Spomíname na biskupa Štefana Sečku

V stredu 28. októbra odišiel do domu Otca vo veku 67 rokov spišský biskup Štefan Sečka. Pochovali ho 3. novembra v Spišskej Kapitule. Na čele diecézy bol od roku 2011. Jeho blízki spolupracovníci sa s nami podelili o vzácne čriepky zo života zosnulého biskupa.
Katolícke noviny 10.11.2020
Spomíname na biskupa Štefana Sečku

Dlhoroční spolupracovníci hovoria o Štefanovi Sečkovi ako o otcovskom biskupovi so svojským humorom a vyzdvihujú jeho sociálne cítenie a lásku ku kňazstvu. Snímka: Ján Gemza

Emeritný pomocný spišský biskup Andrej Imrich poznal zosnulého biskupa od seminárnych čias.

„Od začiatku bolo na ňom vidieť, že túži po kňazstve, a neskôr, že sa teší z toho, že je kňaz. Ako kňaz sa snažil byť verný učeniu Cirkvi, a to vždy, i v čase komunistického útlaku, i po páde komunizmu.

Počas komunizmu svetská moc vnucovala ateizmus, po páde komunizmu sa do života veriacich i kňazov zakoreňoval svetácky duch. V živote každého kňaza je veľmi dôležité, aby sa snažil týmto tlakom i pokušeniam odolávať, a tak mať pocit dobrého svedomia, že nezrádza Ježiša Krista.

To veľmi priaznivo ovplyvňuje aj jeho ľudskosť. Ako som už spomenul, tešil sa z toho, že je kňaz, a táto radosť veľmi významne ovplyvňovala jeho charakter. Bol príjemným a povzbudivým spoločníkom pre kňazov i veriacich v svojom okolí. Najcharakteristickejšou jeho črtou bola vernosť učeniu Cirkvi.“

Nedalo nám nespýtať sa, ako si spomína na obdobie, keď spolu s otcom biskupom Sečkom a po boku otca biskupa Františka Tondru pôsobili v diecéze. Spišský emeritný biskup objasňuje:

„Otec Štefan sa stal biskupom v roku 2002. Bol to čas, keď sme ešte mali nádej, že náboženský život sa bude rozvíjať. A bola to radostná nádej.

Skutočnosť je však taká, že sekularizácia – zosvetštenie nás všetkých postupne tak zasiahlo, že sa už Desatoro Božích prikázaní neberie vážne a propaguje sa taký štýl života, ktorý je s Desatorom nezlučiteľný. Ľudia sa opovážlivo spoliehajú na Božie milosrdenstvo.

Domnievajú sa, že po hriechoch aj bez pokánia sa možno dostať do neba. Toto zarmucovalo aj otca biskupa Štefana. Ani terajšia epidémia nás nevedie k pokániu, dokonca sa zneužíva na to, aby veriacich ešte viac odtrhli od modlitby, kostola, sviatostí, teda od prostriedkov, ktoré nás približujú k Bohu.“

Pri vnímaní najdôležitejšieho akcentu poslania kňaza a pastiera ďalej naznačuje: „Kňaz, biskup vždy musí za najdôležitejšie považovať ohlasovanie Ježiša Krista ukrižovaného, aby ľudia mohli uveriť, a tak dosiahnuť spásu. Toto sledoval aj otec biskup Štefan. Prijal a snažil sa ďalej odovzdať odkaz Ježiša Krista a jeho apoštolov.“

Chorobu prijímal s pokoru

Anton Tyrol stál pri biskupovi Štefanovi Sečkovi od septembra 2011 do konca júna 2020 vo vedení diecézy ako generálny vikár. Spoznali sa už roky predtým.

„Pred mojou kňazskou vysviackou v roku 1984 som ho ako kaplána v Dolnom Kubíne pozval za svojho primičného kazateľa. Napokon z toho nebolo nič, pretože nedostal štátny súhlas.“ Neskôr boli spolu v kňazskom seminári na Spiši.

Najviac sa však zblížili počas spišskej diecéznej synody v rokoch 2006 – 2011. „Mali sme blízke postoje a názory v mnohých veciach a aj kritické momenty sme zvládali v úzkej spolupráci.“

Panovala medzi nimi vzájomná dôvera a otvorenosť. Anton Tyrol si na biskupovi Štefanovi Sečkovi vážil jeho silné sociálne cítenie.

„Od neho som sa naučil najmä to, že popri otázkach viery a mravov treba rovnakú dôležitosť prikladať aj otázkam záujmu o chorých a chudobných. Tieto slabšie skupiny boli objektom jeho preferenčnej lásky, osobitne mal rád trpiacich a jednoduchých ľudí.

Raz som sa pred ním zmienil o jednej rodine, v ktorej bol malý chorý chlapček. On počúval, ale nepovedal nič. Po rokoch ma raz prekvapil otázkou: ‚Ako sa má ten chlapček, o ktorom si mi hovoril?‘“

Aj svoje ťažkosti so srdcom a s cukrovkou prijímal pokorne. „Ostatné dva roky bol jeho život poznačený utrpením. Často bol hospitalizovaný v nemocniciach a vždy, keď bolo treba podstúpiť liečbu, len jednoducho konštatoval: ‚Ta, ideme.‘ Nerád hovoril o svojich chorobách, ale ich ani neskrýval, ani sa nesťažoval.

Prijímal to ako samozrejmú súčasť života. V tomto nám bol príkladom,“ hovorí Anton Tyrol o jeho odovzdanosti sa do Božej vôle. O zosnulých však hovoril nerád a s hlbokým súcitom.

„Keď bolo v kňazskom spoločenstve spomenuté meno nejakého nebohého kňaza, vždy vstúpil do témy s poznámkou: ‚Nech odpočíva v pokoji.‘ Vždy som to bral ako jeho prejav úcty voči zomrelým aj ako výraz jeho rešpektu voči Božiemu majestátu.“

Posledný raz sa s biskupom Štefanom Sečkom stretli 26. júla v Zuberci, kde Anton Tyrol momentálne pôsobí ako farár. Na záver dodáva, že je veľmi vďačný všetkým lekárom a ošetrovateľom, ktorí sa o biskupa v jeho ťažkých časoch starali. „Nech Pán Boh odmení otca biskupa Štefana a prijme ho k sebe.“

Mal svojský humor

Keď biskup Štefan Sečka 24. júna v Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule vysvätil za nového pomocného biskupa Jána Kuboša, bola to pre hlavu Spišskej diecézy jedna z posledných významných slávností.

Po smrti Štefana Sečku zvolil Zbor konzultorov 29. októbra Jána Kuboša za spišského diecézneho administrátora. Ján Kuboš vyzdvihuje viacero vlastností biskupa Štefana Sečku, ktoré si vážil:

„Okrem zvláštnej iskry v jeho pohľade, ktorou dokázal ihneď zaujať človeka a vytvoriť s ním komunikačný most, to bola diskrétnosť, schopnosť všímať si prostredie a v ňom vidieť aj tie okolnosti, ktoré viacerí prehliadali.“

Ján Kuboš tvrdí, že otec biskup Štefan dokázal byť svojím spôsobom veselý, otvorený a priamy. „Na druhej strane mnohé ťažkosti chcel niesť radšej sám, len aby nezaťažoval druhých.“

Najmä v mladšom veku bol obdivuhodný jeho dar: „V krátkom čase si dokázal veľa zapamätať – mal výbornú vizuálnu pamäť na ľudské tváre.“

Ján Kuboš sa netají tým, že na neho biskup Štefan Sečka pôsobil vo viacerých smeroch.

„Vybral ma na postgraduálne licenciátske štúdium kánonického práva. Potom sme sa päť rokov navzájom ovplyvňovali pri formácii budúcich kňazov v spišskom Kňazskom seminári biskupa Jána Vojtaššáka.

Po skončení tejto mojej služby ma ustanovil za farára a dekana v Kežmarku. Napokon ovplyvnil moje životné smerovanie tým, že ma označil za jedného z kandidátov na pomocného biskupa.“

Všetci naši respondenti vrátane Jána Kuboša sa zhodli, že pre biskupa Štefana Sečku bol typický svojský humor.

„Spomínam si, ako sa zo strany seminaristov zdvihla vlna nevôle, keď vtedajší vicerektor Štefan Sečka dal z bezpečnostných dôvodov namontovať guľu na vchodové dvere pri vrátnici kňazského seminára. Seminaristi to vnímali ako nejaké obmedzenie.

Vtedy sa Štefan s humorom jemu vlastným prihovoril seminaristom: ‚Keby som chcel na vás ušiť búdu, tak dám namontovať guľu z obidvoch strán dverí.‘ Potom im vysvetlil, že práve na to je na vrátnici zodpovedný človek, aby do seminára pustil seminaristov, a nie nejakého záškodníka.

Mimochodom – doba ide dopredu a na vchodových dverách seminára je dnes naozaj guľa z oboch strán. Nikto zo seminaristov to však nepovažuje za obmedzovanie slobody. Všetci totiž majú elektronický čip ako kľúč, ktorý im umožňuje aj vojsť, aj vyjsť – a to i v čase, keď už na vrátnici niet nikoho,“ s úsmevom hovorí spišský diecézny administrátor.

Bol naozaj „otcom“

Keď do archívu Spišského biskupstva nastúpil v lete 1999 terajší vedúci archivár Vladimír Olejník, Štefan Sečka bol jedným z predstavených seminára a zaujal ho hneď pri prvom osobnom stretnutí:

„Na kolenách a so špachtľou v ruke čistil dlažbu v miestnosti, kde sme mali inštalovať výstavu k 180. výročiu založenia tunajšieho učiteľského ústavu. Toto bola pre mňa osobne významná škola v duchu evanjelia o zmysle a smere v mojej práci pre biskupstvo i v ďalšom pokračovaní starostlivosti o kultúrne pamiatky.“

Pri občasnom sprevádzaní biskupových oficiálnych návštev po pamätihodnostiach Spišskej Kapituly mohli vidieť jeho láskavý a otcovský prístup, ktorým bezprostredne lámal všetko napätie, strohosť a oficialitu.

„Po predstavení a niekoľkých jeho veselých vetách vždy nasledovalo aj pár múdrych a osobných slov. Obdivoval som jeho spoločenskovedný prehľad a schopnosť prihovoriť sa každej kategórii návštev – od politikov cez vedcov, hendikepovaných či starých ľudí, študentov až po tých najmenších,“ vyznáva Vladimír Olejník.

Vo vedení kúrie sa podľa neho prejavovala biskupova rozhľadenosť, rozvaha, úcta k pamiatkam i láska k Spišskej Kapitule, ktorú po roku 1989 pomáhal stavať z ruín opäť na nohy.

„Podporil tiež mnohé naše úsilia v archíve, v knižnici, v projektoch ohľadom kultúrnych pamiatok, spoluprácu s mnohými organizáciami a múzeami. Usmerňoval, ale aj sa radil, nechal si problematiku objasniť a potom rozhodol.“

O jeho dlhoročnom episkopáte hovorí ako o skutočnom prejave otcovskej lásky o zverenú diecézu.

„Oslovenie ‚otec‘ sme v jeho prípade vnímali priam doslova. Jeho otcovstvo sa totiž prejavovalo naplno vo všetkých aspektoch našej práce a života Spišskej Kapituly, ako aj celej diecézy. Mal veľkú úctu k sviatosti kňazstva, miloval kňazov našej diecézy, čo na ňom bolo vidieť.

Boli to jeho synovia a aj ich tak bral. Majoritu z nich poznal veľmi dobre, veď ich viedol ako vicerektor seminára a aj potom ako vyučujúci v inštitúte. A bral ich s ich danosťami, talentmi i nešvármi. Ako otec.“

Posledné mesiace boli podľa archivárových slov veľmi ťažké. „Preňho i pre nás. Veľmi chcel, myseľ sa snažila, no telo už nevládalo. A my sme ho potrebovali.

Ešte toľko toho po ňom zostalo nedokončeného, nedopovedaného, plány, projekty, Dokumentačné centrum Spišskej diecézy, Diecézne múzeum, radosti z úspechov i borenie sa s neúspechmi. Bude nám chýbať to láskavé vedenie a sprevádzanie. Ale to už patrí k našej časnosti,“ uzatvára Vladimír Olejník.

„Svojich chariťákov“ viedol 18 rokov

Biskup Štefan Sečka bol prezidentom Slovenskej katolíckej charity (SKCH) od roku 2002. Pod jeho vedením sa začala viac venovať ľuďom bez domova, rozvíjala hospice, domáce opatrovateľské a ošetrovateľské služby, budovala zariadenia pre postihnutých a pomáhala i v zahraničí.

„Bojoval za charitu aj v ťažkých časoch pred desiatimi rokmi, keď pre nedostatok verejných financií hrozil na Slovensku zánik mnohých charitných diel,“ opisuje generálny sekretár SKCH Erich Hulman.

Inak ako ‚moji chariťáci‘ im nepovedal: „Takto nás oslovoval pri stretnutiach, pri príhovoroch na každoročnej púti charít alebo pri návštevách.“

Prvé, čo si Erich Hulman na Štefanovi Sečkovi všimol, bol jeho veľký zmysel pre poriadok a presnosť.

„Dohodnuté časy aj pri svojej veľkej zaneprázdnenosti vždy rešpektoval a dodržal a k tomu viedol aj nás. Ak niekto meškal na rokovanie, vedel ho rázne, ale vždy i so štipkou humoru napomenúť.

Mal rád aj presnosť a stručnosť vo vyjadrovaní, chcel, aby boli diskusie vecné, aby sa nerozbiehali širinou, ale držali sa témy. Vedel ostro vystúpiť, keď sa veci neriešili správne podľa jeho mienky, ale neraz sa aj spätne k takej diskusii vrátil a povedal: ‚Prepáč, že som bol vtedy taký príkry.‘“

Jeho rozmer biskupa ako starostlivého otca diecézy spoznal Erich Hulman v jeho domácej Spišskej Kapitule. „Zaujímal sa o ‚svojich‘ bohoslovcov, kňazov, rehoľné sestry i zamestnancov, oslovoval ich menom, vedel o ich radostiach i starostiach, vždy s nimi prehodil pár viet, niekedy žartovných a v spišskom nárečí.

S hrdosťou mi rozprával o svojich predchodcoch - spišských biskupoch, zvlášť o otcovi biskupovi Jánovi Vojtaššákovi, ktorý bol pre neho vzor, ako konať trváce charitné diela, a o ktorého blahorečenie sa veľmi usiloval.“

Hoci sa mu posledné mesiace zdravie zhoršovalo, o to viac myslel na charitu.

„Pri pandémii koronavírusu oslovil všetkých pracovníkov osobným listom, aby nás povzbudil príkladom milosrdného Samaritána. Jeho zmysel pre povinnosť mu dával silu bojovať s chorobou, ktorú bral ako kríž, ktorý ho má zdokonaliť.

Budem si určite pamätať svätú omšu, ktorú členom Rady SKCH slúžil 22. septembra, keď bolo vidno, ako bojuje s ťažkosťami svojho zdravotného stavu, i tú o siedmej ráno na druhý deň, keď azda prvýkrát v živote pár minút meškal.

Všetko to obetoval za charitu a ‚chariťákov‘, a za tých, ktorým charita slúži. Nech mu je Pán, ktorého lásku hlásal a šíril, večnou odmenou.“