Štefana spája s Ježišom mučeníctvo za vieru

Svätého Štefana označujeme ako prvého mučeníka za vieru v Ježiša Krista z rozprávania evanjelistu Lukáša, ktorý o ňom hovorí v Skutkoch apoštolov ako o jednom zo siedmich osvedčených, martyrúmenús, čiže uznávaných alebo rešpektovaných mužov. O jeho postave sa dozvedáme výlučne zo Skutkov apoštolov, ktoré najprv rozprávajú o tom, čo sa dialo po Ježišovom nanebovstúpení. Tou najvýznamnejšou udalosťou bolo prijatie daru Ducha Svätého, pretože ten viedol hlavnú postavu prvej časti Skutkov apoštolov – svätého Petra – k získaniu mnohých poslucháčov z rôznych jazykov a krajín (porov. Sk 2, 1 – 11).

Prvá charakteristika Štefana a ďalších, ktorých mená čítame na začiatku šiestej kapitoly, je, že bol helenista. Bol teda Žid, ale už nosil grécke meno Stefanos, čiže „korunovaný“. Tiež mohol byť vychovávaný v helenistickom duchu, pretože ovládal gréčtinu (porov. Sk 6, 9). Inými slovami, nebol vedený k dôslednému zachovávaniu židovských tradícií.

Najdôležitejšou charakteristikou, akú Štefan dostáva, je však to, že to bol osvedčený muž plný viery, múdrosti, Ducha Svätého, milosti a sily, ktorý konal veľké zázraky a znamenia (porov. Sk 6, 3. 5. 8). Tieto dary, ktorými vynikal nad ostatnými šiestimi osvedčenými mužmi, sa naplno prejavili počas jeho verejného vystúpenia, ktoré vyvrcholilo ukameňovaním.

Najstaršiu zmienku o Štefanovi ako diakonovi podáva až svätý Irenej v 2. storočí.

Ako sa stal diakonom

Podľa toho, ako ho Lukáš zaraďuje na začiatok zoznamu osvedčených mužov, je zrejmé, že bol medzi prvými, ktorí sa po zoslaní Ducha Svätého pridali k apoštolom a boli ochotní im pomáhať. Pojem diakon však ani tu, ani nikde u Lukáša nenachádzame. Najstaršiu zmienku o Štefanovi ako diakonovi podáva až svätý Irenej v 2. storočí.

Charakteristikou je však blízko popisu v Prvom liste Timotejovi, kde apoštol Pavol píše, že diakon má byť „vyskúšaný“, čiže preverený, či spĺňa určité vlastnosti. Napríklad či je čestný, nie dvojtvárny, nie príliš oddaný vínu alebo lakomý (porov. 1 Tim 3, 10). A pre tieto vlastnosti Pavol prirovnáva diakona k biskupovi, ktorý bol nástupcom apoštolov a takisto mal mať dobrú povesť, skúsenosti a najmä autoritu v rodinnom aj cirkevnom spoločenstve.

Štefanova úloha v rodiacej sa Cirkvi

Podľa samotného opisu v Skutkoch apoštolov prvou skúškou Štefanovho charakteru bolo obsluhovať pri stoloch (diakonein trapedzais) spolu s ďalšími šiestimi spomedzi helenistov, ktorí apoštolov kritizovali za nespravodlivý prístup voči ich vdovám. Petrov návrh mal utíšiť nepriaznivé nálady namierené proti apoštolom a preniesť zodpovednosť za starostlivosť o vdovy na tých, ktorí boli dôveryhodní a nestranní. Tým odvrátil prvú schizmu v histórii Cirkvi, ktorej dôvodom bolo spochybnené spravovanie jej časných majetkov.

Nešlo teda o to, že by sa apoštolom nechcelo obsluhovať pri stoloch, a tak si vyhliadli mladších. Obsluhovať pri stoloch neznamenalo plniť úlohu dnešných čašníkov, ale skôr dozornej rady, ktorá dbala na spravodlivé prerozdeľovanie zozbieraných materiálnych prostriedkov (porov. Sk 2, 44 – 45). Dovtedy kresťania prinášali prostriedky z predaja svojho majetku priamo apoštolom (porov. Sk 4, 34 – 35).

Dvanásti sa potrebovali nutne venovať službe slova, ktorá zatiaľ nebola v kompetencii inej skupiny. Služba slova a služba stola sú v tejto etape dejín Cirkvi rovnocenné a vyžadujú duchovnú autoritu, ktorá pochádza z daru Ducha Svätého. Čoskoro sa však Štefan a potom Filip stávajú takisto tými, ktorí stoja v službe slova, hoci od apoštolov nijaké poverenie nedostávajú.

Štefan pred veľradou hovorí ako nebojácny rečník, ktorý podrobne vysvetľuje Písmo a usvedčuje svojich žalobcov zo zrady a vraždy prorokov vrátane Ježiša.

Čo viedlo k jeho ukameňovaniu?

Lukáš neuvádza, ako dlho Štefan kázal v rôznych helenistických synagógach v Jeruzaleme, dokiaľ ich nepopudil proti sebe. Neuvádza ani obsah jeho kázania, no je zrejmé, že išlo o Ježiša. Keďže mu nedokázali protirečiť, v duchu Ježišovej predpovede v 21. kapitole Lukášovho evanjelia (porov. Lk 21, 14 – 19), postavili proti nemu falošných svedkov, z úst ktorých zaznelo obvinenie, s akým išli kriví svedkovia aj proti Ježišovi, že zborí chrám (porov. Mk 14, 57 – 58).

Ukameňovanie si však mohol vyslúžiť najmä za hriech rúhania voči Bohu. Podľa Mojžišovho zákona musí takto zomrieť každý, kto Boha preklína alebo znevažuje jeho sväté meno (porov. Lv 24, 14 – 16). Evanjelista Lukáš sa pri opise tejto situácie mohol inšpirovať príbehom o istom Nabotovi, ktorý odmietol predať kráľovi Achabovi svoju vinicu, a tak sa ho kráľovná Jezabel chcela zbaviť prostredníctvom krivých svedkov a ukameňovaním za údajné rúhanie proti Bohu a kráľovi (porov. 1 Kr 21, 10. 13).

Štefan však nebol mlčiaca obeť nespravodlivosti mocných. On pred veľradou hovorí ako nebojácny rečník, ktorý podrobne vysvetľuje Písmo a usvedčuje svojich žalobcov zo zrady a vraždy prorokov vrátane Ježiša (porov. Sk 7).

Vďaka prenasledovaniu sa zvesť o Ježišovi šírila rýchlejšie

Podľa Lukášovho vyjadrenia v ôsmej kapitole Skutkov apoštolov sa po Štefanovej smrti rozpútalo prenasledovanie, pred ktorým utiekli všetci okrem apoštolov. Je zaujímavé, že i tí, čo sa rozutekali, neprestali veriť v Krista, naopak, hlásali ho, kdekoľvek sa ocitli. Vďaka prenasledovaniu sa teda šírila zvesť o Ježišovi ešte ďalej a ešte rýchlejšie.

Hlavnou postavou spomedzi diakonov, ktorí po Štefanovej smrti pokračovali v odvážnom hlásaní Krista medzi pohanmi, bol Filip. Kým Štefan využil dar Božej múdrosti na obranu pred vlastnými, Filipa Boží Duch viedol medzi Samaritánov žijúcich na sever od Jeruzalema, ktorými Židia opovrhovali. Potom šiel k Etiópčanovi, ktorý reprezentoval ľudí z južných končín zeme a vôbec ničomu zo židovskej viery dovtedy nerozumel.

Ježišovi mučeníci za vieru

Pre kresťana je deň smrti zároveň dňom narodenia pre nebo. O to skôr, ak ide o mučeníka. V narodení Ježiša slávime spojenie Božieho Slova s ľudským telom, čiže vtelenie. Svätý Štefan sa svojho tela vzdal, aby mohol byť naveky slobodne s Ježišom, ktorého pred ukameňovaním videl na nebi. Z pohľadu evanjelistu Lukáša môžeme povedať, že tak Ježiš, ako aj Štefan používali dar Ducha Svätého na službu, ktorá mala ľudí priviesť k Bohu. A práve vďaka svojej horlivosti a vernosti tomuto daru boli ochotní za túto službu položiť život.

Treba však pripomenúť, že vo Vianočnom období slávime aj sviatok Svätých neviniatok, ktorý úzko súvisí s Ježišovým narodením. Je oslavou mučeníckej smrti detí, ktoré dal zabiť Herodes v okolí Betlehema. Pre Ježiša umierali dospelí aj deti, rečníci aj nemluvňatá.

I dnes v mene viery umiera mnoho nevinných ľudí.

Šavol dostal vďaka Štefanovi druhú šancu

Priamym svedkom Štefanovej mučeníckej smrti bol aj mladý Šavol, neskôr apoštol Pavol. Preto je na mieste otázka, ako ho ovplyvnilo svedectvo svätého Štefana, keď sám v dospelosti prenasledoval kresťanov. Štefan pred Šavlom svedčil o Ježišovi. Tým najlepším svedectvom bola nielen smrť za Krista, ale podobne ako to urobil Kristus, aj odpustenie tým, čo mu siahali na život.

Lukáš opisuje prepojenie medzi Štefanom a Šavlom vo videní Ježiša v jeho sláve. Štefanova tvár pritom žiarila ako tvár anjela, Šavol pri pohľade na Krista načas stratil zrak, no o to viac mu utkveli v mysli Ježišove slová, ktoré ho nakoniec priviedli k vnútornej premene. Pápež František to pri modlitbe Anjel Pána 26. decembra 2015 vyjadril jednoducho slovami: „Pavol sa narodil z Božej milosti a zo Štefanovho odpustenia.“

Prepojenie Štefana s Pavlom dosiahol Lukáš aj prostredníctvom poznámky na konci príbehu, kde Šavol najprv stráži šaty tým, čo Štefana kameňovali (porov. Sk 7, 58), a vzápätí aktívne schvaľuje tento čin a sám sa snaží Cirkev ničiť (porov. Sk 8, 1. 3). Aj na Šavla sa teda vzťahuje Boží trest, ktorý si určite kriví svedkovia zasluhovali. Vďaka Štefanovej modlitbe však Šavol dostal prinajmenšom druhú šancu stretnúť sa so živým Ježišom. O tejto skúsenosti Pavol hovorí v Skutkoch apoštolov trikrát, konkrétne v kapitolách 9, 22 a 26.

Štefan a dnešní mučeníci

Mučeníci v každej dobe sú ľuďmi, ktorým sa nebo otvára o niečo skôr, než by sa k tomu prirodzene dostali podľa zákonov zapísaných v ľudskej prirodzenosti. Mučeníkom alebo mučenicou sa stáva každý, kto sa zrieka pozemského života v prospech budúceho života v nebi a prijíma aj s tým spojené utrpenie. Svätý Štefan sa stal mučeníkom rukami vlastných ľudí, ktorí boli presvedčení o správnosti svojich súdov a rozhodli sa ho umlčať, aby nemuseli prehodnotiť svoj postoj viery.

I dnes v mene viery umiera mnoho nevinných ľudí a ešte viacej ich trpí a znáša odsudzovanie, pretože tí, ktorí ich nivočia, sú zaslepení predstavou o vlastnej spravodlivosti. Otvoriť oči im dokáže naozaj iba Boh. Mučeníctvo ako svedectvo krvi je ľudsky ťažké prijať, ale ešte ťažšie je ho ignorovať. Nie je ľahké zvládať utrpenie a stratu života, pokiaľ v tom človek nehľadá vyšší zmysel. Kto verí, hľadá, a kto hľadá, nájde (porov. Lk 11, 10).

Aký odkaz má svedectvo prvého mučeníka pre súčasných kresťanov

Svätý Štefan bol muž, ktorý nešetril darmi Ducha Svätého iba pre seba alebo svojich priaznivcov. Bol prvý v ich získavaní a prvý aj v ich odovzdávaní všetkým, ktorých stretol.

Skôr ako Štefan zomrel, pozeral na svoj cieľ – na nebo, ktoré bolo otvorené, a pohľad naň ho úplne uchvátil. Nikto z prítomných mu neveril, pretože ich zrak bol príliš obmedzený zmyslovým poznaním. Jeho súčasníci nedokázali prijať ani skutočnosť, že Boh sa rozhodol podľa dávnych proroctiev tento dar priniesť aj pohanom.

Kresťania sa dnes môžu ocitnúť v podobnej situácii ako kedysi žalobcovia proti Štefanovi. Vzhľadom na svoje postavenie a úrady v Cirkvi môžu vyššie postavení alebo odmalička veriaci z tradičného prostredia pozerať neveriacky na prejavy Ducha Svätého u neveriacich alebo veriacich iných náboženstiev vrátane židovského. Pracovať s darmi Ducha Svätého tak, aby napomáhali rozvoju daru ľudského života, je ideálom pre každého kresťana.