Svätý Otec nezabúda na chudobných

Možno ho v prístupe k chudobným a vylúčeným ovplyvnila osobná skúsenosť z pastorácie v Argentíne. Isté však je, že sa výborne drží odporúčania brazílskeho kardinála Cláudia Hummesa, ktorý mu po jeho zvolení v Sixtínskej kaplnke povedal: „Nezabudni na chudobných.“

Pápež chudobných

Hneď v prvých slovách po svojej voľbe na stretnutí s novinármi si pápež František vzdychol: „Ach, ako by som chcel Cirkev, ktorá je chudobná a pre chudobných!“ (Audiencia pre zástupcov médií, 16. marca 2013).

Odvtedy František, ktorý prijal meno svätca, ktorý spojil svoj kresťanský život s chudobou, neprestáva takmer neustále opakovať naliehavosť chudoby Cirkvi a jej zodpovednosti voči chudobným vo svete. Myslím si, že tohto pápeža si budeme pamätať predovšetkým pre jeho výzvy na milosrdenstvo a pozornosť voči chudobným, vylúčeným, ľuďom na perifériách.

V príhovoroch a homíliách pápeža Františka môžeme nájsť množstvo výziev na túto tému. Napríklad v homíliách na ranných svätých omšiach v Dome sv. Marty, kde často hovoril proti peniazom, koreňu všetkého zla (porov. 1 Tim 6, 10), schopným vziať vieru, ako prameňu skazy; proti moci, ktorá sa nestáva službou bratom a sestrám, najmä tým najmenším; proti cirkevnej márnivosti a pýche. Často sú to doslova prorocké slová Svätého Otca.

Dve obavy Svätého Otca

Prvou je, že kresťania by mali mať oči schopné vidieť v chudobných Kristovo telo. „Je absolútne nevyhnutné, aby kresťania,“ pripomína pápež, „pocítili povolanie byť chudobnými, aby sa vyzliekli zo seba samých, v pravej kenóze podľa Kristovho príkladu (porov. Flp 2, 7), aby sa naučili byť s chudobnými, deliť sa s tými, ktorým chýbajú potrebné veci, aby sa tak dotkli Kristovho tela“ (Turíčna vigília s hnutiami, novými spoločenstvami, združeniami a laickými skupinami, 18. mája 2013; porov. Homília v Dome sv. Marty, 7. marca 2014).

Na stretnutí s chudobnými v Assisi pápež poukázal na to, že „kresťan je ten, kto sa stretáva s chudobnými, kto sa im pozerá do očí, kto sa ich dotýka. Keď stretneš chudobného na ulici, tak neutekaj od neho čo najrýchlejšie potom, ako mu dáš nejaké peniaze.

Zastav sa, pozri sa mu do očí, hovor s ním, pomôž mu, aby sa cítil ako človek. To je to, čo potrebuje najviac“ (Stretnutie s chudobnými, ktorým pomáha Charita, Assisi, 4. októbra 2013). Zdá sa, že bozk svätého Františka malomocnému je pre pápeža ikonou skutočného vzťahu lásky k ľuďom v núdzi.

Druhá obava Svätého Otca sa týka chudoby samotnej Cirkvi. Ak je Cirkev Kristovou Cirkvou, potom – ako to vyplýva z koncilovej konštitúcie Lumen gentium – musí na svojej ceste do nebeského kráľovstva nasledovať Kristovu cestu, ktorej štýlom je chudoba, pokora, miernosť a služba.

Chudoba a pokora Cirkvi sú tu navzájom neoddeliteľné. Vždy sme pokúšaní bohatstvom, mocou, úspechom, ako Ježiš na púšti na začiatku svojej služby. Ale ako povedal František vo svojom príhovore biskupom Južnej Kórey v Soule 14. augusta 2014:

„Život a poslanie Cirkvi sa v konečnom dôsledku nemerajú vonkajšími, kvantitatívnymi a inštitucionálnymi hodnotami; treba ich skôr posudzovať v jasnom svetle evanjelia a jeho výzvy na obrátenie k osobe Ježiša Krista. Apoštolský ideál je Cirkev chudobných a pre chudobných, chudobná Cirkev pre chudobných. V skutočnosti budeme všetci súdení podľa protokolu, kde sa Kristus stotožňuje s chudobnými a núdznymi.“

Cirkev musí byť ostražitá predovšetkým v časoch prosperity, keď „hrozí nebezpečenstvo, že sa kresťanské spoločenstvo stane spoločnosťou, teda že stratí duchovný rozmer, že stratí schopnosť sláviť tajomstvo a stane sa duchovnou organizáciou, kultúrne kresťanskou, s kresťanskými hodnotami, ale bez prorockého kvasu“.

Žiadna cirkev nie je oslobodená od pokušenia dôverovať sebe a svojim prostriedkom, svojmu potvrdeniu vo svete. Je to „pokušenie duchovného blaha, pastoračného blaha“. Vtedy Cirkev „nie je chudobnou Cirkvou pre chudobných, ale bohatou cirkvou pre bohatých alebo cirkvou strednej triedy pre majetnejších“.

Práve pod heslom milosrdenstva, „srdca pre chudobných“, treba chápať vášeň pápeža Františka pre chudobných, posledných, odvrhnutých dejinami, obete spoločnosti. Všetci sú Boží synovia a dcéry, všetci majú rovnakú dôstojnosť, všetci sú znamením Ježiša Krista.

„Chudobná Cirkev a pre chudobných,“ a teda Cirkev blahoslavených chudobných podľa evanjelia: to je to, čo chce pápež František a k čomu sa cíti zaviazaný menom svätca z Assisi, ktoré sa rozhodol prijať.

Svetový deň chudobných

Svätý Otec František vo svojom vzťahu k chudobným a vylúčeným však nezostáva iba pri slovách. Sám sa snaží robiť, čo môže, prostredníctvom svojich spolupracovníkov. Jedným z nich je kardinál Konrad Krajewski, pápežský almužník, ktorý v pápežovom mene navštevuje najmä chudobných v Ríme a jeho okolí a rozdáva im pomoc.

Rovnako významným sa stalo ustanovenie Svetového dňa chudobných. „Zatiaľ čo sa vo všetkých katedrálach a svätyniach sveta zatvárali
brány milosrdenstva, cítil som, že ako ďalší konkrétny znak tohto mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva by sa mal v celej Cirkvi sláviť Svetový deň chudobných na 33. cezročnú nedeľu,“ napísal pápež František vo svojom apoštolskom liste Misericordia et misera z 20. novembra 2016, ktorým ukončil mimoriadny Svätý rok milosrdenstva.

„Bude to deň, ktorý pomôže spoločenstvám a každému pokrstenému zamyslieť sa nad tým, ako chudoba leží uprostred evanjelia,“ pokračoval pápež, „a nad skutočnosťou, že kým Lazár leží pri dverách nášho domu, nemôže existovať spravodlivosť ani sociálny pokoj.“

Chudobní sú teda v srdci Cirkvi a pápež František nás vyzýva, aby sme na nich nezabúdali.