Stratil ženu, ale nie vieru

„Stal som sa veriacim a pociťoval som túžbu nájsť si dievča, ktoré by milovalo Boha podobne ako ja,“ spomína na rok 1994 Miroslav. Mal vtedy dvadsať rokov.

Keďže v Katolíckych novinách objavil rubriku inzerátov, netrvalo dlho, kým sa rozhodol skúsiť i tento spôsob zoznámenia. „Prišiel deň, keď som zobral do rúk pero a písal som o svojej túžbe spoznať tú, ktorá by vyplnila miesto v mojom srdci. Značka: viera, nádej a láska.“ 

Ozvalo sa mu deväť dievčat. Miroslav sa ako Levičan rozhodol uprednostniť tie, ktoré mu boli lokálne bližšie.

Napokon sa však stretol i s dievčaťom z Košíc, z ktorého sa neskôr stala jeho manželka.

„Prvé stretnutie bolo také oťukávanie sa navzájom. Až vtedy som sa dozvedel, že prvý list písala jej mamka a ona o tom nevedela. No na stretnutie prišla - možno ju hnala zvedavosť a zároveň i túžba spoznať svoju lásku.“ 

Svadbu mali približne rok po zoznámení. 

Vymodlený syn
Po svadbe lekári zistili, že Miroslavova žena má maternicový myóm (nezhubný nádor, pozn. red.) a niekoľko iných problémov, pre ktoré sa im nedarilo počať.

V auguste roka 2000 sa manželia vybrali na púť do Turzovky na horu Živčáková. „Modlili sme sa tam za dieťa. O pár mesiacov sme ho už čakali,“ svedčí Miroslav, ktorý doteraz premýšľa, či to vôbec z medicínskeho hľadiska bolo pri zdravotných problémoch jeho ženy možné.

Stalo sa však; vytúžený syn sa narodil v roku 2001, presne v prvý piatok.

„Tu chcem podotknúť, že som ctiteľom Božského Srdca, a tak som vtedy v svojom vnútri pocítil radosť a šťastie,“ zdôrazňuje Miroslav.

Ďalšie dieťa už mať nemohli. Miroslav doteraz verí, že syn sa narodil na príhovor Panny Márie.

Ostatné páry povzbudzuje, že keď nemôžu mať deti, „je potrebná viera, modlitba, túžba a dôvera v pomoc našej nebeskej Matky; aspoň v našom prípade to tak bolo“. 

Trpel spolu s ňou
Oslavu nového života o pár rokov vystriedala rozlúčka so životom.

V roku 2012 totiž Miroslavova svokra bojovala s rakovinou krvi, ktorej podľahla. „Prvýkrát pobyt v Bratislave na onkológii zvládla, ale druhýkrát už nie. Zomrela vo veku 60 rokov.“

Miroslavova manželka mala problém sa s tým vyrovnať; podobne chýbala i svokrovi či vnukovi. Miroslav mal so svokrou zložitejší vzťah, ako však konštatuje, „je potrebné odpustiť a zabudnúť, pretože každý sme si krížom pre toho druhého“.

Smrť však v ich rodine nemala posledné slovo. Prišiel totiž rok, na ktorý Miroslav nespomína rád. Rok 2014. Rok, keď zomrela jeho žena. 

V lete boli s manželkou a synom na dovolenke. Ešte nevedeli, že bude ich posledná spoločná. Keď sa z nej vrátili, žene prišlo zle.

„Zobrali ju do nemocnice a pri operácii zistili, že má rozsiahlu rakovinu maternice. Už jej nebolo pomoci. Chodila síce na ožarovanie a chemoterapiu, ale v tomto štádiu to bolo bezvýznamné.“

Keď jej bolo trochu lepšie, pustili ju domov.

„Prvý deň bol dobrý, ale potom dostala bolesti. Musel som ju prebaľovať a trpel som s ňou - no pomôcť som jej nedokázal.“

Napokon šla do nemocnice, kde pracoval Miroslav a kde sa kedysi narodil ich syn. „Každý deň slabla, mala veľké bolesti; rakovina sa rýchlo šírila.“

Až prišiel smutný – a pritom na október pekne slnečný – deň.

„Bol som v práci a netušil som, čo mi tento deň prinesie,“ konštatuje Miroslav, ktorému do práce zavolali, že má ísť domov, lebo jeho manželka zomrela.

Mala štyridsať rokov. 

Zo srdca do spomienok
Cestou v električke mu hlavou vírili myšlienky, čo ďalej. 

„Ako vysvetliť dvanásťročnému synovi, že už svoju mamku tu na zemi nikdy neuvidí? Ale moje kroky neviedli do krčmy, aby som sa opil a zabudol. Šiel som do kostola, kde som sa modlil a prosil o milosť, aby som to zvládol. Aby mi náš Pán dal silu vydržať.“

Najťažšie preňho boli prvé dni po pohrebe.

„Večer, keď som si ľahol do prázdnej postele, pôsobil vo mne pocit smútku. Prázdnota bola nielen vedľa mňa, ale aj v mojom srdci,“ opisuje svoje pocity po strate ženy, s ktorou prežil devätnásť rokov.

Pripadalo mu, že sa skončili príliš rýchlo.

„Ale všetko má svoj čas a ten potrebovalo aj moje srdce, aby sa zocelilo a uzdravilo. Iste, zabudnúť sa nedá, ale je veľmi potrebné presunúť to zo srdca do spomienok.“ 

Upratovať vedel Miroslav aj predtým; po ženinej smri sa postupne naučil prať a žehliť. Sám seba začal nazývať „matec“.

Spočiatku mu pomáhal svokor, najmä s varením. Aj ten však v roku 2017 – presne na Silvestra – zomrel.

„A tak sme len dvaja. Ja a sedemnásťročný syn. Ale všetko sa dá, keď človek dôveruje Bohu.“ 

Hoci nateraz to nevyzerá na „happy end“, Miroslav neprestáva veriť, že Boh s ním má plán, ktorý pred ním postupne odkrýva. 

„Milovať Boha v hojnosti, keď sa mám dobre, je skutočne jednoduché. Ale naša láska k Bohu by mala byť taká silná a stála, že ho budeme milovať i vo vážnych a bolestivých situáciach,“ uvažuje Miroslav.

„Smrť nášho blízkeho je iste ťažká skúška, ale ak otvoríme svoje srdce Bohu, on nám dá silu ísť ďalej.“

Podľa neho trúchliť v smútku a obviňovať Boha iba škodí.

„Pán Boh dal – Pán Boh vzal. Nech je pochválené meno Pánovo,“ pointuje.