Smrť je fakt, na ktorý sa dá pripraviť

Smrť je dnes možné vidieť všade, vo filmoch, v správach či počítačových hrách. Povedal by som, že sme voči nej bezcitní. Napriek tomu, keď sa nás dotkne, máme s ňou problém. Prečo?
Pretože ju máme ponúkanú v instantnej podobe. Je ďaleko. Je za sklom obrazovky, v 2D v obrázkoch novín, a je toho veľa. Znecitliveli sme. Vyhľadávame ju, lebo nie je bežnou súčasťou našich životov, ako to bolo v predchádzajúcich generáciách. Chceme sa jej dotýkať, ale z bezpečnej vzdialenosti. Smrť je zdrojom fascinácie i úľaku zároveň.

Ako sa dá pripraviť na chvíľu odchádzania z tohto sveta po ľudskej stránke? Je takáto príprava nevyhnutná?
Vždy máme na výber. Môžeme sa hrať so smrťou na skrývačku - „ja ťa nevidím, teda ani ty ma nevidíš“. Môžeme ostať v blahej nevedomosti, odďaľovať, brániť sa, ale má to svoj následok. Situáciám zomierania sa nikto z nás nevyhne. Či sa to bude týkať našich blízkych alebo nás osobne.

Nevedomosť vedie v konečnom štádiu života k zneschopneniu zvládať zomieranie zdravo. Nerozumieme výzvam a možnostiam, ktoré zomieranie ako legitímne vývinové štádium v živote človeka prináša. Úlohou je uzatvárať, integrovať náš život.

Dovoliť si vnímať dary, úspech i chyby, životné lekcie v jednom balíku. A deliť sa o múdrosť z týchto zistení s tými, ktorí sú ochotní počúvať. Je to aj čas plniť si sny, ktoré sú ešte realizovateľné, ale my sme si ich nechávali „na neskôr“. Ten čas je tu. Je to čas poslednej kapitoly v knihe, zhrňujúcej, kapitoly posolstva, že stojí za to žiť: komédie, tragédie, drámy i romantiky, to všetko k „pútavému“ príbehu patrí.

Vieme dnes povedať, ako človek odchádza z tohto sveta, ako sa postupne vypína telo i myseľ?
Áno, vieme. Na trhu je čoraz viac prekladov zahraničnej literatúry i domácich zdrojov, kde sú štádiá zomierania podrobne osvetlené spolu s návrhmi, ako tieto situácie zvládať.

Ak by som to mala zosumarizovať veľmi stručne, postupne mizne potreba jedla a pitia, čo príbuzní prežívajú veľmi ťažko. Bábätko si matka hneď po narodení prikladá k hrudi, aby ho nasýtila. Takže v reči starajúcich sa často zachytíme zomieranie práve cez informácie, či ich blízky niečo zjedol, alebo už neje.

Mizne potreba pitia, násilné podávanie vody však môže byť pre zomierajúceho ohrozujúce. Preto je vhodné konzultovať postup s ošetrujúcim personálom. Ústnu dutinu môžeme zvlhčovať vytieraním, čo prispieva okrem iného aj k uľahčeniu komunikácie so zomierajúcim.

Dbáme na hygienu, aby sa zomierajúci cítil dobre a aby nepríjemný pach nebol dôvodom, že sa s ním blízki odmietajú stretnúť. Špecifický pach súvisí aj s podávanou medikamentáciou, ktorá môže skresliť pach telesných tekutín.

Pomôcť si môžeme pravidelným vetraním, vonnými sviecami, voňavými bylinkami. Predlžujú sa fázy spánku oproti bdeniu. Zomierajúci sa vzďaľuje od vonkajšieho sveta. Pri svojom lôžku víta postupne čoraz menší okruh ľudí, naostatok len tých najbližších.

V snoch alebo počas denného snenia zaznamenávame symbolické odkazy odchádzania: napríklad sa balí na cestu, hľadá kľúče, stretáva sa s ľuďmi, ktorí ho predišli do večnosti, alebo nebeské bytosti. Je čoraz viac „tam“ ako tu.

Strata blízkeho nás vždy zasiahne a vyvolá emócie. Ako s nimi narábať, aby nás nepremohli?
Každá strata „tu a teraz“ v nás vyvoláva podobné emócie. Ale kým nejde o smrť, často im nevenujeme pozornosť. Všimnime si, ako zvládame napríklad bežné lúčenia. Niekto sa ani rozlúčiť nejde, „lebo to nemá rád“. Iný to odbije rýchlo, aby to mal čím skôr za sebou. Iný nevie odchádzajúceho pustiť a naťahuje čas finálneho rozlúčenia, kým sa to len dá.

Nevnímame zdravé ukončovanie ako zručnosť, ktorej sa máme naučiť. Nevšímame si varovné signály, chlácholíme seba aj blízkych, že sa tá choroba, stav, nejako zázračne zvráti a že to nie je koniec. Veď medicína je dnes taká mocná.

Nechceme si všímať znaky zomierania, ktoré sprevádzajú stav našich blízkych oveľa skôr, ako nastane smrť. A potom sme zaskočení. Samozrejme, nehovorím o tragických ad hoc udalostiach.

Existujú nejaké výskumy, ktoré ukazujú, čo umierajúci človek najviac očakáva od svojho okolia a príbuzných?
Dve veľké kategórie musíme mať vždy na mysli. Bolesť a samotu. Bolesť má štyri typy: fyzickú, psychickú, sociálnu a duchovnú. V súčasnosti vieme tíšiť fyzickú bolesť vysoko úspešne, takže o neznesiteľnej fyzickej bolesti je nemiestne diskutovať.

Ak zomierajúci predsa prežíva takúto bolesť, treba pýtať prehodnotenie paliatívnej liečby a nastaviť tíšenie bolesti primeranejšie. Dnes tiež vieme, že ostatné tri typy bolesti znásobujú prežívanie fyzickej bolesti.

Ak má človek v psychickej rovine neukončené nejaké záležitosti, ak prežíva pocit zlyhania, nenaplnenia života, ak nedokončil nejakú úlohu, ak sa v sociálnej oblasti cíti sám, ak má pocit opustenia aj zo strany Boha, ak prežíva pocit „neodpustiteľnej“ viny a zlyhania zo strany človeka či Boha, ak potrebuje vysloviť či prijať slová odpustenia - to všetko prispieva k znižovaniu kvality prežívania v posledných štádiách života.

Sprevádzanie v zomieraní je veľmi dôležité, aby v prípade, že sa naplní hoci ten najhorší scenár, človek neostal so svojím utrpením sám.

Veľkou témou je dnes smrť a deti. Panuje často názor, že nemajú vidieť, ako zomiera ich príbuzný, alebo nemajú ísť na samotný pohreb. Ako vlastne deti vnímajú otázku smrti?
Deti vnímajú smrť primerane veku a vývinu. Výskumy hovoria, že smrť je deťmi prežívaná cez pocit opustenia. Bábätká vnímajú smrť v rodine cez zmenenú atmosféru a prístup opatrujúcich osôb. Ak matku zasiahla smrť blízkeho a potrebuje smútiť, je tá situácia pre obe strany veľmi náročná.

Je dobré, ak je naporúdzi niekto z blízkych, kto zvláda smútenie vyrovnanejšie a vie sa bábätka ujať po nevyhnutných úkonoch matky, aby matka mala priestor dať priechod svojmu smútku mimo kontaktu s dieťaťom; aby mohla byť sama so sebou. Približne do troch rokov pojem smrti nie je utvorený.

Predškoláci sa so smrťou stretávajú v prírode a cez prirodzenú zvedavosť ich môžeme vovádzať do kolobehu života. Zvýšený záujem o túto tému v otázkach môžeme badať okolo piateho roku života. Smrť vnímajú tak, ako ju vnímajú ich rodičia: ak je to normálna súčasť života, nebudú ju vo fantázii nafukovať.

Ak je to prezentované ako „niečo, o čom sa nehovorí,“ budú v napätí z tabu. Neuvedomujú si ešte konečnosť života, skôr ju vnímajú rozprávkovo (reverzibilne), veď aj Snehulienka po bozku ožila. Malí školáci vnímajú smrť intenzívnejšie ako konečnosť.

Chápu, že telo prestáva fungovať a že to má nejaké príčiny. Racionalizujú si spôsoby, ako sa jej vyhnúť: týka sa starých, chorých, nehôd; nepripúšťajú si, že by sa to mohlo týkať ich. Rizikom je, keď si vzbudia pocit viny, že blízky zomrel, lebo niečo urobili alebo neurobili.

Deti od 12 rokov vnímajú smrť podobne ako dospelí, ako nezmeniteľný fakt, ktorý sa týka aj ich osobne. Vzhľadom na hormonálne zmeny môže byť toto poznanie prechodne zdrojom zvýšenej úzkostlivosti o vlastné zdravie.

Ako dieťaťu priblížiť situáciu, keď niekto z príbuzných zomrel, aby to na dieťa nemalo negatívny dopad?
Situácia nemá mať prečo negatívny dopad, informácia je fakt. Pravda, ktorá v čase tak či tak vyjde najavo. Nie je dôvod nehovoriť. Nikdy.

Pre mňa je oveľa dôležitejšie, čo sa deje predtým a čo potom. Ak je to situácia náhla, je fajn, ak šok najprv spracuje dospelý s podporou iného dospelého (voláme to abreakcia, prevalenie emócií smútku, hnevu, bezmocnosti…), a aspoň sčasti vyrovnaný oznámi tento fakt dieťaťu.

Ak sa týka náhla smrť jedného z rodičov, a manželský partner toho v záplave vlastného smútku nie je schopný, nech to urobí najbližšia vzťahová osoba dieťaťa po rodičoch, ktorá si vie v takejto situácii zachovať stabilitu. Dôležité je, čo sa stane potom.

Či sme schopní sprevádzať a akceptovať dieťa v jeho prejavoch smútku, aj keď budú pre nás možno paradoxné (ďalej sa hrá, ide von s priateľmi, vyhýba sa téme). Treba vychádzať z toho, že po oznámení úmrtia sa blízki dostávajú do obdobia takzvaného „ohlušenia“, ktoré typicky trvá cca 4 dni, keď sa informácia spája s prežívaním, a k vonkajším prejavom smútku ešte vôbec nemusí dôjsť.

Ak ide o zomieranie, kde smrť v čase očakávame, hovoríme o tom, čo sa deje s dieťaťom priebežne. Smrť v takomto prípade je spracovávaná inak, pretože smútenie a rozlúčka začali oveľa skôr - s uvedomením si faktu, že zdravotný stav blízkeho sa nezlepší. Máme k dispozícii aj detské knihy na tému odchádzania príbuzných, ktoré nám komunikáciu s dieťaťom pod ochranou symbolov môžu uľahčiť.

Máme ich zobrať na pohreb?
Každý človek má právo rozlúčiť sa, aj dieťa. Nájsť primeraný spôsob rozlúčky je vec vnímavého rodiča.

Moja skúsenosť hovorí, že ak včas a veku zrozumiteľne osvetlím dieťaťu, čo sa na pohrebe bude diať (vysvetlím symboly), čo tam dieťa uvidí (ľudí smutných, väčšinou v čiernom) a prečo sa to deje (zmysel rozlúčky, uctenie si života toho človeka), s tým, že budem fyzicky pri ňom a ešte vysvetlím, čo bude potrebné, nemyslím si, že by účasť dieťaťa na pohrebe bol problém.

Ak mám ja s pohrebom problém a nevedela by som byť dieťaťu oporou, volila by som možno iný typ rozlúčky: nakresliť obrázok, ísť neskôr na hrob zapáliť sviecu, domáca modlitba za zosnulého. Pri smrti rovnako ako pri sexualite platí: keď príde otvorená otázka, pýta si pravdivú, veku primeranú odpoveď. Ale najprv tie odpovede musím mať v sebe spracované ako dospelý.

Inak mi dieťa, ktoré vníma dve roviny komunikácie (aj tú podprahovú), neuverí a vytvorím v ňom zmätok. Aj „neviem“ alebo „nemám na to teraz odpoveď“ môže byť pravdivá odpoveď.

Viera v Krista a smrť. Väčšina našich čitateľov je veriacich. Ako sa vy ako psychologička pozeráte na úlohu viery pri umieraní?
Viera a neviera sa počas zomierania prehlbujú. Do veľkej miery spôsob zomierania veriaceho určuje obraz Boha, v ktorého verí. Ak je to milujúci Otec alebo Milenec jeho duše, teší sa na jeho náruč a znáša príkoria bolesti a ťažkosti s očakávaním Božej pomoci, lebo má skúsenosť, že ani zomieranie nemusí niesť sám.

Ide o ľudí, ktorí svoju vieru žili počas života záväzne a budovali osobný vzťah s Bohom. Ak je to neznámy Boh, niekto, koho neriešim, nepoznám, potom to zväčša nevyvoláva úzkosť, skôr som v očakávaní, alebo ho ako neveriaci vôbec neriešim.

Kríza môže nastať u ľudí, ktorí si na smrteľnom lôžku sprítomňujú tvárou v tvár smrti vieru svojho detstva, ktorá v priebehu dospelého života nerástla, a sú konfrontovaní so svojimi pochybeniami, zlyhaniami, zlými rozhodnutiami, vnímajúc Boha ako trestajúceho sudcu.

Bojujú aj tí, ktorých viera je zvyková, postavená viac na výkone ako na vzťahu. Čeliac chorobe a utrpeniu začnú obviňovať Boha z nespravodlivosti, že ich takto „odmeňuje“, keď mu roky verne slúžili. Preto na smrteľných lôžkach zažívame ako príklon k viere (konverzie), tak i odklon od viery (dekonverzie).

Na čo by som chcela osobitne upozorniť, je pretláčanie našej predstavy o dobrom zomieraní ľuďom, ktorí aktuálne zomierajú. Každý z nás má patent iba na svoj život a svoje zomieranie. Ak ja považujem za dôležité zmieriť sa s Bohom pred smrťou, je to moja potreba.

Zomierajúcemu tento pohľad ponúkam, pozývam ho, ale netlačím. Prihováram sa v modlitbe zaňho a dôverujem Bohu, že dušu zomierajúceho pozná lepšie ako ja a v svojom čase sa mu dá poznať.

Aby sme neprišli o vzťah so zomierajúcim, lebo „byť tu“ pre druhého počas jeho zomierania, vytváranie pozitívnych spomienok napríklad aj cez splnenie realizovateľných túžob či „posledného priania“ (stretnutie s niekým, výlet na obľúbené miesto, obľúbené jedlo, hudba) prispieva k neskoršiemu zdravému smúteniu.