Ticho je jazyk modlitby

Psst! Koľkokrát sme počuli túto výzvu v kostole, škole, knižnici, na prednáške. Keď sa na niečo dôležité sústredíme a našu pozornosť zrazu čosi vyruší, sme na to citliví a týmto spôsobom dávame druhým najavo, aby sa stíšili a nerušili. Dokážeme takto „zapsstkať“ aj teraz pred Vianocami, keď našu prípravu na Narodenie Pána ruší predsviatočný zhon?

Predstavte si začiatok tenisovej výmeny. Na kurte i v hľadisku panuje ticho. Obaja hráči sa sústredia – jeden na to, aby dal dobré podanie, druhý, aby zvládol return. Ak si do toho ticha niekto odkašle, hráčov to rozladí a proces prípravy na začiatok výmeny sa predlžuje. Obaja chcú byť totiž stopercentne koncentrovaní, aby podali najlepší výkon.

Teraz sa prenesme do nášho vzťahu s  Bohom. Dokážeme sa takto koncentrovať pri modlitbe? Vieme si nájsť také ticho, aby sme v rozhovore s Pánom čo najlepšie počuli jeho hlas?

Americký jezuita George Maloney výstižne nazval ticho jazykom modlitby. „Ticho je jazyk hlbokej a naplnenej modlitby, ktorú Duch Svätý dáva chudobným Božím deťom, hladným a smädným po jeho slove. V tichu prichádza skutočná komunikácia s Bohom.“

Pápež Benedikt XVI. si pri reflexii nad komunikáciou s Bohom všímal, že v našom každodennom živote máme čoraz menej času pre Pána a takisto pre seba samých.