Strácame pamäť, ale nachádzame pokoru
Už počas obdobia takzvanej včasnej staroby (60 – 70 rokov) sa u človeka výrazne prejavujú emocionálne otrasy a ľudia začínajú reagovať iným spôsobom, ako sme boli doteraz zvyknutí. Môže sa zdať, že prevažujú negatívne city a disponovanosť na afekty. V období vlastnej staroby (70 – 80 rokov) a dlhovekosti (nad 80 rokov) si všímame otupenosť až ľahostajnosť k vonkajšiemu svetu.
City k veciam sú v pozadí záujmu. Senior kladie dôraz na vzťah a kontakt s blízkym človekom. Ak mu to chýba, je citovo zraniteľnejší a náchylnejší podľahnúť depresívnym stavom. Pribúda infantilná urážlivosť, často sa dokáže hádať aj pre malichernosti. Býva to dôsledok pretrvávajúceho neuspokojenia potreby citovej a sociálnej odozvy v podobe prejavenia lásky, láskavosti, pochopenia, uznania či úcty.
Senium je ukážkou protikladov. Striedanie opačných citov: láskavosti – zlosti, umiernenosti – nenávisti, uznanlivosti – roztrpčenia, znášanlivosti – nespoločenskosti súvisí so zníženým telesným a duševným komfortom, bolesťou a chorobou. Ako sa s tým vyrovnať?
Pre veriaceho seniora je veľkým vzorom svätý Ján Pavol II. Kardinál Stanisław Dziwisz v knihe Život s Karolom spomína: „Naučil sa žiť s bolesťou, s chorobou. Dokázal to predovšetkým vďaka svojej duchovnosti, vďaka osobnému vzťahu s Bohom.“ A pokračuje: „Vo všetko prevyšujúcej túžbe kráčať po stopách Pána pochopil, že život je dar, ktorý treba prežívať naplno, po hranice síl. Preto prijímal všetko, čo Boh preňho pripravil.“ Seniorský vek si vyžaduje takéto objavenie pokory pred Bohom.
Duševné akcenty starnutia
Štrukturálne zmeny v nervovej sústave, najmä v mozgu, ovplyvnené vekom a sociálne vplyvy prostredia oslabujú duševnú vitalitu staršieho človeka. Duševná činnosť sa spomaľuje a s ňou aj schopnosť riešiť nové situácie, najmä ak sa treba rýchlo rozhodnúť. Človek je už v tomto veku príliš „zasiahnutý“ životnými skúsenosťami a nedôveruje.
Problémom je aj zhoršujúca sa pamäť najmä na nové zážitky; staré bývajú zachované. Znižuje sa vštepiteľnosť a pružná reprodukčná schopnosť. Zmenšuje sa kapacita pamäti. V tejto súvislosti medzi zvlášť obávané involučné procesy starnutia patrí demencia Alzheimerovho typu. Postihuje človeka v schopnosti správne si vybavovať minulosť a sebakontroly (Zdeněk Helus, Úvod do psychologie, 2011).
K čiastočným poruchám pamäti patrí pseudoreminiscencia, keď človek medzery v spomienke dopĺňa do uceleného obrazu nepravým materiálom. Špecifická je dysmnézia, ktorá sa spája s nedostatočnou presnosťou a istotou spomienok, respektíve s chybami v ich lokalizácii. U starého človeka sa môžeme tiež stretnúť s konfabuláciou.
Je to porucha pamäti, keď senior rozpráva udalosti ako skutočné zážitky, i keď sa nikdy nestali. Jednoducho si vymýšľa. Je zaujímavé, že vo vývine osobnosti sa s konfabuláciou stretneme aj u pubescenta. Odlišné sú však príčiny. Kým dospievajúci fabuluje z dôvodu extrémnej predstavivosti, u človeka vyššieho veku je argumentom strata správnej pamäťovej stopy v svojom vedomí.
Namiesto požadovaného príbehu opíše úplne iný, vymyslený. Niekedy dochádza aj k neuvedomelému plagiátorstvu, ktoré označujeme termínom kryptomnézia. Znamená to, že prečítané alebo vypočuté slová, názory neskôr pokladá za výtvor vlastnej myšlienkovej činnosti.
Môžeme sa ešte stretnúť s ekmnéziou, poruchou pamäti, pri ktorej nastane chyba v časovej lokalizácii spomienky. Človek má pocit istoty, že udalosť sa stala len teraz, hoci to bolo už dávnejšie v minulosti. A konečne hypermnézia. Dochádza v nej k ľahkému vybavovaniu spomienok a materiálu určitého druhu, napríklad čísiel, rokov alebo dátumov. Ostatné sa akoby niekde stratilo.
Priblížiť sa osobnosti seniora
Už sme naznačili, že senior podlieha tendenciám návratu do minulosti, bilancovaniu či stereotypnejšiemu správaniu. Mladší majú k ich správaniu rezervované postoje. Tie exponujú vo vzťahoch k nim. Najčastejšie môžeme pozorovať autoritatívny postoj.
Sme presvedčení, že je správne staršiemu človeku vnucovať svoje názory a rozhodnutia typu: „Musíte to urobiť takto, urobte to, ako vám radím!“ Prípadne: „Viem, čo je pre vás dobré.“ Snažíme sa síce seniorovi zabezpečiť všetko, čo mu chýba, ale bez možnosti spolupodieľania sa na tomto procese. Ujať sa človeka za cenu striktného a vynúteného rešpektovania zákazov a príkazov nebýva vždy prospešné pre zachovanie jeho duševnej stability.
Nie práve najvhodnejší je aj manipulujúci postoj. Mohli by sme ho označiť za jemnejšiu formu autoritatívneho postoja. Rozdiel spočíva v tom, že seniorovi svoje rozhodnutia nevnucujeme využitím sily a statusu, ale naopak veľmi sugestívnym jemným správaním typu: „Dôverujete mi?“ Alebo: „Ak budete rozumný, je tu šanca.“ V tomto modeli môžeme veľmi ľahko prekročiť hranicu až psychického vydierania.
Oba postoje majú spoločnú vlastnosť, a to úplne zbavujú jedinca v séniu autonómie. Miesto toho, aby bol človek vypočutý a jeho potreby akceptované, je „odsúdený“ iba do úlohy pozorovateľa. Existuje veľa ľudí, ktorí si vzali za prvoradú úlohu chrániť starého človeka až do tej miery, že mu vlastne zakážu akúkoľvek činnosť. Robia to pre prípad číhajúceho nebezpečenstva.
Sú presvedčení, že ochranársky postoj voči človeku vyššieho veku je to pravé. To však môže spôsobiť problém. Až natoľko, že napríklad po úraze sa senior nedokáže postaviť na nohy a zostane pasívny. Veď má na to právo a všetko mu zabezpečia. Na mieste je otázka, ako sa dá vytvoriť rovnováha medzi pravidlami bezpečnosti a zachovaním slobody v rozhodovaní.
Vhodným modelom by mohol byť spolupracujúci postoj. Ukazuje sa ako najprijateľnejšia forma prístupu k človeku, ktorému chceme zachovať autonómiu, ale zároveň potrebuje usmernenie. Sme pozorní k schopnostiam starého človeka a nezameriavame sa iba na jeho závislosť.
Aktivujeme ho k telesnej, ale aj duševnej samoobsluhe všetkého, čo dokáže zvládnuť. Komunikujeme a podporujeme ho podľa jeho zaužívaných spôsobov, zvykov a vyhovujúceho rytmu. Jednoducho dávame mu príležitosť cítiť, že v pokore svojho veku ešte na to má.