Tri Chiary inšpirovali mnohých

Chiara Lubichová, Chiara Luce Badanová a Chiara Corbellová-Petrillová sú ženy, ktoré okrem krstného mena zdieľali aj lásku ku Kristovi a odvahu žiť podľa viery i v ťažkých životných situáciách. Jedna z nich je blahoslavená a procesy beatifikácie ďalších dvoch práve prebiehajú. Čím boli tieto tri Chiary také výnimočné?

Siedmy december

Prvá z nich – Chiara Lubichová – sa narodila v roku 1920 v severotalianskom meste Trident. Ako devätnásťročná sa rozhodla so skupinou mladých ísť na púť do mariánskeho pútnického miesta Loreto. Tam sa nachádza Domček Svätej rodiny, ktorý podľa legendy preniesli anjeli z Nazareta až do Loreta.

A práve v tejto maličkej kaplnke sa Chiara cítila najlepšie, prijatá a šťastná. Rozhodla sa preto postarať o to, aby aj ostatní ľudia mohli zažiť prítomnosť nazaretskej rodiny.

Keď dovŕšila 23 rokov, splnila si najväčšiu túžbu – 7. decembra 1943 sa pri rannej svätej omši úplne zasvätila Bohu. Zložila sľub večnej a dokonalej čistoty a života podľa evanjelia. Práve tento deň sa v súčasnosti označuje ako dátum založenia hnutia Fokoláre.

Počiatky hnutia

Na pozadí Chiarinej veľkej radosti zúrila v Európe druhá svetová vojna. Neobišla ani Trident. Trinásteho mája 1944, na sviatok Panny Márie Fatimskej, začali na mesto padať bomby. Chiarina rodina sa rozhodla ukryť v lese na kraji mesta. Keď sa na druhý deň vrátili, z ich domu stál len predný múr.

Rodičia plánovali utiecť do hôr, Chiara však nesúhlasila. Cítila, že jej miesto je v meste. Rozlúčila sa preto s rodičmi a vybrala sa v ruinách zničeného Tridentu hľadať svoje priateľky. Našťastie, všetky prežili. Rozhodli sa nájsť si spoločné bývanie a práve v ich maličkom bytíku na Piazza Cappuccini tak vzniklo prvé spoločenstvo.

Dievčatám sa v Tridente nežilo dobre. Aj niekoľkokrát denne museli utekať do protilietadlového krytu. Tam si väčšinou čítali zo Svätého písma, v ktorom našli veľa povzbudzujúcich a inšpiratívnych citátov pre svoju ďalšiu službu blížnym a núdznym. Ich životným mottom sa stali hlavne verše „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13) a „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).

Chiara so svojou skupinou chodili po uliciach, starali sa o chudobných a poskytovali im jedlo, ošatenie či lieky. Žili praktickú lásku, ktorá sálala tak, až si vyslúžili meno Fokoláre, ktoré v preklade z taliančiny znamená kozub či rodinný krb.

Oficiálne schválenie pápežom

Napriek tomu, že nemali nijaké ambície založiť oficiálne spoločenstvo, ich spôsob života priťahoval množstvo ľudí, a tak sa k nim pridávalo čoraz viac dobrovoľníkov. V roku 1948 Marco Tecilla a Livio Fauri založili mužskú vetvu Fokoláre.

Je dôležité dodať, že hnutie prijímalo nielen slobodných ľudí, ale aj manželské páry – na čele s priekopníkom Iginom Giordanim, talianskym poslancom a žurnalistom; momentálne prebieha proces jeho blahorečenia.

Veci neboli však také ružové, akoby sa na prvý pohľad zdalo. V Tridente sa našli mnohí, pre ktorých bola radikálnosť hnutia doslova tŕňom v oku. Chiara sa preto rozhodla navštíviť miestneho biskupa Carla de Ferrariho. Ten dal novovzniknutému spoločenstvu zelenú, no neprajníkov to aj tak neumlčalo. Preto sa celou záležitosťou začala v roku 1951 zaoberať Kongregácia pre náuku viery.

Prvé schválenie ad experimentum prišlo v roku 1962 od pápeža Jána XXIII., ďalšie od Pavla VI. a definitívne od Jána Pavla II., ktorý nielenže hnutie schválil a súhlasil, aby na jeho čele stála vždy žena, ale aj vymenoval Chiaru za členku Pápežskej rady pre laikov. Prednášala aj na biskupských synodách v rokoch 1985, 1987 a 1999.

Do celého sveta

Centrum Fokoláre vzniklo v Rocca di Papa pri Ríme, na pozemku, ktorý hnutiu daroval mladý seminarista Pasquale Foresi, ktorý sa spolu s Chiarou Lubichovou a Iginom Giordanim označujú za spoluzakladateľov hnutia. Chiara neskôr založila v Toskánsku i mestečko Loppiano, kde žije vyše dvesto členov hnutia a konajú sa tam rôzne podujatia.

Od čias druhej svetovej vojny sa do Fokoláre pridalo takmer 150-tisíc ľudí z vyše 180 krajín sveta. Prichádzajú zo všetkých sfér spoločnosti a snažia sa žiť evanjeliovú lásku a priniesť Ježiša Krista do spoločnosti.

Chiara zomrela v roku 2008 v Rocca di Papa. V roku 2019 bola ukončená diecézna fáza procesu beatifikácie; všetky dokumenty aktuálne posudzuje Kongregácia pre kauzy svätých.

Počas života dostala množstvo ocenení, napríklad Templetonovu cenu za rozvoj náboženstva a Cenu ľudských práv Rady Európy. Na snemoch sa prihovárala nielen kresťanom, ale aj moslimom a židom. Inšpirovala naozaj mnohých. Medzi nimi aj ďalšiu významnú Chiaru – Chiaru Luce Badanovú.

Dieťa z iného sveta

Mladá, usmievavá, láskavá, pekná, so vzťahom k športu. Nie je to profil na sociálnej sieti, ale opis jedného z nedávnych prírastkov do zoznamu blahoslavených. Chiara Badanová. Vytúžené bábätko, narodené v roku 1971 v talianskom mestečku Sassello po jedenástich rokoch neúspešného snaženia sa Ruggera a Marie Teresy Badanovcov o dieťa.

Už odmalička mala Chiara veľký cit pre chudobných. Jedného dňa jej mama navrhla, aby zopár svojich hračiek darovala chudobným. O pár dní začula, ako si Chiara v detskej izbe rozpráva – toto áno, toto nie, toto áno... Prišla a spýtala sa dcérky, čo robí. Chiara odpovedala: „Triedim hračky, mama. Chudobné deti nemôžu predsa dostať pokazené.“

Keď rehoľné sestričky v škôlke ukazovali deťom obrázky z misií v Afrike, Chiara prišla domov, vzala všetky svoje úspory, vložila ich do krabičky a rozhodla sa venovať ich na pomoc rozvojovým krajinám. Jej stará mama často tvrdila, že Chiara bola akoby z iného sveta. Ostatní ju však opisujú ako aktívne, temperamentné a najmä normálne dievča.

Normálna svätá

Práve jej normálnosť bola atribútom, ktorý k nej doslova priťahoval ľudí. Mala veľa kamarátov a ako každé dospievajúce dievča s nimi trávila kopec času. Zbožňovala najmä tenis, plávanie, korčuľovanie a bicyklovanie. Chodila na hodiny klavíra, ale oveľa radšej počúvala Bruca Springsteena alebo U2.

S priateľkami často sedávala v kaviarňach a riešila radostné i menej veselé situácie – prijatie na gymnázium, sťahovanie do iného mesta, problémy s prospechom v škole či prvé lásky. Bežná tínedžerka, akých by ste vo svojom okolí našli stovky.

V niečom však bola iná a všimli si to všetci, ktorí s ňou prišli do kontaktu. Dokazujú to svedectvá jej blízkych. „Od Chiary som sa naučila venovať ľuďom okolo viac pozornosti, druhých riadne počúvať a venovať im svoj čas,“ opisuje ju priateľka Daniela.

Ďalšia kamarátka Patrizia dodáva: „Videla som, že žije z viery, a to bez toho, aby hovorila alebo konala niečo výnimočné. Vedela sa tešiť z krásy prírody a bola plná vďačnosti voči Stvoriteľovi. Ukázala mi, ako je možné počas dňa ostať v živom kontakte s Bohom.“

Najkrajšie to vyjadril farár farnosti Sassello don Albino Bazzano: „S Chiarou som nikdy neviedol dlhé rozhovory. Keď som ju stretol, bol som zakaždým presvedčený o tom, že sústavne žije v Božej prítomnosti.“

Chiara sa tiež pridala do hnutia Fokoláre, konkrétne do jeho mládežníckej vetvy s názvom Gen (Nová generácia). Práve jeho zakladateľka Chiara Lubichová dala mladému dievčaťu prezývku Luce, čo v preklade znamená svetlo.

Chiara chcela žiť podľa Ježiša, milovať ho – a koniec, ako hovorievala. Túžila dať Boha na prvé miesto vo svojom živote.

Diagnóza: rakovina

Na jeseň roku 1988 sa však čosi zmenilo. Obvyklá Chiarina veselosť, pozitívna energia a inšpiratívny elán akoby sa vytratili. Športové aktivity ju tiež veľmi rýchlo unavili. Raz ju počas tenisového zápasu tak rozbolelo rameno, až pustila z ruky raketu.

Najprv sa zdalo, že nejde o nič vážne, bolesť a opuch však nezmizli, práve naopak, stále sa zhoršovali. Až natoľko, že ju vo februári 1989 museli hospitalizovať.

Diagnóza bola zdrvujúca – osteosarkóm, čiže rakovina kostí. Mala nádor na siedmom rebre vľavo a metastázy v priľahlých mäkkých tkanivách. Chiarina odpoveď na životnú skúšku však bola jednoznačná: „Ak to chceš ty, Ježiš, chcem to aj ja!“

Čau, mama, buď šťastná

Rodičia ju previezli na najlepšiu kliniku v Turíne, no vyšetrenia ukázali, že nádej na vyliečenie nie je možná. Iba chemoterapia na predĺženie života a morfium na zmiernenie bolesti.

Keď sa to Chiara dozvedela, polhodinu nehybne ležala na posteli. Potom s úsmevom vstala a pokračovala v bežných činnostiach. Neskôr to opísala ako najťažšiu chvíľu svojho života.

V nemocnici ju často navštevovali priatelia. Jeden z nich hovorí: „Chodili sme za ňou, aby sme jej trochu zlepšili náladu. Pochopili sme však, že to nie ona potrebovala nás, ale my ju. Jej život bol ako magnet, ktorý nás k nej priťahoval.“ Chiara sa im zverila: „Mala som toľko plánov. Neviete si predstaviť, aký je teraz môj vzťah k Ježišovi. Cítim, že Boh žiada odo mňa niečo viac, niečo väčšie.“

Chiarina choroba sa šírila čoraz rýchlejšie. Napokon prestala chodiť a zostala odkázaná na invalidný vozík, neskôr na posteľ. Rozhodla sa prerušiť chemoterapiu a odmietla i morfium s tým, že chcela mať jasnú hlavu a ponúknuť bolesť Bohu ako obetu. Všetkým bolo jasné, že koniec je blízko.

Zomrela 7. októbra 1990. Posledné slová adresovala svojej mame: „Čau, mama, buď šťastná, lebo ja som šťastná.“ Pred smrťou sa rozhodla darovať očné rohovky. V roku 2010 ju vyhlásili za blahoslavenú.

Láska z Medžugoria

Treťou výnimočnou Chiarou je mladá Rimanka Chiara Corbellová-Petrillová. Obyčajná mladá žena, ničím zvláštna, jedine ak láskou k Bohu a františkánskej spiritualite – žila v jednoduchosti, láske a dôvere v Ježiša. Hrala na husliach a klavíri, dobrovoľníčila v charitatívnych organizáciách.

Keď mala 18 rokov, na púti v Medžugorí spoznala Enrica. Chodili spolu štyri roky, potom sa rozišli, po náročnom období sa opäť dali dokopy a o dva roky sa zosobášili v Assisi.

Potrat odmietli

Chiara hneď po svadbe otehotnela. Dieťatka sa s Enricom nevedeli dočkať. Malej Marii však počas prvých mesiacov tehotenstva diagnostikovali anencefáliu, vývojovú anomáliu centrálneho nervového systému, nezlučiteľnú so životom, pri ktorej dieťaťu chýba lebečná klenba a časť mozgu.

Budúcej mame lekári navrhli potrat. Odmietla. Bábätko sa nakoniec narodilo, ale žilo len polhodinu.

O niekoľko mesiacov Chiara zistila, že je opäť v druhom stave. Ani tentoraz sa však tehotenstvo nezaobišlo bez problémov. Vyšetrenia zistili, že chlapčekovi chýbajú dolné končatiny. To však Chiare a Enricovi až tak neprekážalo a na bábätko sa veľmi tešili.

Ultrazvuk v siedmom mesiaci však ukázal, že dieťa má poškodený tráviaci trakt, nevyvinuté pľúca a chýbajú mu obličky. Stav nezlučiteľný so životom. Pre mladých manželov to bola ďalšia rana. Rozhodli sa však dieťatka nevzdať. Malý Davide zomrel 38 minút po pôrode.

Vyberám si dieťa

Chiara napokon otehotnela tretíkrát. Sono ukázalo, že dieťa je úplne v poriadku a zdravé. Manželia prežívali obrovskú radosť. Tak sa im to konečne podarí! Prišiel však piaty mesiac tehotenstva a s ním nová skúška. Tentoraz sa netýkala bábätka, ale Chiary.

Diagnostikovali jej vzácnu formu rakoviny jazyka. Mladá mama stála pred najťažšou dilemou. Buď začne s chemoterapiou, čo však znamená stratu dieťaťa, alebo chlapčeka donosí, čím si sama rapídne zníži šance na vyliečenie. Chiara sa rozhodla. Dieťa si nechá.

„Teraz nám dal Boh toto tretie dieťa, Francesca, ktorý sa má dobre a onedlho sa narodí. Žiada nás však pokračovať v dôvere v neho napriek nádoru, ktorý som objavila pred niekoľkými týždňami. Ale pokračujeme vo viere, že Boh aj tentoraz urobí veľké veci,“ napísala vtedy Chiara.

Jej rozhodnutie odložiť chemoterapiu malo vážne následky. Rakovina sa rozšírila do pľúc, očí, mozgu, pečene i prsníka. Malý Francesco sa narodil 30. mája 2011 a Chiara hneď po pôrode začala s liečbou. V tom čase už rakovina postúpila natoľko, že nemohla poriadne vidieť ani rozprávať.

Bolo jasné, že chorobu sa vyliečiť nepodarí. Zomrela 13. júna 2012. Pochovali ju vo svadobných šatách, pričom jej pohreb vysielala televízia. Práve prebieha diecézna fáza procesu jej blahorečenia.

„Vedz, láska moja, že naša láska plodí ďalšie deti. Máme ich toľko, že si nedokážem zapamätať ich mená,“ napísal Chiarin manžel Enrico v predslove knihy o jej živote Narodili sme sa a už nezomrieme. Dodáva: „Bolo nevyhnutné, aby si zomrela, láska. Aby slepí videli, aby smädní mohli piť, aby pyšní boli rozptýlení a aby jeho ľud vedel, že otroctvo sa skončilo a Kráľ príde v sláve.“