Titus Zeman bol milujúci, ale prísny

Keď mal saleziánsky blahoslavený v roku 1940 v rodných Vajnoroch primície, jeho sestra Veronika (dnes Kukučková) mala 10 rokov. Minulý rok oslávila deväťdesiatku, a hoci jej už sluch vypovedá, spomienky na najstaršieho brata Titusa Zemana (4. január 1915 – 8. január 1969) sú stále zreteľné.
Anna Stankayová 08.01.2021
Titus Zeman bol milujúci, ale prísny

Veronika Kukučková (90) je jednou z posledných žijúcich sestier blahoslaveného Titusa Zemana. Snímka: Erika Litváková

„Ľudia vo Vajnoroch boli z toho vtedy nadšení, námestie pred kostolom bolo preplnené, mali ho veľmi radi,“ vracia sa Veronika Kukučková do 4. augusta 1940. „Všetci kňazi aj biskupi potom obedovali u nás na dvore, prišiel aj biskup Michal Buzalka, predtým bol vo Vajnoroch farárom,“ opisuje veľký deň svojho brata.

Nechýbalo veľa a jedna z najmladších sestier Titusa Zemana sa ho skoro nedočkala. „V máji som mala hnisavý zápal mozgových blán a odvtedy aj horšie počujem. Brat sa za mňa modlil, napísali mu do Talianska, aby počítal s tým, že to možno neprežijem.

Zápal mozgových blán bola vtedy nezvyčajná a vážna choroba. Z chrbtice mi brali miechu, potom som ale ohluchla a mamička sa so mnou ani nemohli rozprávať. U nás je veľkým orodovníkom svätý Jozef. Od detstva sme mali vždy v marci každodenné modlitby, deviatnik a veru po modlitbách k nemu sa mi stav zlepšil, rovnako aj sluch.“

Po štúdiách pôsobil Titus Zeman v saleziánskom oratóriu v Bratislave na Miletičovej ulici, „odtiaľ na primície prišli aj kuchárky, navarili a napiekli zákusky, Vajnorčania tiež doniesli štedro na stôl a to, čo ostalo, išlo k saleziánom na Miletičovu“.

Spájal ich spev

O saleziánskom kňazovi je známe, že mal blízko k spevu, rovnako i celá jeho rodina. „Keď sa modlím, myšlienky mi odletia, ale keď spievam, vtedy tú modlitbu ozaj prežívam. Aj s mamičkou sme spievali, to bolo naše,“ hovorí s radosťou v srdci.

„Titus veľmi vysoko spieval, to bola radosť počúvať. Nacvičoval u saleziánov s chlapcami spev, prišli vystupovať aj do Vajnôr. Ešte aj dnes si spievam pesničku, čo ma Titus naučil, bol veľkým ctiteľom Panny Márie. Všetkých ctiteľov dnes volá Mária, do záhrady rajskej vchod otvorila...“ smelo nôti Veronika Kukučková.

Druhý Veronikin brat bol spevákom, tiež chcel ísť za kňaza, finančne by to však už Zemanovci neutiahli. Najstarší z bratov však po kňazstve túžil odmalička:

„Chcel ísť ako chlapec na púť do Šaštína peši, ale nemohol ísť, lebo ochorel. Keď sa už v nedeľu pútnici vrátili, otec - kostolník im išiel naproti a Titus chcel, aby ho zobral so sebou na ulicu.

Vtedy mamičke povedal, že chce ísť za kňaza. A že preto chcel ísť do Šaštína, lebo chce ísť za saleziána. Naši neboli veľmi za to, lebo to stálo peniaze, ale nič ho neodradilo.“

Veronika Kukučková ako prvá (vraj má na tom zásluhu práve Titus) zo sestier chodila do školy (staršie sestry do školy nechodili) a vždy, keď jej brat prišiel domov, živo sa zaujímal o jej školské výsledky.

„Skúšal ma, vždy mi hovorieval: ‚Musíš sa zlepšiť (v učení), snaž sa,‘“ vraví teraz už so smiechom a rovnako tak dodáva, že hoci ho mali veľmi radi, bol na súrodencov prísny. „Ale dnes sa už inak deti správajú k rodičom, ako sme sa správali my. Zvlášť mamička, keď boli chorá, boli sme radi, že ich máme, a vyhýbali sme sa tomu, aby sme ich nahnevali.“

Mama mu zomrela v náručí

„Veľmi sme sa ľúbili celá rodina, mamička mali desať detí. Boli chorá na srdce, zomreli, keď mali 54 rokov, rovnako ako Titus,“ povzdychne si jedna z posledných žijúcich Titusových sestier.

„Prišla som z roboty a mamičke bolo veľmi zle. Chcela, aby sme zavolali Titusa. Mal prísť v nedeľu krstiť bratovi druhé dieťatko, ale mamička povedali, že ‚nie, ja tu už do nedele nebudem‘.

Utekala som na poštu a zavolala Titusovi, vtedy bol v Trnave. ‚Výborne, o chvíľu mi ide vlak,‘ povedal. Vystúpil v Rači, reverendu dal hore a bežal do Vajnôr. Už sme ho v diaľke videli, domov tu vtedy bolo ešte málo, a už sme aj kričali: ‚Mamička, už ide Titus.‘

Oni sedeli oproti dverám, a keď sa Titus objavil vo dverách, skríkol: ‚Mamička!‘ A oni: ‚Môj synáčku!‘ Objali sa a oni mu ostali v rukách. Titus jej dal ešte pomazanie chorých. Mám to v pamäti, ako keby to bolo dnes,“ spomína na smutný, no dojímavý okamih z 12. mája 1948.

„Najmladšia sestra Františka išla vtedy na prvé sväté prijímanie, mala mať biele šatôčky, ale mamička sa toho nedožili. V týždni mali pohreb a v nedeľu mala sestra sväté prijímanie. Sestry nechceli, aby mala biele šaty. Titus vtedy však povedal: ‚Nie, dajte jej biele šatky‘; no do vrkočov jej potom dali čierne mašličky.“  

Otec zomrel o 11 rokov neskôr, ako 72-ročný.

„Boli kostolníkom, bývali sme hneď za kostolom. Aj zomreli v kostole, keď odzvonili. Spadli do rohu a kľačali na jednom kolene, posteľnou plachtou sme ich odniesli so sestrou Ruženkou dole po točitých schodoch. Potom nemal byť kto kostolníkom. Dekan Bachratý z Modry krásne povedal: ‚Zvolával ľudí na svätú omšu, a nevedel, že jeho volá Boh.‘“

Omše bez veriacich

Odvaha, rozhodnosť a cit pre spravodlivosť saleziánskemu kňazovi Titusovi Zemanovi nechýbali. „Keď bol učiteľom na gymnáziu v Trnave, riaditeľ prikázal zvesiť kríže. Titus však s chlapcami dal kríže naspäť. Hneď ho aj uvoľnili, potom bol kaplánom v Šenkviciach.“

Tam za ním v roku 1950 prišiel don Ernest Macák. Navrhol mu, aby pomáhal nedoštudovaným bohoslovcom dostať sa do zahraničia, a keďže Titus o tom uvažoval už predtým, súhlasil. Na otázku, či sa o brata vtedy nebáli, jeho sestra odpovedá: „Modlitba, modlitba, modlitba – on za nás a my za neho.“

Dvakrát sa prechod cez hranice podaril, tretí, v apríli 1950, už nie. Po dvoch krutých rokoch vo vyšetrovacej väzbe si vo februári 1952 vypočul rozsudok – 25 rokov za mrežami. O hrôzach a neľudskom mučení Titus veľmi rozprávať nechcel. Rodina sa o väčšine z nich dozvedela až pri jeho pohrebe.

„Vydávala som sa prvá po jeho súde, zo začiatku za ním do väzenia chodil iba brat s otcom. Neskôr sme za ním boli v Čechách spolu s manželom, ktorého vtedy prvýkrát videl, aj s mojím synom Jarkom, ešte som ho dojčila. Veľmi sa vtedy potešil, keď nás videl, hoci sme s ním nemohli byť dlho,“ snaží sa hľadať pekné zážitky zo smutného obdobia Titusova sestra. 

Keď ho v roku 1964 po dvanástich rokoch podmienečne pustili z väzenia s podlomeným zdravím, domov našiel u brata. K sestrám podľa Veroniky Kukučkovej ísť nechcel, boli povydávané a nechcel im spôsobovať ťažkosti.

O tri roky neskôr dostal povolenie sláviť sväté omše pri bočnom oltári Najsvätejšieho Srdca Ježišovho vo vajnorskom kostole – avšak v civilnom oblečení a bez prítomnosti veriacich.

„Aj ho kontrolovali, bál sa, že ho znova po okupácii zoberú, lebo ho na podmienku pustili z väzenia skôr.“ Začiatkom roka 1968 dostal súhlas vykonávať kňazskú službu aj slúžiť verejné sväté omše. Nesmierne sa z toho tešil, hoci len necelý rok.

Ďakujeme Bohu, že si ho vybral

V nedeľu sa po litániách zvyklo chodiť na cintorín. Ich rodičia sa brali do kríža - otcova sestra sa vydala za maminho brata. „Takto boli tieto dve rodiny aj vedľa seba pochované a medzi nimi bolo miesto.

Posledný rok, keď sme tam spolu aj s Titusom boli, povedal: ‚Ak by sa so mnou niečo stalo, medzi tieto dva hroby ma pochovajte.‘ On si aj to miesto posledného odpočinku vybral.“ Zomrel 8. januára 1969.

A aké je to mať v rodine blahoslaveného? „Ďakujeme Pánu Bohu, že si vybral nášho brata. Nenamýšľam si, že mám brata kňaza a blahoslaveného, lebo Boh si ho povolal. A nech sa teraz za nás on prihovára, lebo potrebujeme Božie veci, aby sme sa tam všetci spolu stretli ako rodina.“

Pýtame sa, či sa teda aj k bratovi modlí, a Veronika Kukučková s radostným smiechom odpovedá: „No veď ako! Len teraz sa musím učiť túto novú modlitbu za svätorečenie, tú predtým som vedela naspamäť.“