Snažím sa, aby moja tvorba bola aj modlitba
"Snažím sa, aby moje ornáty boli veľmi jednoduché," tvrdí Zuzana Kováčiková. Snímka: Adam Skirčák
Všetko sa začalo, keď mladí zo spoločenstva v Dolnom Kubíne pred pár rokmi uvažovali, aký darček dať miestnemu dekanovi. Vtedy prišiel nápad darovať mu ornát - ale nie hocijaký.
Keďže vedeli, že ich kamarátka Zuzana má vzťah k výtvarnému umeniu, poprosili ju, či by mu nejaký nenamaľovala ona.
Zuzana Kováčiková dovtedy pôsobila vo farnosti rôznym spôsobom napríklad ako lektorka alebo speváčka. Hľadala však spôsob, ako chváliť Boha tým, čo vie a k čomu prirodzene inklinuje - a práve maľovanie ornátov sa stalo odpoveďou na jej túžbu.
Ten prvý, na ktorom zobrazila patrónku farnosti i mesta svätú Katarínu Alexandrijskú, sa ľuďom páčil. Mimochodom, používa sa doteraz – väčšinou počas odpustovej (hodovej) slávnosti.
Pred tvorbou sa modlí
Postupne mladej žene prišli ďalšie ponuky, prvé zákazky.
V súčasnosti je Zuzana Kováčiková autorkou približne dvadsiatich piatich ornátov, ktoré vyrábala popri štúdiu, v rámci svojho voľného času.
„Niekto by povedal, že to nie je veľa, ale výroba každého ornátu potrebuje čas. Sú kusy, ktoré som stihla vyrobiť za mesiac, ale aj také, pri ktorých som strávila štyri až päť mesiacov,“ vraví mladá žena.
Ako vôbec vyzerá tento postup v praxi? „Vždy sa najprv rozprávam s potenciálnym zákazníkom, akú predstavu má on. Niekedy mi ľudia dajú voľnú ruku, niekedy priamo povedia, čo by tam chceli,“ približuje Zuzana Kováčiková.
„Konzultujem to s nimi, rozmýšľam nad tým, modlím sa, snažím sa prísť na nejaký zaujímavý koncept. Pri liturgickom umení je tiež dôležité, aby si umelec všetko prekonzultoval s Bohom a dal si od neho všetko ‚schváliť‘,“ usmieva sa.
Približne po dvoch týždňoch pošle prvý návrh; ak s ním dotyčný súhlasí, pustí sa do jeho realizácie. Okrem kresťanskej symobliky inšpiráciu často hľadá aj v prírode.
„Mojím vyjadrovacím prostriedkom je línia. Často štylizujem; snažím sa, aby moje ornáty boli veľmi jednoduché. Aj dizajn je o zjednodušovaní a to sa dá zahrnúť tiež do tejto oblasti,“ definuje svoj štýl Zuzana, ktorá ako dieťa chodila na základnú umeleckú školu a v súčasnosti končí Školu úžitkového výtvarníctva v Ružomberku.
Chváliť Boha za krásu
„Tým, že sa ornát používa pri svätej omši, ktorá je vrchol všetkého, mal by mať určitú kvalitu,“ uvažuje Zuzana Kováčiková. „Má pomáhať tomu, aby sa človek viac zahĺbil do tajomstva. Nemá veľmi vynikať, skôr byť doplnkom, podobne ako liturgická hudba. To všetko dokopy tvorí jeden celok, ktorý pomáha bližšie sa dostať k Bohu.“
Podľa postrehov talentovanej výtvarníčky sa však ľudia často uspokoja s liturgickými predmetmi nižšej estetickej kvality. „Ľudia často uprednostia slohové, tradičné umenie, lebo je ľahko čitateľné. Alebo si vyberú gýč, ktorý si s ním mýlia. Moderné umenie si však vyžaduje pripravenejšieho diváka a vzdelanie v tejto oblasti absentuje.
Zvlášť v liturgickom umení, kde ho niektorí prijímajú ešte ťažšie,“ delí sa o svoje postrehy mladá výtvarníčka, ktorá sa aj preto nazdáva, že liturgické rúcha (či predmety v širšom slova zmysle) by mali byť vytvárané niekým kompetentným, kto má výtvarné a estetické cítenie.
„Snažím sa, aby moja tvorba bola aj modlitba - a aby druhého človeka tiež nabádala k modlitbe.“ Ako totiž tvrdí ona sama, keď vidí niečo pekné, má túžbu chváliť Boha za to, akú silu a inšpiráciu dal dotyčnému umelcovi.
„Pán Boh ku mne takto cez umenie hovorí. Vždy sa teším, keď vidím, že umelec konfrontoval to, čo robil, s Bohom a vyšlo z toho niečo krásne,“ vysvetľuje s rozžiarenými očami.