom v západnom ríte.

„Naši predkovia svojím spôsobom anticipovali to, čo neskôr rozhodol Druhý vatikánsky koncil, keď bola liturgia preložená do národných jazykov. To, že prijali kresťanstvo nie pod nátlakom, ale slobodne a že sa mu tak otvorili, bol výsledok inkulturácie porozumenia s cudzincami, ktorí prišli z Byzancie, no zároveň sa vžili do slovienskych pomerov,“ poznamenáva cirkevný historik.

Dodnes má význam

Aký význam má podľa Gabriela Brendzu staroslovienska liturgia pre nás, jej dedičov? „Aj keď slovanská bohoslužba bola z našich krajín odstránená, ale kultúrne hodnoty, ktoré vytvorila – predovšetkým kultúrny jazyk, základ nášho národného povedomia –, ale aj to, že naši predkovia porozumeli hlbokým liturgickým a teologickým pravdám, sa stali trvalou zložkou nášho národného i kresťanského bytia. Do veľkej miery to vtlačilo charakter celému západnému kresťanstvu, a tak dedičia slovanskej liturgie sú akýmsi mostom medzi Východom a Západom.“