Spása človeka nezávisí od sexuálneho cítenia

Máte zo sprevádzania viac pozitívnych či negatívnych skúseností?

Rád konštatujem, že v posledných rokoch prevláda viac pozitívnych skúseností. Zdá sa, že je to aj dôsledok prekonávania tabu o tejto téme v cirkevnom spoločenstve.

Môžete priblížiť, čo je náplňou duchovného sprevádzania homosexuálne cítiacich?

Pomôcť týmto ľuďom pochopiť vlastnú identitu, prijať svoje miesto v živote, v ľudskom i cirkevnom spoločenstve. Cieľom je prijať a posilniť vlastnú osobnosť vo svetle Božieho zjavenia a vytvárať pozitívny vzťah s Bohom. Je to sprevádzanie, nie liečenie ani riešenie či hľadanie východiska, ani hľadanie prieniku medzi homosexuálnym životom a Bibliou.

Stretávate sa aj s tým, že títo ľudia majú problém prijať fakt, že Boh ich má rád?

Určite áno. Zvlášť, ak v  rodinách z akýchkoľvek dôvodov zlyhal otec. Vtedy sa neraz stáva, že chlapec alebo muž z takejto rodiny prenáša nesprávny obraz svojho pozemského otca na Boha.

Akú konkrétnu pomoc im ponúka Cirkev?

Cirkev im je nablízku cez tých, ktorí s nimi kráčajú, a to bez ohľadu na možnosť alebo nemožnosť zmeny cítenia v sexuálnej oblasti. Aj títo ľudia, tak ako všetci, sú stvorení nie pre život v opustenosti a prázdnote, ale pre život v spoločenstve. Naša služba je založená na tvorbe zdravých vzťahov v spoločenstve, čo vedie k uzdraveniu a  osobnému rastu. Inak sa človek uzatvára do seba, vytvára si obranný mechanizmus, aby sa ako zranený vyhol bolesti, čo ho izoluje a ešte viac zraňuje.

Spomínate vnútorné uzdravenie. Čo všetko mu predchádza?

Vnútorné uzdravenie sa začína spoznávaním pravdy o  sebe. Druhým krokom je zaujatie správneho a pravdivého postoja k Bohu, ľuďom i sebe ako k obrazu Božieho stvorenia. Tretím krokom je priznanie si skutočnosti, že uzdravenie potrebujem. Nijaké duchovné uzdravenie nemožno dosiahnuť bez toho, aby sme sa nedotkli emócií (bolesti, strachu, smútku), a nijaké uzdravenie emócií nemožno dosiahnuť bez vzťahu k oblasti duchovna (zážitku opory a prijatia).

Pri pomoci ľuďom hľadajúcim svoju identitu sa hovorí aj o rozvinutí nerozvinutého zmyslu pohlavnej identity. Čo to znamená?

Identita pohlavia sa líši od sexuálnej identity. Od narodenia je človek buď mužom, alebo ženou so zodpovedajúcimi telesnými znakmi. Dieťa sa učí odlišovať svoje telo od tela opačného pohlavia a poznáva, čo to znamená byť chlapcom a  dievčaťom. To je sexuálna identita. Pohlavná identita je komplexnejšia. Je to proces stávania sa mužom alebo ženou. Začína sa narodením, pokračuje v puberte a ustaľuje sa vstupom do dospelosti, zaradením sa do rodiny i spoločnosti. Pohlavná identita spočíva vo vedomí vlastnej mužskosti alebo ženskosti a týka sa všetkých zložiek ľudskej osoby – tela, psychiky a  vedomia vlastného „ja“. Vo vývoji svojho mužstva sa snaží dieťa mužského pohlavia byť ako jeho otec a dieťa ženského pohlavia sa snaží identifikovať s matkou. Tak sa to zvyčajne deje, ale niekedy sa tento proces identifikácie s vlastným pohlavím neuskutoční. Podľa mienky odborníkov práve to je závažný faktor pri vývoji sklonov k rovnakému pohlaviu. Človek nedokáže sám citovo dozrieť, prijať túto úlohu rodiča a identifikovať sa s rodičom rovnakého pohlavia, preto je potrebné pomôcť mu rozvinúť nerozvinutý zmysel pohlavnej identity.

Prečo je v kresťanskom chápaní obrat človeka k cudnému životu dôležitejší než zmena sexuálneho cítenia?

Z morálno-teologického hľadiska je pre človeka najdôležitejšie obrátiť sa k Bohu a stretnúť sa s ním, teda ide o spásu. To je viac než zmena sexuálneho cítenia. V kresťanskom chápaní je dôležitejšia premena celého človeka než zmena sexuálneho cítenia. Spása človeka totiž nezávisí od sexuálneho cítenia, ale od nášho vzťahu s Bohom i blížnymi.