Sto rokov milujem Boha

Hneď v úvode musíme povedať, že sa stretáme s mužom, ktorý má stále svieži pohľad na život okolo seba a je vďačný, že sme prišli.  

Vymodlený kňaz 

Ľudovít Baláži sa narodil 5. februára 1920 v Čápore rodičom Jozefovi a Barbore rodenej, Nerečovej. O rozhodnutí pre kňazský život jubilant hovorí: „Mama mala 13 detí, ja som bol posledný. Toto dieťa venovala Pánu Bohu, hoci predo mnou to nikdy nepovedala. Rozhodla sa, že ma bude vychovávať a viesť životom, aby som sa stal kňazom.“

Do ľudovej školy chodil v rodnej obci. Neskôr na štátne reálne 8-ročné gymnázium do Nitry, ktoré úspešne ukončil abiturientskou skúškou v roku 1941. Na gymnaziálne štúdiá spomína s ohľadom na tých, ktorí s ním „drali“ školské lavice.

Ľudovít Baláži vysvetľuje: „Mnohí spolužiaci neboli z kresťanských rodín, ale z takzvaných hofierskych (ich rodičia slúžili pánom), čo sa odrážalo aj v ich správaní. Kamarátske prostredie som teda nemal prajné duchovným veciam, aby ma nasmerovalo na kňazskú dráhu.

Doma to však bolo iné. Špekuloval som, že pôjdem za letca alebo k Baťovi za ,mladého muža'. To boli chlapci, ktorí sa od 16 rokov profesijne pripravovali na prácu u neho a stali sa jeho zamestnancami. Mama sa stále modlila, chodila na púte, aby som sa ako posledné dieťa stal kňazom. Jej modlitby zvíťazili a nešiel som tam.“

Mama sa radosti nedožila

„Mama sa priatelila s biskupom Karolom Kmeťkom. Bola predsedníčkou Jednoty katolíckych žien. Písala ako český spisovateľ Peter Chelčický. Bola veľmi aktívna v náboženskej aj politickej oblasti. Písala aj do Katolíckych novín. Keďže však neovládala gramatiku, musel som jej to opravovať,“ hrdo poznamenáva otec Ľudovít. Zomrela mesiac pred jeho vysviackou.

Keď mladý Ľudovít vstúpil do malého seminára, všetko iné odložil bokom podľa Ježišových slov: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo“ (Lk 9, 62). Tieto slová rád opakuje. Držal sa ich celý život. Dodáva: „Nikdy som nespochybnil cestu, na ktorú som sa vydal. Mnohí spolužiaci chodili s otázkami ohľadom povolania za špirituálom, ja som v tejto veci za ním nikdy nebol. Tak som si bol istý povolaním.“ 

Najstrašnejšou myšlienkou bola pre neho predstava, žeby niečo nezvládol alebo prepadol a pošlú ho domov. S úsmevom prízvukuje: „Aj dnes sa mi ešte o tom sníva. Seminárne roky boli pre mňa najšťastnejšími v mojom živote.“ A skromne pridáva: „Nebol som dobrým žiakom.“ Známky v indexe však hovoria o opaku. Urobili ho duktorom už vo štvrtom ročníku, hoci zvyčajne sa ním stali až študenti piateho ročníka teológie. 

Kňazská cesta

Sviatosť kňazstva prijal 29. júna 1946 z rúk arcibiskupa Karola Kmeťka. Dopĺňa: „Spolu nás bolo päť. Všetci sa stali dobrými kňazmi, iste lepšími ako ja. Prvé kňazské miesto mi vybral prefekt Janega. S otcom arcibiskupom ma poslali do Valaskej Belej prísnemu farárovi Vojtechovi Jánskemu. Kaplán u neho dlho nevydržal.

Keď som prišiel na prvú kaplánku, cítil som sa ako v raji. Veď som kňaz! S pánom farárom sme sa spriatelili ako bratia. Vždy som sa mu snažil vzdať úctu, ktorá mu patrila.“ Z Valaskej Belej odišiel v roku 1948 za kaplána do Diviny pri Žiline. Odtiaľ zastupoval kňazov, kde bolo potrebné. Zastupoval v Selci, Močenku, ale najdlhšie v Brodne. Tam pôsobiaceho kňaza totiž z politických dôvodov uväznili.

Najradšej si spomína na najdlhšie nepretržité pastoračné pôsobenie v Krásne nad Kysucou v rokoch 1957 – 1990. „Tam som nebol farárom, ale otcom. Mám k tomu miestu veľký citový vzťah. Kysučania mne dolniakovi veľmi prirástli k srdcu. Boli to statoční a dobrí ľudia, úprimní k iným, aj vo viere k Bohu.“

Omylom aj inžinier

Na mnohých miestach, kde pôsobil, budoval alebo opravoval chrámy či farské budovy. Aj preto ho nazývali staviteľ. Dokonca za aktívnu činnosť dostal od pápeža Pavla VI. požehanie s venovaním. Niekto urobil „milú“ administratívnu chybu a k menu pridal vysokoškolský titul Ing. Možno aj preto, že bol známy odvahou púšťať sa do sakrálnych a farských technických projektov.

Kostol, ktorý  postavil vo filiálke Zborov nad Bystricou, má vitrážové okná majstra expresionistu Vincenta Hložníka a kríž od sochára Alexandra Trizuljaka. V Krásne nad Kysucou vybudoval aj faru. Keď mal 80 rokov, na svojom poslednom pôsobisku v Ivanke pri Nitre začal tiež stavať novú faru, pretože stará značne utrpela prívalovou vodou.      

Odkaz bratom v službe

Ľudovít Baláži s iskrou v oku vysvetľuje: „Bol som veľmi zanietený do motorizmu. Keď som sa stal kaplánom a mohol som si kúpiť prvú motorku Zetku 175 (neskôr DKV či Jawu), nadšenie nemalo konca-kraja. Okrem toho, že mi pomáhala v pastorácii, závodil som. Dokonca som sa prihlásil na prvý rýchlostný mestský okruh v Žiline.

Ale od pretekov ma odradil vtedajší žilinský pán farár. Spýtal sa ma: ,Máš povolenie od otca biskupa?' Samozrejme, že som nemal, a tak ma ,hnal' z pretekov.“ Okrem toho počas štúdia rád hrával stolný tenis a volejbal, pričom patril k najlepším.

Kňazom, ktorí majú aktívny pastoračný život pred sebou, by rád odkázal: „Buďte poslušní svojmu biskupovi, zdôrazňujem najposlušnejší. Nikoho nemáš mať tak rád a nikto ti nemá byť taký blízky ako tvoj biskup. To je najdôležitejšia zásada. On je tvoj otec, brat, učiteľ.“

Sám mal úprimný otcovsko-synovský vzťah k arcibiskupovi Eduardovi Nécseyovi a skutočne priateľský vzťah s biskupom Jánom Pásztorom. Chodieval s ním vysluhovať sviatosť birmovania.

Niekedy dostal za úlohu kázať. Kňaz Ľudovít to bral ako záväzok a intenívne to prežíval. Hovorí: „Bol som síce hrdý, že sa mi dostalo pocty, ale mal som veľkú trému. Otec biskup ma naučil, že žiadneho človeka nemôžeme zavrhnúť. Ani Pán Ježiš nehovoril, že sa má opovrhnúť Samaritánom. Odvrhnúť treba učenie a správanie, ak sú zlé.“

A jedným dychom dodáva: „Nemôžem však zabudnúť ani na súčasného  nitrianskeho biskupa Viliam Judáka. S láskou si spomínam na čas, keď som zastupoval vo farnosti Riečnica i filiálke Harvelke a mladý Vilko mi miništroval.“ Ľudovít Baláži si ho veľmi obľúbil. 

Nezabudneme

Tradičný recept na dlhovekosť nemá. Otec sa dožil 88 rokov a jeden brat 99 a pol roka. Udržanie vitality je možno spojené s jeho vždy aktívnym životom. Nikdy sa nejak špeciálne nestravoval. Zjedol, čo prišlo, v jedle nebol vyberavý.

To mu zostalo aj doteraz. „Je veľmi máličko,“ dodáva neter Alica, ktorá sa o neho stará. Keď sa lúčime, pokojným hlasom hovorí: „Bože, dal si mi všetko, nič si už neprajem, len aby som zomrel v pokoji. Milovať Boha a blížneho ako seba samého chcem až do konca a to robte aj vy.“