Smútenie k životu patrí

Hoci vonkajšie prejavy takmer všetkých emócií smerujú k určitému objektu, pri smútku si môžeme všimnúť akési naviazanie sa na človeka. Známy psychiater Radkin Honzák v Psychosomatickej prvouke (2017) spomína experiment, keď zvieratá inštinktívne vylúčili zo svojej komunity opicu, ktorá prejavovala afekt smútku podobný stavu depresie.

Sú dni, keď je človek pod vplyvom vonkajších okolností priam nasiaknutý melanchóliou a vo vážnych prípadoch môže byť ňou paralyzovaný. Klinická psychologička Ivica Uhríková  pôsobiaca vo Východoslovenskom onkologickom ústave v Košiciach nám priblížilia túto emóciu. 

November podvedome vzbudzuje v mnohých pocity smútku. Je smútok potrebný pre život? 

Smútok patrí k základným emóciám a má nezastupiteľné miesto v našom vnútornom prežívaní. Neustále čelíme situáciám, ktoré v nás vyvolávajú pocit frustrácie. Niečo sa nám nepodarí, ako sme si naplánovali, niekto nám nevyhovie podľa našich predstáv a my sme namrzení, nahnevaní, že veci nejdú tak, ako chceme. Stáva sa však, že o veci, ľudí či ideály aj prídeme.

Čím viac sme emočne do niečoho alebo niekoho investovali, tým viac nás bolí prípadná ujma - a my smútime. Môže to byť stratená plyšová hračka, s ktorou dieťa zaspávalo a bolo na ňu zvyknuté, strata zamestnania, dlhoročného priateľstva, rozchod s milovaným človekom, strata ideálu v spoločnosť, ktorá čelí kríze, strata zdravia, keď sami ťažko ochorieme. Najväčšou stratou, ktorá je definitívna a nezvratná, býva smrť blízkeho.

Ako smútok ovplyvňuje naše správanie? 

Smútku predchádza šok z toho, čo sa stalo. V prípade smrti blízkeho je to informácia, že zomrel. V prvých chvíľach si to nechceme pripustiť, popierame realitu, je to pre nás nepredstaviteľné. Potom prichádza obdobie hnevu, podráždenosti, hovoríme o pocite nespravodlivosti, čo sa nám stalo. Neskôr prichádza smutná nálada, uzatvorenie sa do seba, nezáujem o vonkajší svet a stiahnutie sa zo spoločenského života.

V tej chvíli je dôležitá náročná interná práca, keď na nevedomej úrovni reorganizujeme vnútorné prostredie tak, aby sme boli schopní ďalej fungovať v realite. Cez spomienky a reálne predmety si človeka pripomíname; bolí to, lebo si uvedomujeme, že tu už nie je a s týmto vzťahom viac v živote rátať nemôžeme. Čas je v tomto prípade najlepší lekár. Keď si ho doprajeme dostatok, zvyčajne sme na konci tejto práce viac zmierení s realitou a znovu odhodlaní investovať do vonkajšieho sveta a nadobúdať nové vzťahy.

Je niečo, čoho sa treba vyvarovať pri smútení, trúchlení?

Smútenie je prirodzený, ozdravný a univerzálny proces.  Sigmund Freud ho opísal už v roku 1915 v svojom článku Smútok a melanchólia. Môže sa stať, že pozostalá osoba začne v nebývalej miere pociťovať vinu za smrť blízkeho. Vtedy hovoríme o patologickom smútku, keď človek býva zacyklený do výčitiek a trápi sa. Je na blízkom okolí, aby si takýto fenomén všimlo a usmernilo trúchliaceho, že môže ísť o depresívny stav, vyžadujúci si intervenciu odborníka. 

Vedeli by ste nám poradiť, ako „pracovať“ so smútkom?

Smútok je prirodzená reakcia na stratu, ako sme si to už vysvetlili. Najlepšie ho zvládneme tak, že sa mu nebudeme vyhýbať. V akútnej fáze je na mieste nechať voľný priebeh emóciám; ľudia, ktorí sú zvyknutí plakať, nech plačú, uľaví sa im. Neskôr, keď najsilnejšie emócie odznejú, môžu si zvoliť čas, keď si na blízkeho spomenú.

Je veľmi dôležité o smútku hovoriť s deťmi ako o normálnom procese po strate, pretože si často nevedia vysvetliť, prečo sú ich rodičia takí smutní. Môžu sa utiekať k fantáziám, že za to môžu ony, čo môže ovplyvniť ich osobnostný vývin. Smútok je intímnou záležitosťou každého z nás, nie je teda na mieste, aby sme sa nútili vtesnať sa do nejakého časového rámca či zvykov, s ktorými osobne nie sme stotožnení.

Pre niekoho je čierna farba samozrejmosťou a nosiť ju rok či dva je vecou zvyklostí, pre iného to môže byť veľmi nepríjemné a zúzkostňujúce obliekať sa každý deň do tejto farby.

Sú ľudia, ktorí sú disponovaní byť smutní. Z malých strát urobia tragickú udalosť a smútia. Dá sa s tým niečo robiť?

Život je o prekonávaní pocitu frustrácie, hovorí sa, že čo nás nezabije, to nás posilní. Sú ľudia, ktorí sú citlivejší voči stratám, pretože sa s nimi spája i strach z opustenia a za tým môže byť samotný strach zo smrti, a teda že nebudeme vedieť prežiť bez toho druhého.

V ranom detstve je kapacita vyrovnať sa s frustráciou obmedzená, čo môže ovplyvniť vývin osobnosti. Okolie by malo prijať človeka, aký je; v prípade, že je sám nespokojný so svojím prežívaním, môže zvážiť psychoterapický proces, vďaka ktorému si lepšie porozumie.

Čoho sa vyvarovať, aby smútok neprešiel do depresie?  

Smútok je prirodzený depresívny stav, ktorý je reakciou na nejakú reálnu stratu. Niekedy je to však zložitejšie. Strata môže odhaliť závislé vzťahy. Existovať bez toho druhého sa zdá nemožné. Takisto sa môžu vynoriť neadekvátne pocity viny za smrť blízkeho, ako sme už spomínali.

O depresii ako o ochorení hovoríme vtedy, keď sprievodné symptómy človeku vadia, znevýhodňujú ho či sociálne vylučujú. Často je symptómom práve únava a nedostatok energie niečo so svojím stavom urobiť. Je namieste všímať si ľudí okolo seba a zaujímať sa o nich.  

Vedieť sa vzoprieť smútku patrí kresťanovi

Jednotlivé ľudské príbehy vykresľujú rôznorodosť prežívania ťažkej životnej situácie. Anna Kostková vysvetľuje: „Niekedy sa ľudia zo života plného zdravia zrazu ocitnú v nemocnici a lekár im oznámi zdrvujúcu správu o ich zdravotnom stave. Mnohí prichádzajú opakovane a napriek úsiliu im povie, že už pre nich spravil, čo je v jeho silách. Stáva sa, že hoci pacient je zmierený so svojím zdravotným stavom, rodina sa dožaduje ďalšej liečby.

Každý z nás to prežíva po svojom. Iné je to u mladého človeka, iné u človeka v strednom veku a iné u človeka na sklonku života. U každého sa emócie prejavia inak. Niekto sa uzavrie, nekomunikuje, iný plače, ďalší nadáva. Často sa pýtajú: ,Prečo práve ja, čo som komu spravil, prečo má Boh trestá? Horším odo mňa nič nie je a ja - hoci som sa snažil každému pomáhať, žil som zdravo - dopadnem takto, to nie je fér od Pána Boha.' Niekto rezignuje hneď. Lúči sa so životom, akoby smrť mala prísť o hodinu; iný napne sily a chce za každú cenu nad chorobou zvíťaziť.“ 
 

Odlišnosti a podobnosti v reakciách

V smútení veriaceho a neveriaceho človeka môžeme pozorovať určité odlišnosti. „Prvé reakcie prežívajú podobne. U veriacich dosť často prichádza sebareflexia a pýtajú sa, čo im tým chce Boh povedať, čo majú v živote zmeniť. Niekedy zájdu na hlbinu svojho života a prehodnotia vzťah k Bohu, blízkym, k sebe. Túžia po tom, aby mohli napraviť, čo sa dá, poprosiť Boha i svojich blízkych o odpustenie.“

U neveriacich je to predsa trochu odlišné. „Často riešia vzťahy k deťom, rodine. Niektorí žijú už v treťom manželstve a ani jedno im nevyšlo, život rozbitý na kúsky. Vybudovali si kariéru, postavili domy, nadobudli majetok, ale deti z prvého manželstva ich nevideli od svojich dvoch rokov. Až teraz v chorobe zistili, že v živote stratili najväčšie bohatstvo, svoje deti. Namiesto kariéry, užívania života a sebectva mali budovať teplo domova, rozdávať lásku, ktorá buduje vzťahy a nie ich ničí. Keď dospejú k takémuto zisteniu, je to pre nich dosť bolestivé, cítia sa osamotení a zúfalí.

Niektorí využijú službu nemocničného kaplána, a tak spoločne hľadáme riešenie, cestu k odpusteniu, k deťom. Pokiaľ sa ešte dá, nadviažeme kontakt s členmi rodiny. Dôležité je, aby človek nezostal sám a dal si do poriadku veci svojho života. Veľkou posilou pre veriaceho je viera v Boha, ktorú čerpá zo sviatosti zmierenia, Eucharistie a sviatosti pomazania chorých. Navyše každý potrebuje zázemie rodiny, ľudskú blízkosť, pretože v chorobe si človek akosi viac pýta láskavé slovo a vľúdne zaobchádzanie.“

Možno aj preto, aby neprepadol deštrukčnému smútku. Sú postoje ošetrujúceho personálu, ktoré pomáhajú spracovať emócie smútku aj v nemocničnom prostredí. Nemocničná kaplánka vysvetľuje: „Vľúdne, láskavé a dôstojné zaobchádzanie, primerané a taktné informovanie o zdravotnom stave. Človek potrebuje vnímať, že ho niekto počúva, berie vážne, cíti sa prijatý. Toto všetko je prevenciou zničujúceho smútku.“
 

Smútok môže sprevádzať aj iná emócia

U niektorých ľudí sa smútok môže navonok prejaviť hnevom na ľudí, pomáhajúcu profesiu, ale aj na Pána Boha a v konečnom dôsledku na seba samého. Mnohí si kladú otázku, čo sa dá v tomto prípade robiť. Anna Kostková naznačuje: „V prvom rade to spolu s pacientom ustáť. Nedať sa odradiť, nemať pacientovi za zlé, keď svoj hnev obráti proti tomu, kto mu chce pomôcť. Často sa mi stane, že pacient, ktorý ma včera častoval nadávkami, na druhý deň ma víta, ospravedlňuje sa a ďakuje mi, že som mu pomohla. Žasnem, čo všetko môže človeku pomôcť v krízovej situácii.“

Aj to sú prejavy smútku v duši. V niektorých prípadoch však príbuzní oveľa viac smútia ako človek zasiahnutý chorobou, čo mu určite nepomáha. Nemocničná kaplánka dodáva: „Zvlášť keď rodičia strácajú dieťa, novomanžel manželku, muž ženu, matku malých detí alebo žena stráca muža a deti otca. V takýchto situáciách je ťažké radiť, skôr mlčím, počúvam, ticho stojím pri nich a snažím sa byť s nimi. Často sú bezradní, bezmocní a nevedia, ako pristupovať k ťažko chorému. Sú radi, keď som tam s nimi.

Stáva sa, že pacient svoj zdravotný stav pred príbuznými skrýva, aby ich ušetril bolesti. Niekedy aj rodina pred pacientom tají, že vie ako na tom je; a sú prípady, keď blízki neunesú, že odrazu je to inak, a svojho najbližšieho nechajú samého.“