Taká bola moja cesta za kňazstvom

Páter Ladislav Šofranko sa narodil 17. mája 1940 v Spišskom Hrušove do veriacej roľníckej rodiny, v ktorej mal piatich súrodencov. Žiaľ, po dlhoročnej chorobe v auguste 1947 si Pán povolal k sebe jeho 39-ročného otca. Zostali piati chlapci vo veku dva, štyri, sedem, jedenásť a osemnásť rokov.

K tomu v maštaliach množstvo statku a polia bez gazdu. Všetko sa ocitlo na pleciach mamy a pomoci nedospelých detí. Sám spomína: „Skutočne bolo veľa namáhavej práce od nevidím do nevidím. Základnú školu som absolvoval v rodnej obci.

O tom, koľko námahy bolo v našom živote, svedčí aj moje vysvedčenie v záverečnom ročníku. Nebol som vyznamenaný, pretože 50 percent vymeškaných vyučovacích hodín je predsa len značná porcia. Museli sme stíhať povinnosti v škole, na hospodárstve i v rodine.“

Príklad mamy

Túžba po kňazstve sa začala u neho prebúdzať asi vo veku desať rokov. Páter sa v myšlienkach vracia do detstva: „V rodine sme sa spoločne modlili a mame veľmi záležalo na tom, aby nás vychovávala vo viere. V zachovávaní Božieho poriadku nám sama bola veľkým príkladom.

Stalo sa, že sme sa v nedeľu chystali do kostola a mama zistila, že sa jej na topánke odtrhla podošva. Iné topánky nemala. Nepovedala: ,Deti moje, nemám čo obuť, choďte samy na svätú omšu, ja zostanem doma.‘ Zobrala špagát, omotala topánku, aby mohla kráčať, a išli sme spolu do kostola.

Utkvelo mi to v pamäti, a keď v mojom živote vznikli nejaké problémy, nevzdával som sa, ale riešil som ich pozitívne. Vždy, keď sa niečo v rodine prihodilo, ihneď sme sa spoločne modlili o Božiu pomoc. Každé ráno o šiestej hodine som chodieval na svätú omšu, na ktorej som miništroval.

Išiel som na gymnázium, aby som získal maturitu a mohol študovať teológiu. Po nej mi niektorí kňazi neodporúčali ísť do seminára, lebo v tom čase štát zrušil diecézne semináre a nechal len jeden v Bratislave.

Naznačovali mi, že je v ňom veľa spolupracovníkov s vtedajšou mocou, aby strana podľa svojich zámerov mohla ovplyvňovať formáciu kňazov. Vraveli mi, že som mladý, aby som počkal, kým sa to ,vyčistí‘. Preto som sa rozhodol ísť najskôr na vojenčinu a potom sa pokúsiť dostať do seminára.“

Regrút a vojak Ladislav

Na vojenskú základnú službu narukoval Ladislav k Vnútornej stráži Ministerstva vnútra v Jáchymove ako 19-ročný v auguste 1959. Tam absolvoval niekoľkotýždňový základný výcvik. Neskôr bol prevelený do mesta Příbram, kde zostal do konca roka 1960.

„Sám som bol prekvapený, že mi bola určená vojenčina pri tomto útvare a k tomu strážiť tých, ktorí boli pre režim nepohodlní, aj preto, že našu rodinu priraďovali ku kulakom. Vtedy nimi boli označení roľníci s väčším poľnohospodárskym majetkom, odmietajúci spoluprácu s režimom pri zakladaní poľnohospodárskych družstiev a zriekaní sa majetku v ich prospech. Mama to tiež odmietla.“

Úlohou vojakov bolo strážiť oplotené objekty, kde väzni bývali alebo pracovali. Zabezpečiť ich pred vstupom nepovolaných osôb a zabrániť prípadnému úniku uväznených osôb.

„Mali sme rozkaz použiť zbraň, ktorou sme boli vyzbrojení. Hoci sme strážili väzenie, s uväznenými sme sa nestretali. Počas pravidelných školení sa nám snažili objasniť, akých ľudí strážime a prečo sa tam dostali. Išlo vraj o závažné priestupky, niektoré živo opisovali, prípadne nám pokusy o úteky zdôrazňovali.

Samozrejme, bral som to s veľkou rezervou, veď sám som mal skúsenosti, ako komunisti postupovali voči tým, ktorí im nepritakávali. Vnútri táborov bola zvláštna väzenská poriadková služba. Takže sme presne nevedeli, koho strážime,“ vysvetľuje Ladislav Šofranko, ktorý sa síce so žiadnou zo známych osobností nestretol, ale o niektorých väzňoch v táboroch sa dozvedel od priateľov či známych.

„Nebolo to ľahké, lebo si človek uvedomoval, že môže nastať situácia, keď bude nevyhnutné použiť zbraň. Počas stráženia však bolo dosť času na modlitbu i prosby Pána Boha či anjela strážneho o ochranu. A Pán ma po celý čas služby aj ochránil.“

Páter Ladislav si živo spomína na deň, keď rukoval: „Dopravné prostriedky boli plné regrútov. Mal som čierny drevený kufor, ktorý vtedy patril k základnému vybaveniu vojaka. V preplnenom vlaku som väčšiu časť cesty presedel na chodbe práve na ňom. Po celonočnej ceste som vystúpil na stanici Ostrov (okres Ústí nad Orlicí) a nákladné auto regrútov odviezlo do kasární v Jáchymove.

Po prehliadke, ostrihaní a sprche sme dostali vojenskú uniformu i bielizeň. Civilné veci sme mali uložiť do vreca a poslať domov. Ako veriaci som si priniesol aj ruženec s modlitebnou knižkou, aby som sa mal z čoho modliť, a Pán ma ochránil od nebezpečenstiev.

Na ruženec som si našiel miesto v nohaviciach, ktoré mali vpredu pod pásom malý vačok na vreckové hodinky, a knižku som si vložil do pravého vrecka saka uniformy. Nevšimol som si, že vo vyžehlenej uniforme bolo zreteľne vidieť jej obdĺžnikový tvar.

Po chvíli poručík prešiel pomedzi nás a zrazu zavolal na mňa: ,Vojíne, co to máte v pravé kapse? Karty?‘ Keď som mu vysvetlil, že modlitebnú knižku, zavelil: ,Ukažte!‘ Vytiahol som ju z vrecka a on sa prudko po nej načiahol. Ja som ju však reflexívne stiahol k sebe, lebo som sa bál, že ju roztrhne.

Roztvoril som ju a ukázal, že neklamem. Nato mi rozkázal dať ju medzi moje civilné veci na odoslanie domov. Vtedy som sa vzpriečil a povedal, že ju nepošlem, lebo ako veriaci ju potrebujem.

Odišiel, no keď sme sa zhromaždili v kinosále, tak si ma z tribúny na javisku poručík našiel a vyzval, aby som sa postavil. Opýtal sa ma, či som tú knižku už poslal domov. Opäť som mu zopakoval, že ju potrebujem. Nechal to tak a zdalo sa, že som vyhral, no len na tú chvíľu.

Vždy, keď sme sa stretli, zavelil: ,Poklusem klus!‘ a ja som za akejkoľvek situácie musel ,klusať‘. A pribudlo mi aj upratovanie všetkých záchodov.“ Našťastie ho čoskoro preložili.

Modlil sa za tých, čo strážil

Vojenčina prináša dril i bežné vojenské cvičenia, nočné poplachy a pochody či upratovacie služby v ubytovniach. Páter Ladislav sa usiloval uchovať si vieru a túžbu stať sa kňazom: „Pomáhali mi pravidelné účasti na bohoslužbách. V nedeľu ráno, keď som nebol v strážnej službe, absolvoval som šesť kilometrov z vojenského tábora do mesta Příbram peši, aby som sa mohol zúčastniť na svätej omši a načerpať silu zvládnuť vypäté situácie.

Prosil som Pána o ochranu a pomoc vždy správne zareagovať na postoje veliteľov a spoluvojakov. Ale najmä, aby mi pomáhal uchrániť si túžbu po kňazskom povolaní a nedal som sa zviesť na zlé chodníky. A modlil som sa aj za tých, ktorých sme strážili, aby ich Pán ochránil a dal im silu zvládnuť všetky príkoria i útrapy, veď boli neprávom odsúdení.

Tieto výlety mi velitelia tolerovali, keďže som s inými vojakmi nechodieval do krčiem. Samozrejme, neuviedol som, že idem na svätú omšu. I tak som niekoľkokrát stretol na schodoch kostola jedného z našich dôstojníkov.“

Nad mestom Příbram sa nachádza kláštor Svatá hora. V súčasnosti obnovené pútnické miesto, na ktorom sa vždy čerpala a prehlbovala viera. „Komunisti ju barbarskou nocou chceli úplne vymazať z povedomia a zneuctiť.

Pri jednom z pravidelných politických školení nám politruk pripomenul, že Cirkev a veriaci sú nepriatelia štátu: ,Víte, na Svaté hoře bydleli řeholníci a v padesátém roce v pivničním prostoru pod oltářem kostela našla policie arsenál zbraní.‘ Mňa to vyprovokovalo, dvihol som ruku a spýtal sa: ,Bol niekto z tých rehoľníkov pritom, keď našli tie zbrane?‘

Odpovedal mi, že nie, pretože predtým ich odviezli preč. Argumentoval som, že tam zbrane niekto úmyselne nanosil, aby ich Štátna bezpečnosť objavila a mohla rehoľníkov obviniť. Moja smelá reakcia ho natoľko prekvapila, že stíchol a bolo poznať, že je napätý.

Po chvíli začal hovoriť o nepriateľstve Cirkvi voči štátu. Keďže väčšina vojakov pochádzala z východného Slovenska a boli to veriaci mládenci, začali dupať nohami, pričom vznikol veľký hluk. Politruk to pochopil ako odmietnutie počúvať ho a prednášku ukončil.

O týždeň sa situácia zopakovala, a tak sa radšej už viac k tomu nevracal. Našťastie nič nepodnikol, že sme ho odmietli.“

Pán Boh si človeka nasmeruje

Zdravotný stav vojaka Ladislava sa zhoršil, pričom mu lekárske vyšetrenia naznačovali nábeh na tuberkulózu, a tak ho po liečení vo vojenských nemocniciach v Prahe poslali na liečenie do Vojenského liečebného ústavu pľúc a dýchacích ciest v Novej Polianke vo Vysokých Tatrách.

Po predčasnom ukončení vojenskej služby ku koncu roku 1960 duchovný život mladého veriaceho človeka sa opäť mohol prehlbovať. Túžba po duchovnom povolaní znova vyplávala na povrch, i keď naokolo veľa mladých lákalo k vytváraniu vzťahov a sebarealizácii vo svete.

„Po niekoľkomesačnom liečení vo Vysokých Tatrách som v júni 1961 nastúpil do zamestnania na železnici do ČSD – Elektroúsek Košice. Keďže sa podnik zaoberal prevádzkou a údržbou elektrotechnických zariadení a ja som nemal odborné vzdelanie, zaradili ma na pozíciu pomocného robotníka s nízkym platom.

Neskôr sa mi však podarilo urobiť skúšky v odbore elektromechanik, získal som výučný list a stal som sa kvalifikovaným robotníkom. Neskôr som si technickú kvalifikáciu doplnil na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v Košiciach a vysokoškolské štúdium som absolvoval na Elektrotechnickej fakulte Vysokej školy dopravnej v Žiline v rokoch 1966 – 1972.

V rokoch 1972, 1973 a 1974 som sa opakovane zúčastňoval na prijímacích pohovoroch na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave za Rožňavskú diecézu. Mal som väčšiu šancu uspieť, keďže za Spišskú diecézu sa vždy hlásil väčší počet. Hoci som prijímačky zvládol, odpoveď bola rovnaká – neprijatie pre nedostatok miesta.

Nevedel som ako ďalej. Nakoniec som rezignoval a rozhodol sa oženiť s nádejou, že mi Pán dožičí vychovať kňaza pre Cirkev. Pán ma napomenul! Na púti na Mariánskej hore v Levoči som išiel na spoveď ku kňazovi, ktorý sa ma po rozhrešení spýtal, kde a čo robím. Rozpovedal som mu svoj príbeh aj to, že som sa viacnásobne usiloval dostať do seminára, ale keďže som neuspel, rozhodol som sa oženiť a s pomocou Božou vychovať Cirkvi kňaza.

On prudko zareagoval a hlasno vykríkol: ,Čo to robíte, nesmiete sa vzdávať, ale bojovať za svoje povolanie!‘ Ja som to považoval za Božie znamenie, že sa mám ďalej snažiť a namáhať stať sa kňazom. A Pán Boh ma vypočul.

Keď sa v júni 1974 v Bratislave chystala vysviacka novokňazov, prespal som v seminári, lebo som tam poznal niekoľkých seminaristov, s ktorými som bol na prijímacích pohovoroch. Na chodbe seminára som stretol kňaza, ktorý bol švagrom môjho brata a farárom v Jacovciach. Zostal prekvapený, že ma stretol. Naznačil som mu, že som tu ako doma, ale nie nastálo, keďže moje pokusy boli márne.

On sa poobzeral po chodbe, či nás niekto nepočúva, a šeptom vravel: ,Dá sa to ináč.‘ Ja som vykríkol: ,Ako?‘ A on znova šeptom: ,Cez rehole.‘ A dohodli sme sa, že ho navštívim.

A hoci som mal znovu hlavolam, či som vhodný pre rehoľné povolanie, nakoniec som sa rozhodol pre Spoločnosť Ježišovu. Zoznámil som sa s jezuitmi pôsobiacimi v Košiciach. Zrejme z opatrnosti ma prijali do rehole až o tri roky – v roku 1977 – a začala sa moja tajná rehoľná formácia.

Na Teologickom inštitúte Spoločnosti Ježišovej Alojziánum som skryte vyštudoval filozofiu i teológiu a 26. októbra 1986 ma za kňaza v ,Katedrále umlčanej Cirkvi‘ v Novej Lehote vysvätil tajný biskup Peter Dubovský, SJ, vtedajší kaplán vo farnosti Handlová.