Svätý Emerám – vzor, ktorý treba nasledovať

Kresťanské chrámy sú zasvätené jednotlivým tajomstvám alebo svätcom. Z takmer šesťtisíc katolíckych kostolov na Slovensku je tretina zasvätených Panne Márii a značná časť rozličným svätcom. U nás sa nachádza však len jediný kostol zasvätený sv. Emerámovi.

Ide o katedrálny chrám s titulom baziliky v Nitre. Priznajme: svätec nie veľmi známy a akoby nepatriaci do našej proveniencie. Avšak Katolícka cirkev je univerzálna a apoštolská, aj svätosť má univerzálny charakter bez ohľadu na etnicitu či národnosť.

Legendy ako zdroj poznania

O živote sv. Emeráma máme spoľahlivé informácie zo životopisu, ktorý napísal biskup Arbeo v bavorskom Freisingu v druhej polovici 8. storočia. Arbea síce delilo od smrti mučeníka Emeráma viac než jedno storočie, pokiaľ sa stotožňujeme s dátumom smrti svätca v roku 652, avšak zaručuje historickosť jeho života a mučeníckej smrti.

Samozrejme, štýl životopisnej legendy, ktorá patrila medzi najpopulárnejšie žánre stredovekej literatúry, nesie charakteristické prvky svojej doby. V skutočnosti sú legendy tohto typu určené ako životopisy na čítanie najmä v kláštoroch na spomienku svätca (lectio – čítanie).

Stredoveké životopisné legendy vo zvyčajnom zmysle sa pridŕžajú konkrétnych faktov a udalostí z reálneho života. Majú preto veľkú historickú hodnotu. Predstavujú nielen pôvod, činnosť, ale aj heroické čnosti svätca vysokého stupňa a druhu, ktoré najčastejšie viedli k mučeníckej smrti alebo aspoň k takým činom, ktoré možno považovať za heroické.

Autor spravidla uvádza zázraky, ktoré sa stali na príhovor svätca, a záver zvyčajne tvorí celkové teologické zhodnotenie života ústrednej postavy, ktorú apostrofuje ako svätca. V staroslovienskej literatúre ju reprezentovali predovšetkým Moravsko-panónske legendy: Život Konštantína a Život Metoda.

V stredovekých legendách, ktoré vznikli na území Uhorska, môžeme rozlišovať dva smery. Prvý čerpal z domáceho alebo uhorského prostredia: ide o Maurusovu legendu o sv. Svoradovi a Beňadikovi; tri legendy o sv. Štefanovi, o sv. Imrichovi, Gerhardovi a ďalších uhorských svätcoch.

Druhý smer legiend u nás reprezentujú v pravom zmysle slova tie, ktoré pochádzajú z európskeho legendového fondu. Spomeňme legendu o Adamovi a Eve, Pilátovi, sv. Martinovi, sv. Kataríne, tiež odpisy celých zbierok legiend, napríklad Legenda aurea od Jakuba de Voragine.

Životopisná legenda o sv. Emerámovi

Patrí medzi ne aj životopisná legenda o sv. Emerámovi – Vita vel passio Haimhrammi episcopi ete martyris Ratisbonensis. Skladá sa z troch nerovnakých častí. Vykresľuje sa v nich život svätca (vita). Najväčšia časť sa venuje opisu jeho umučenia (passio) a prenesenia mŕtveho tela do Regensburgu (translatio) a poslednú časť tvorí prehľad zázrakov po jeho smrti (miracula).

Podľa opisu autora Emerám pochádzal z Poitiers, kde sa stal biskupom. „Bol vysokej postavy, krásneho vzhľadu a úprimnej tváre, horlivý v almužnách, preslávený pôstami, cudnosťou a zdržanlivosťou, v reči výrečný, pohotový pri odstraňovaní ľudských chýb, prirodzený v povzbudzovaní a dvíhaní padlých duší.

Z jeho úst sa neúnavne rinuli spevy žalmov... Kuľhavému bol nohou a slepému okom, podporoval chudobných, bol otcom sirôt, vdovám obhajcom a utešoval trúchlivých. V jeho srdci bola taká starosť pásť Pánove ovečky, že putoval galskými mestami a mestečkami, dedinami a po domoch veriacich sem a tam, aby múdrym zveroval tajomstvo a slabým udeľoval mlieko; a čo ústami kázal, to tiež potvrdzoval svojím príkladom, takže bol všetkými milovaný“ (kapitola 2).

Napodobnil praotca Abraháma

Biskup Arbeo v životopisnej legende tiež uvádza, že biskup Emerám, ktorý s veľkým zápalom evanjelizoval ľud, sa dozvedel „zvesť o tom, že ľud v Panónii, v jednej z európskych krajín, pod nadvládou Avarov horlivo slúži modlám, lebo jeho oči boli slepé pre svetlo pravdy, ktoré predstavuje Kristus.

Preto bol Boží služobník veľmi zarmútený a v bolesti začal premýšľať o tom, že sa tam musí vybrať kázať Kristovo slovo. Opustil svoj dom, veľký majetok, zanechal tam početné zástupy drahých príbuzných a na biskupský stolec už v zmienenom meste určil iného biskupa. Tým napodobnil príklad praotca Abraháma, ktorému bolo Božím hlasom prikázané, aby zabudol na svoju zem, opustil rod svojho príbuzenstva a odobral sa do Egypta.

Pribral k sebe sprevádzajúcu družinu podľa svojho uváženia, prekročil rieku Loiru, pokračoval v ceste cez galské územie, rozsievajúc semená viery, dokiaľ neprekročil hranice Germánie, teda tok rieky Rýna. Keď sa dostal cez tieto krajiny, došiel do Alemánie, neznajúc jazyka, cez tlmočníka, jedného zbožného kňaza Vitalisa, rozširoval rady poslucháčov a dokázal úžasné veci rozsievaním Božích slov“ (kapitola 3).

V ďalšej časti jeho životopisu sa hovorí, že prišiel až k opevnenému mestu Regensburgu, kde v tej dobe vládol bavorský vojvoda Teodo, muž veľmi činný. Oznámil mu svoj úmysel, že chce ísť do Panónie k silnému avarskému kmeňu, a vyznal sa, že tam chce „buď trpieť na kríži pre Krista alebo na jeho pokyn život dokončí“ (kapitola 4).

Keďže v tom čase medzi Hunmi a Bavorským kniežatstvom trvali nepokoje a biskupovi tam hrozilo nebezpečenstvo, vojvoda Teodo nedovolil Emerámovi, aby sa vystavoval nebezpečiu. A keďže v ňom spoznal vynikajúceho duchovného  pastiera, ponúkol mu miesto na svojom území.

Pôsobenie biskupa tam prinášalo bohaté ovocie. Pretože mu nebolo dovolené odísť na misie, usiloval sa odobrať do Ríma, venovať sa modlitbám a takto sa pripraviť na smrť. V tom čase však na kniežacom dvore došlo k udalosti, ktorá sa bezprostredne dotýkala biskupa.

Dcéra vojvodu Teoda Ota čakala nemanželské dieťa so synom sudcu Sigibalda. Mladí ľudia využili dobrotu biskupa a vyznali sa mu v spovedi zo svojho hriechu s nádejou na záchranu. Biskup sa o to pokúsil. Predvídal, že pokiaľ by sa tento zločin prezradil, boli by za to kruto potrestaní.

Pri vypočúvaní však bol za vinníka označený sám biskup. Životopisec uvádza: „Vtedy vzal na seba vinu na cudzom zločine, aby od nich odvrátil bič odplaty, ktorého sa obávali“ (kapitola 9). Brat dievčaťa Lanbert chcel v hneve potupu sestry pomstiť a krivdu kruto potrestať.

Dostihol biskupa Emeráma so sprievodom, ktorý medzitým opustil mesto, v osade Helfendorfe. V presvedčení, že ide o vinníka, nasledovalo potupenie a kruté mučenie biskupa. Zmrzačený biskup nezomrel hneď na mieste, ale v neďalekom Ascheime, kde ho preniesli klerici, ktorí ho sprevádzali.

Životopisné fakty a úcta k martýrovi

Zo životopisu vyplývajú teda historické skutočnosti, ktoré je možné s istotou uviesť: Emerám pochádzajúci z Poitiers vo Francúzsku prišiel do Regensburgu ako putujúci misijný biskup podľa príkladu írsko-škótskych misionárov, po trojročnej činnosti bol nespravodlivo obvinený.

Biskup poznal okolnosti, ale neprezradil vinníkov. Usmrtený bol vojvodovým synom v dnešnom Kleinhelfendorfe v hornom Bavorsku približne v roku 652. Po dokázaní neviny bolo jeho telo s úctou pochované v Kostole sv. Juraja, ktorý stál pred hradbami mesta Regensburgu.

Postaviť ho dal tamojší biskup Gaubald v roku 740. V tom čase aj freisinský biskup Erembert dal postaviť chrám na mieste jeho umučenia v Kleinhelfendorfe pri Aiblingu. Podľa Emeráma pomenovali aj slávny benediktínsky kláštor v Regensburgu (pôvodný rímsky cintorínsky Kostol sv. Juraja).

Jeho úcta v krátkom čase prevýšila úctu sv. Erharda, biskupa, patróna mesta. Pri jeho hrobe a na mieste jeho umučenia sa udiali mnohé zázraky, ako o tom hovorí životopisná legenda. Jeho úcta sa rozšírila vplyvom Franskej ríše do Podunajska.

Koncom 9. storočia (po roku 895) sa český kráľ Spytihněv spolu s českými kniežatami podriadil v Regensburgu cisárovi Arnulfovi. Čechy sa vtedy odtrhli od Moravy a boli cirkevne podradené bavorskému Regensburgu až do roku 973, keď v Prahe vzniklo biskupstvo.

Franskí misionári rozšírili jeho úctu aj na našom území. Mnohí ho pokladajú za patróna prvého kostola na našom území, ktorý dal postaviť knieža Pribina v Nitre a konsekroval ho salzburský biskup Adalrám pred rokom 830. Z Bavorska mala pochádzať Pribinova žena, ktorá bola údajne príbuzná arcibiskupa Adalráma.

Za patrocínium hovorí lokalizácia chrámu na Nitrianskom hrade. Keď totiž biskup v Päťkostolí Maurus, pochádzajúci z Nitrianska, napísal v roku 1064 legendu o benediktínoch – pustovníkoch Andrejovi Svoradovi a Beňadikovi, ktorí žili prísnym asketickým životom v Nitre na Zobore a na Skalke pri Trenčíne, Maurus uvádza v hagiografickom spise ako miesto pochovania chrám, ktorý nazýva „bazilikou blaženého Emeráma, mučeníka“.

Ďalším dôkazom úcty sv. Emeráma je Zoborská listina z roku 1111, ktorá je vzácnym kultúrnym dokladom, kde sa okrem iného uvádza, že hradný kostol bol zasvätený k úcte sv. Emeráma a pustovníkom sv. Andrejovi a Beňadikovi. Nitrianska kapitula tiež od svojej prvej písomnej zmienky (1006) nesie meno tohto svätca.

Atribúty svätca

Svätý Emerám býva zobrazovaný ako biskup v pontifikálnom oblečení s mitrou na hlave, biskupskou berlou a s knihou v ruke. Jeho charakteristickým atribútom je rebrík ako nástroj umučenia a tiež symbol výstupu do nebeskej slávy. V niektorých prípadoch sa objavuje i s kopijou v ruke.

Najstaršie zobrazenie sv. Emeráma sa nachádza v podobe kamenného figurálneho reliéfu na severnom portáli baziliky, ktorá mu je zasvätená v Regensburgu (okolo roku 1050). Portál, na ktorom medzi sv. Emerámom a Dionýzom stojí Kristus (Salvator), dal vyzdobiť pravdepodobne opát Reginward.

Ide o najstaršie portálové sochy nachádzajúce sa severne od Álp, ktoré sa zachovali na svojom pôvodnom mieste a predstavujú začiatok vývoja stredovekej figurálnej plastiky v Bavorsku. Z 12. storočia pochádzajú tri celostránkové miniatúry v „Emerámskom evanjeliári“ z rokov 1106 – 1111.

Predstavujú svätca na tróne s otvorenou knihou spolu s Ježišom Kristom, sv. Wolfgangom a Dionýzom, spolu s biskupmi Gawibaldom a Tutonom. Na pôvodnom mieste uloženia relikvií sv. Emeráma v Kostole sv. Juraja (teraz Georgschor vo svätoemerámskej bazilike) bol v roku 1350 ozdobený hrob svätca figurálnou plastikou biskupa v životnej veľkosti s berlou a mitrou na hlave.

Hrob je zhotovený z dosky z červeného mramoru na štyroch stĺpoch. Ďalšie zobrazenie sv. Emeráma sa neskoršie poskytuje v gotickom striebornom relikviári, ktorý je umiestnený pod menzou hlavného oltára v Regensburgu, v bazilike, ktorá mu je zasvätená.

Relikviár veľkej umeleckej hodnoty je dlhý 180 centimetrov a vysoký 70 centimetrov. Ostatky sv. Emeráma do neho vložili v roku 1659. Zobrazenia tohto svätca môžeme nájsť aj v miniatúre v Stuttgartskom pasionáli z roku 1130. Svätý Emerám je tam zobrazený pri mučení, priviazaný k rebríku a dvaja kati mu utínajú prsty na rukách.

Podobná scéna je zobrazená na tympanóne portálu z 15. storočia v Kostole St. Thiebault (Tham). Rovnako aj na obraze Joachima Sandrarta z roku 1666, umiestnenom na hlavnom oltári regensburskej baziliky. Súbor drevorezieb zobrazujúcich umučenie sv. Emeráma nájdeme aj v Marterkapelle v Kleinhelfendorfe; pochádza z roku 1789.

Veľkolepú neskorobarokovú výzdobu baziliky v Regensburgu realizoval v rokoch 1731 – 1733 maliar Cosmas Damian Asam a jeho brat, štukatér Egid Quirin Asam. Zobrazuje sv. Emeráma s rebríkom so sv. Wolfgangom a Dionýzom, ako sa vznášajú nad scenériou umučenia kresťanov v Regensburgu, na mieste neskoršieho kláštora.

Celú scenériu akoby prežarovalo svetlo prenikajúce cez mučenícku korunu. Súčasťou výzdoby baziliky je tiež osem obrazov, ktoré predstavujú život a umučenie sv. Emeráma podľa jeho životopisca biskupa Arbea z Freisingu. Autorom je neznámy ľudový umelec.

Crescente fide – Keď kresťanská viera vzrastala

Počas vlády českého kniežaťa sv. Václava sa výrazne prehĺbili vzťahy Čiech s Regensburgom a samotným Kláštorom sv. Emeráma. Dokonca aj neskoršia životopisná legenda o sv. Václavovi vznikla pravdepodobne v benediktínskom Kláštore sv. Emeráma v Regensburgu v rokoch 974 – 983 a začína sa tými istými slovami „Crescente fide“ ako legenda o sv. Emerámovi, ktorú si z nej autor vypožičal.

Relikvie sv. Emeráma, ktoré vlastnila nitrianska katedrála, boli v roku 1990 odcudzené a v roku 1998 opäť získané pre biskupský Chrám sv. Emeráma v Nitre z regensburskej katedrály.

Odkaz tohto svätca môže spočívať aj v tom, že šírenie evanjelia predkladá vzory, ktoré treba nasledovať, a to aj v tom prípade, ak musíme znášať neprajnosť sveta. Cirkev mala vždy a nádejame sa, že aj bude mať ľudí tohto typu, ktorí vedia pre Kristove hodnoty obetavo žiť, ba i zomrieť.