Svätý Jozef je v umení mužom mnohých tvárí

To, prečo je svätý Jozef akoby na okraji, pramení podľa Jána Majerníka v tom, že nesprevádzal Ježiša počas jeho verejného pôsobenia, pretože už pravdepodobne nežil.

„Rok svätého Jozefa v pandémii covidu chce povýšiť tohto svätca na úroveň orodovníka za uzdravenie celého sveta od zhubného vírusu a liečiť rodiny postihnuté hriechom výzvou na pokánie a návrat k Bohu.

V tomto mimoriadnom období si Cirkev uvedomuje nielen jeho osobitné vyvolenie byť ochrancom a živiteľom zraniteľných, ako bola Mária so svojím Dieťaťom, ale aj jeho vnútorný profil. Jozef je muž, ktorý potvrdzuje svoju vieru bojom proti hriechu, mravnou čistotou.

Jediný atribút, ktorým je opísaný v evanjeliách – ,spravodlivý‘ (Mt 1, 19), naznačuje ochotu tohto Božieho muža riskovať vlastný život pre Boží záujem a plán.“

Svätý Jozef vo východnom sakrálnom umení

Ján Majerník vysvetľuje, že byzantské obrazové umenie, ikonopisectvo, sa v Cirkvi rýchlo rozvíjalo najmä po Efezskom koncile v  roku 431. „Autorom išlo o priblíženie tajomstva vtelenia Ježiša Krista hlavne jednoduchým, často negramotným ľuďom.

Ikona nielen zobrazuje biblickú udalosť, ale zároveň pozýva veriaceho k duchovnému zážitku, k stotožneniu sa s dejom udalosti prostredníctvom kontemplácie obrazu.“

Kňaz Ján Majerník siahol po ikone svätého Jozefa od súčasného bulharského umelca Zefira Kukuševa, kde je predstavený nielen Ježišov pestún s Dieťaťom, ale jeho obraz je vsadený medzi 11 biblických a apokryfných príbehov. Ústredným obrazom ikony je horná časť postavy Jozefa s Dieťaťom Ježišom v náručí.

„Svätožiary sa líšia tým, že Ježišova má vnútri kríž a grécky nápis: ho on (Ja som, ktorý som), čo je definícia Božieho mena v Knihe Exodus (3, 14). V byzantskom umení má tento typ aureoly iba Ježiš.

Nápis nad svätožiarou IC XC, po grécky Iesous Christos, je meno Ježiša Krista. Dva prsty na zdvihnutej pravej ruke Ježiša znamenajú jeho božskú a ľudskú prirodzenosť, zatiaľ čo zovreté tri prsty znamenajú Svätú Trojicu. V ľavej ruke Dieťa drží zvitok Svätého písma, Božie slovo, ktorým je sám Ježiš (porov. Jn 1, 1).

Jozef je na ikone zobrazený ako mladý muž (nie je to vždy pravidlom), v primeranom veku otca, držiaci Ježiša za pravú nohu. Toto gesto možno chápať v zmysle názvu ikony: Iustus Vir Mariae – Spravodlivý manžel Márie.

Atribút spravodlivý naznačuje, že Jozef žil bez hriechu a bol ochotný nasledovať Ježišove kroky, ktoré sú vyjadrené symbolom nohy.“

Dejiny svätého Jozefa

Na ikone Zefira Kukuševa vidieť chronologické zobrazenie života svätého Jozefa. Vľavo hore vidíme pod baldachýnom svadbu Márie a Jozefa. „Židovský obrad kedušin by sa dal prirovnať k našej sviatosti manželstva.“

Niektoré ikony zobrazujú tiež svätého Jozefa ako ženatého alebo zasnúbeného. „Zvyčajne je na týchto obrazoch svätý Jozef zobrazený ako patriarcha, muž v zrelom veku, so šedivými vlasmi.

Apokryfné Jakubovo protoevanjelium ho opisuje ako vdovca, ktorému rozkvitla palica ako záruka Božieho úmyslu vybrať si ho za Máriinho ženícha.“ Kukuševova ikona ďalej odkrýva sen sv. Jozefa.

„V Matúšovom evanjeliu máme opis štyroch snov patriarchu, vždy v dôvernej komunikácii s Božím plánom, ktorému sa Jozef okamžite podriaďuje (porov. Mt 1, 18 – 25; 2, 13; 2, 19 – 20; 2, 22). Jozef je zobrazený ako ležiaci na lôžku.“

Dielo pokračuje v zobrazení presunu Jozefa a Márie do Betlehema kvôli sčítaniu ľudu. „Na tejto ikone, ako aj na častejšie opisovanom motíve úteku Svätej rodiny do Egypta Mária sedí na oslíkovi, ale je to Jozef, ktorý riskuje cestu a spolupracuje s anjelom ukazujúcim cestu do betlehemskej jaskyne.“

Ježišovo narodenie

Narodenie Ježiša Krista nájdeme v pravom hornom registri. „Postava Márie napravo od Dieťaťa, ktorá vypĺňa otvor jaskyne, je symbolom ľudského srdca, do ktorého prichádza narodený Kristus. Miska s vodou odkazuje na krstnú vodu ako podmienku prijatia do Cirkvi.“

Nasleduje príchod mudrcov do Betlehema. Svätý Jozef so svätožiarou okolo hlavy stojí za trónom, na ktorom sedí Mária s Dieťaťom v lone. „Jozef sa jemne skláňa k Ježišovi, pričom rozjíma o Pánovom zjavení sa predstaviteľom pohanského sveta.“

Budova v pozadí ikony Obetovania Pána v druhom registri vpravo zrejme predstavuje Jeruzalemský chrám. „V strede ikony je Mária, ktorá podáva malého Ježiša Simeonovi. Ten, vedený Duchom Svätým, vyslovuje proroctvo, ktoré charakterizujeme ako bolesti, ale aj radosti Márie a Jozefa.

Svätý Jozef stojí s úctou za Máriou v červenej tunike, ktorá symbolizuje utrpenie Mesiáša, a v rukách drží dve holubičky ako predpísaný dar za vykúpenie prvorodených.“ Scéna v treťom rade vľavo znázorňuje útek Svätej rodiny do Egypta.

„Táto udalosť je dobre zdokumentovaná na starších koptských a etiópskych ikonách. Stálym spoločným menovateľom je Mária sediaca s Dieťaťom na oslíkovi a Jozef s očami upretými na Božie Dieťa.“

Posledná evanjeliová scéna predstavuje dospievajúceho Ježiša v chráme medzi učiteľmi, ktorým kladie otázky (porov. Lk 2, 46 – 50). Pozornosť umelca sa sústreďuje na Ježiša, ktorý ako samotná zjavená múdrosť sedí na tróne.

Opäť pozorujeme grécky monogram na svätožiare ho on, ktorý označuje božskú povahu Dieťaťa. „Mária stojaca na pravej strane ikony, podobne ako ostatné dve postavy, je v pozícii deesis, skláňa sa pred Slovom, ktorým je sám Ježiš.

Jozef na ľavej strane sa neklania a nehovorí v evanjeliovom texte, ale drží pravú ruku pri perách v úžase nad Ježišovou múdrosťou. Oči sú pevne upreté na Ježiša. Ikonopiscovi zrejme išlo o zviditeľnenie vnútorného pohľadu viery svätého Jozefa.“

Zo života Svätej rodiny

V dolnom registri ikony sú načrtnuté tri scény zo života Svätej rodiny v Nazarete. Ikonopisci s obľubou zobrazovali scény zo skrytého Ježišovho života v Nazarete.

V našom prípade ide o zaujímavú ikonu, na ktorej stojí Jozef so širokým listom ochraňujúcim Ježiša pred slnečným svetlom a spolu so sediacim Ježišom sú orientovaní smerom k Márii. „Tá drží v ruke vreteno, v biblickom období obľúbený nástroj domácej panej.“

Ďalšie dve scény pochádzajú z apokryfov. „Príbeh o tesárovi Jozefovi – apokryf zo 6. storočia – opisuje jeho chorobu a smrť. Prvá scéna zobrazuje Jozefa v zmysle litánií ako nádej chorých.

Ježiš je fyzicky a podľa textu apokryfov aj duchovne bližšie k svojmu ťažko chorému pozemskému otcovi ako Mária, ktorá mu podáva jedlo. Na nasledujúcom obraze Jozef, patrón dobrej smrti, zomiera.

V strede ikony, pravdepodobne inšpirovanej obrazom uloženia Panny Márie, je vo vertikálnej polohe v spoločnosti najmilších dôverníkov.

Panna Mária stojí v miernom predklone a hľadí na Jozefa, zatiaľ čo Ježiš káže a ukazuje na dvoch anjelov s plachtou, v ktorej je symbolicky zabalené malé dieťa so svätožiarou ako duša svätého Jozefa.“ Za pozornosť stoja podľa slov Jána Majerníka aj ikony Svätej rodiny.

Väčšina ikon zobrazuje Ježiša s Máriou a Jozefom. „Na klasických byzantských ikonách je v centre pozornosti vždy Ježiš sediaci na kolenách Panny Márie, ktorá je po jeho privilegovanej pravici.

Jozef je zvyčajne vľavo. S vývojom času sloboda prejavu jednotlivých umelcov ponúka aj verzie, kde Jozef a Mária držia malého Ježiša spolu alebo ako väčšieho chlapca stojaceho medzi nimi.“

Svätý Jozef v západnom sakrálnom umení

Umenie Západu síce preberá z byzantských zobrazení svätého Jozefa biblické a duchovné posolstvo, obohacuje ho však o umeleckú slobodu autorov. Maliari sa podľa názoru Jána Majerníka snažili zobraziť duchovnú krásu fyzickej rodiny a predstaviť Jozefa ako skutočného otca rodiny, ale tiež univerzálnej Cirkvi.

„V 14. – 16. storočí je osoba svätého Jozefa preniknutá dvoma paradoxmi. Na jednej strane maliari zobrazujú Jozefa ako ideálneho svätca, na druhej strane v málo očakávaných, až komických situáciách.

V katedrále v Aachene je obraz Jozefových pančúch, z ktorých vynachádzavý pestún vyrába plachty na zabalenie malého Jezuliatka.“ Obraz to však neinterpretuje ako niečo dehonestujúce, skôr vyzdvihuje Jozefove všestranné schopnosti a obetavosť.

„Jeden z charakteristických obrazov humorného stvárnenia Jozefa pochádza od autora Hieronyma Boscha, okolo roku 1494, ako Jozef suší plienky malému Ježišovi. Tento motív Jozefa rozprestierajúceho bielizeň na sušenie je dokonca zobrazený na obraze Lucia Massariho okolo roku 1620.

Nachádza sa v galérii Uffizi vo Florencii.“ Zaujímavé dielo máme aj v bratislavskom kostole milosrdných bratov – obraz dojčiacej Matky Božej a sv. Jozefa v pozadí po jej pravej strane.

„Jozef v modlitebnej pozícii, ale veľmi skromne oblečený, má veľmi netradične aureolu v podobe kríža, Ježiš má svätožiaru ako hviezdu symbolizujúcu narodenie Mesiáša a Panna Mária, oblečená v modrých šatách, má na hlave korunu ako kráľovná Cirkvi.

Ide o veľmi zriedkavý nález dojčiacej Matky Božej na Slovensku. Kópie toho istého obrazu sa nachádzajú v Budapešti a vo Viedni.“

O obrazy svätého Jozefa je stále záujem. Na snímke je motív svätca od El Greca. Snímka: profimedia.sk

Pokorný i statný Jozef

Cirkevné umenie v Taliansku v 15. – 16. storočí vyzdvihovalo Jozefa v úcte k Ježišovi. „Ide o postupný prechod, kde sa Jozef na jednej strane zúčastňuje – najmä v scénach narodenia Pána – ako jednoduchý divák, na druhej strane ako pokorný služobník, ktorý preniká do podstaty svojho povolania.

Protagonisti florentskej školy, ako Fra Angelico, Alessandro Botticelli, podobne ako Giotto v 14. storočí, zobrazujú svätého Jozefa v úctivej adorácii narodeného Ježiša.

Jozef, hoci v skromnejšom odeve, tu už nie je len manželom Panny Márie z nevyhnutnosti, aby ju a Dieťa chránil, ale duchovným partnerom, ktorý s Pannou Máriou zdieľa hĺbku Ježišovho božského tajomstva. Profánnosť v umení ustupuje zbožnému prejavu.“

S vrcholom baroka sa Jozef prezentuje ako plnohodnotný účastník tajomstva vtelenia, dokonca bez prítomnosti Panny Márie. „Kresťanstvo po kolonizácii nového západného sveta v 16. storočí preniklo do Latinskej Ameriky.

V hlavnom meste Inkov, v Cuzco v Peru sa rodí umelecká škola (tzv. hybridný barok), ktorá má vplyv v andskej oblasti, ako aj v Bolívii a Ekvádore. Svätý Jozef je zdôraznený ako pozemský otec v spoločnosti kráčajúceho Dieťaťa Ježiša v kráľovskom rúchu zdobenom andskými rastlinnými motívmi.

Rúcho sa pripisuje vtedajšej najvyššej inkskej elite,“ približuje Ján Majerník. Záujem a popularitu sv. Jozefa v 18. storočí potvrdzuje maľba Giovanniho Pellegriniho Trojica so sv. Jozefom a sv. Františkom z Paoly.

František sa v extáze modlí na kolenách, zatiaľ čo Jozef konverzuje s Najsvätejšou Trojicou. Jeho biele vlasy a sklon hlavy odzrkadľujú portrét nebeského Otca. „Symbolizmus chce zrejme zdôrazniť blízkosť Jozefa k Bohu a účinnosť jeho orodovania,“ domnieva sa Ján Majerník.

Viacero obrazov sv. Jozefa nájdeme tiež v Bazilike sv. Petra v Ríme. V kaplnke relikvií je na obraze Francesca Grandiho z roku 1892 Jozef ako statný muž s malým Ježišom. Na oltári sv. Jozefa v rovnakom chráme zase Achille Funi predstavil Jozefa s Ježišom na rukách a ľaliou ako patróna univerzálnej Cirkvi.

„Na žiadosť niektorých ctiteľov svätého Jozefa predstavil v roku 2019 maltský umelec Adonai Camilleri Cauchi Nanebovzatie Jozefa. Túto mienku podporoval tiež sv. Bernardín Sienský a sv. František Saleský. Vo Fatime sa 13. októbra 1917 zjavil Ježiš v spoločnosti Márie a Jozefa pri zázraku slnka.

Inšpirovala sa ním i Vivian Imbrugliová, ktorá v ikone k Roku sv. Jozefa predstavuje Jozefa ako otca, ochrancu a utešiteľa Nepoškvrneného Srdca. Všetky postavy majú na sebe namaľované srdcia ako symbol lásky.

Šaty Ježiša a Márie sú červenej, zlatej a bielej farby ako symboly čistoty, kráľovskej a nebeskej hodnosti. Svätý Jozef je zdôraznený ako ochranca v pozemskej fyzickej realite v hnedých a zelených šatách.

Jeho vzhľad pripomína mladého a energického muža. Veľké oči a dlhé nosy prezrádzajú duchovnosť a čnosti milosrdenstva postáv,“ poukazuje na jedno z najnovších diel Ján Majerník.