Temperament ideál neexistuje

V svojom živote veľakrát hľadáme medzi ľuďmi ideál. Takpovediac vzor človeka s vlastnosťami do slnečných, ale aj sychravých dní. Pritom sa zdá, že v našich mysliach skôr produkujeme nenaplnené predstavy o tom, akí by sme mali byť my sami.     

Peter Slovák 22.07.2019
Temperament ideál neexistuje

Ilustračná snímka: unsplash.com/ Rachael Gorjestani

Dúfame, že náš najbližší človek bude nekonfliktný, vždy chápajúci a empatický, schopný ovládať sa v akejkoľvek situácii, kedykoľvek byť ústretový. Túžime po tom, aby manžel alebo manželka či dieťa mali iba tie najvyberanejšie vlastnosti a neuvedomujeme si, že je to pravdepodobne len naša vysnívaná vízia, ktorá sa nemôže nikdy naplniť. Aj z dôvodu, že každý človek disponuje jedinečným temperamentom.

Temperament je totiž súhrn rôznorodých vlastností organizmu, ktoré určujú dynamiku (rýchlosť) a intenzitu (sila a hĺbka) celkového prežívania a správania osobnosti. Nie je to nič prevratné, ak si uvedomíme, že o tejto skutočnosti vedel už otec medicíny Hippokrates (460 – 370 pred Kristom). Sám odmietal povery a primitívnu liečiteľskú mágiu staroveku. Odborným spôsobom skúmal podstatu telesných a duševných procesov.

Hippokratove texty obsahujú zmienku o základných telesných šťavách. Farebne ich rozlišoval na šťavu čiernu - čiernu žlč (grécky melania cholé - melancholik), žltú - žlč (latinsky bilis - cholerik), červenú - krv (latinsky sanguis – sangvinik) a šťavu bielu – lymfu alebo miazgu (latinsky lympha - flegmatik). Podľa Hippokrata telesná tekutina, ktorá v tele človeka prevláda, má dominantné postavenie, svojím spôsobom určuje typické správanie človeka. Túto teóriu temperamentov prevzal a rozvinul aj grécky filozof, spisovateľ a osobný lékár cisára Marca Aurélia Galénos (129 – 199).

Oveľa neskôr toto obrazné objasnenie podstaty správania sa človeka podoprel bádaním a skúsenosťou aj ruský lekár a v odborných kruhoch často citovaný psychológ Ivan Petrovič Pavlov (1849 – 1936). Práve on starovekú typológiu temperamentu vedecky overil prostredníctvom porovnávania sily vzruchu a útlmu nervovej sústavy, jej vyrovnanosti a pohyblivosti. Na základe toho definoval silný, vyrovnaný, nepohyblivý typ, ktorému priradil typické vlastnosti flegmatika. Hovoril o silnom, vyrovnanom a pohyblivom sangvinikovi, ale tiež o silnom a nevyrovnanom cholerikovi a slabom type, ktorému pričlenil melancholika. 

Aká je pravda

Niektorí ľudia naznačujú, že ideálny temperament je možno sangvinik. Spoločenský, priateľský, vhodný na rozhovor či družné stretnutie v spoločnosti. Ale zabúdame, že na druhej strane môže byť aj menej spoľahlivý, nedochvíľny či povrchný. Cholerik sa síce rýchlo nahnevá, ale oveľa rýchlejšie dokáže odpustiť a ospravedlniť sa za svoje pochybenie ako napríklad melancholik. A flegmatik? Ten rozruší všetkých okolo seba, len on zostáva úplne pokojný.  

V každom z nás sa miešajú vlastnosti rôznych temperamentov. Tie vlastnosti, ktoré v nás prevládajú, nás približujú k jednému zo štyroch vyčlenených Hyppokratových typov. Nik však nie je „čistý“ flegmatik alebo cholerik či melancholik. A tiež je dobré si uvedomiť, že sa v nás miešajú pozitívne aj menej žiadané vlastnosti. Stvoriteľ nám tým chcel naznačiť, že ideálom je práve rôznorodosť schopností, ktorá nám pomáha zvládnuť každú situáciu v našom živote. Totiž keby sme boli len úzko vyprofilovaní melancholici alebo cholerici či flegmatici, asi by sme tu na zemi a vo vzťahoch k iným ľuďom to zvládali naozaj o poznanie ťažšie.