Trnavská univerzita výrazne ovplyvňovala slovenské prostredie

Kardinál Peter Pázmaň videl pozdvihnutie Uhorska vo vzdelaní – v príprave nových kňazských povolaní, ale aj v príprave laikov do rôznych štátnych a verejných funkcií.

Výber Trnavy ako sídla novej univerzity bol logickým krokom, keďže po páde Ostrihomu do rúk Turkov v roku 1543 sa do Trnavy presťahoval arcibiskup s kapitulou a z Trnavy sa stalo cirkevné a kultúrne centrum.

Zakladaciu listinu Trnavskej univerzity podpísal kardinál Pázmaň 12. mája 1635 v Bratislave a cisár Ferdinand II. ju ešte v tom istom roku schválil. Panovník si tým vzal univerzitu pod svoju ochranu a prevzal aj povinnosť jej hmotného zabezpečenia.

Univerzita tak dostala rovnaké práva, aké mali aj iné univerzity v monarchii – v Kolíne, vo Viedni, v Mohuči, Prahe, Olomouci a inde. Absolventi Trnavskej univerzity sa mali považovať za úplne rovnocenných s absolventmi iných univerzít, pričom vzorom Trnavskej univerzity bola jezuitská univerzita v rakúskom Štajerskom Hradci (Graz).

Založenie univerzity, tzv. studium generale, bolo vyvrcholením snáh kardinála Pázmaňa o podporu katolíckeho školstva nielen v jeho sídelnom meste Trnava, ale aj s presahom do celého Uhorska.

Otvorenie
Akt slávnostného otvorenia novej univerzity sa konal 13. novembra 1635 v Dóme sv. Mikuláša, dnešnej bazilike minor. Kardinál Pázmaň odovzdal prvému rektorovi univerzity, pátrovi Jurajovi Dobronockému zakladaciu listinu univerzity a jej vedenie zveril Spoločnosti Ježišovej.

Hoci kardinál Pázmaň vyšiel z maďarského etnického prostredia, v Trnave chcel mať univerzitu pre všetky národy Uhorska; a Trnavská univerzita takou počas celej svojej existencie bola.

Fakulty
Prednášky na univerzite (s teologickou a filozofickou fakultou) sa začali 14. novembra 1635, hneď na druhý deň po jej slávnostnom otvorení. Potvrdením životaschopnosti univerzity – i napriek zložitým vonkajším historickým okolnostiam – bolo rozšírenie univerzity o ďalšiu fakultu 2. januára 1667.

Tento deň možno považovať za deň založenia právnickej fakulty, a to vďaka štedrosti a požiadavke na jej založenie, ktorú prejavili v svojich testamentoch ostrihomskí arcibiskupi Juraj Lipai a Imrich Lósi.

Poslednú, lekársku fakultu zriadila na univerzite cisárovná Mária Terézia 7. novembra 1769. Trnavská univerzita sa tak stala prvou komplexnou univerzitou nielen na území Slovenska, ale i v rámci celého Uhorska.

Rektor
Funkcia rektora univerzity bola bipolárna, bol duchovným, rehoľným predstaveným jezuitského kolégia, ktoré spravovalo a viedlo aj univerzitu, a spravidla bol aj svetským predstaveným univerzity, jej profesorov, poslucháčov a zamestnancov.

Do funkcie rektora sa vyberali osobnosti, ktoré osvedčili duchovnú a vedeckú zrelosť, dokázali byť oporou univerzite a  mali príznačné donum gubernandi – dar riadenia, vedenia.

Štúdium na univerzite, rovnako ako aj na ostatných jezuitských školách, prebiehalo podľa prísnych pravidiel Ratio studiorum, ktoré kládli veľký dôraz na zbožnosť študentov.

Základnými predmetmi teologickej fakulty boli: dogmatika, exegetika, polemika a hebrejčina. Okrem toho sa prednášala aj morálna teológia, biblistika, pastorálna teológia, cirkevné dejiny a cirkevné právo.

Latinčina
Vyučovacím jazykom na Trnavskej univerzite bola latinčina – tak ako na všetkých európskych univerzitách. Okrem uhorských štátnych príslušníkov na nej bežne študovali aj poslucháči z iných štátov a národov Európy.

Univerzita mala vybudovanú knižnicu, archív, kabinety, zbierky, astronomické observatórium, lekáreň, botanickú záhradu, divadlo, vilu a farmu v Bielom Kostole (Albanum).

Mala taktiež vlastnú tlačiareň vybavenú na európskej úrovni, v ktorej vyšlo viac ako 5 000 titulov – latinských, gréckych, nemeckých, slovenských, maďarských, rumunských, chorvátskych, ukrajinských, francúzskych.

Vplyv
Trnavská univerzita vznikla a pôsobila v slovenskom prostredí a výrazne ho tak ovplyvňovala. Už v roku 1634 bolo do „obecnej slovenčiny“ preložené dielo kardinála Pázmaňa Hodegus, o niečo neskôr v Trnave vyšiel latinsko-maďarsko-slovenský slovník a v šesťdesiatych rokoch 17. storočia vydal Mikuláš Miris z Domaniže latinskú prácu Zaujímavý spis o slovenskej reči.

V spoločenských a právnických vedách sa formovali v Trnave vedci ako Martin Sentiváni, Anton Revický, Ján Ivančič, Andrej Jaslinský, ktorým neboli cudzie moderné myšlienkové systémy.

Významní historici Trnavskej univerzity Ján Kazi, Štefan Katona, Juraj Pray, Štefan Kaprinai sa citujú dodnes; Samuel Timon na univerzite vytváral koncepciu dejín slovenského národa a z jeho myšlienok o Slovákoch vychádzalo naše národné obrodenie.

O vysokej kvalite absolventov univerzity svedčí napríklad fakt, že absolvent lekárskej fakulty Jakub Reineggs bol v rokoch 1778 – 1781 osobným lekárom gruzínskeho kráľa Herakleita II.

Budín
Rozvoj Trnavskej univerzity narušili reformné snahy Márie Terézie, keď v súvislosti so školskými reformami svojím intimátom zo 6. marca 1777 rozhodla o jej presídlení do Budína, do práve dokončených priestorov kráľovskej rezidencie. Posledné prednášky na Trnavskej univerzite odzneli 24. augusta 1777.