Trojička oslavuje štvrťstoročie obnovy

Prešlo presne 25 rokov od znovuposvätenia dominanty slovenského Ríma – stĺpového súsošia Najsvätejšej Trojice. Trojička, ako súsošie miestni radi nazývajú, bola postavená ešte v roku 1695 - v 17. storočí, podobne ako ďalšie tzv. mariánske, trojičné alebo morové stĺpy v strednej Európe.

Vznikla na podnet občanov a formou verejnej zbierky sa Trnavčania napokon podieľali aj na realizácii samotnej stavby.

Demontáž a politická situácia
Trojička bola po vyše dvestopäťdesiatich rokoch svojho života demontovaná a po častiach uložená na rozličných miestach Trnavy. Ústredné súsošie korunovania Panny Márie a socha sv. Floriána sa nachádzali v Spolku sv. Vojtecha, plastiky ostatných svätcov v záhrade katolíckej fary sv. Mikuláša.

Zvyšok – závesné emblémy s erbami a kamenná architektúra - bol v čase nájdenia v Západoslovenskom múzeu. Niektoré kamene zo súsošia mohli dokonca skončiť aj v základoch vyrastajúcich rodinných domov.

Prečo došlo k demontáži? Pre priestorové zmeny námestia a zlý stav pamiatky – aspoň takto znel oficiálny dôvod. Súsošie malo byť hneď po rozobratí upravené a presunuté do priestoru pri budove dnešnej pošty, no záujem o jeho znovupostavenie sa rýchlo vytratil a k sľúbeným činom už nedošlo.

Znovupostavenie - bola to vôľa ľudu
Podnety na opätovné postavenie súsošia prichádzali zo strany občanov - začali sa objavovať už v 60. rokoch, ďalej stupňovať v 70. a 80. rokoch, no k reálnym činom došlo až po upokojení politickej situácie v novembri 1989.

Trnavčania si iste spomenú na preplnené námestie a slová historika Jozefa Šimončiča z balkóna trnavského divadla. Práve ním, podvečer a na tomto mieste, bola okrem iného vyhlásená požiadavka znovupostavenia stĺpového súsošia Najsvätejšej Trojice. Bol to akt náboženskej slobody.

Úlohu obnoviť Trojičku dostal akademický sochár Pavol Čambál, pre ktorého bolo jej znovupostavenie prvou profesionálnou akciou po ukončení štúdia na Vysokej škole výtvarných umení, odbor reštaurovanie kamennej plastiky a kamennej architektúry. Na okolnosti spomína takto: „Po absolvovaní vysokej školy v roku 1988 som nastúpil na vojenskú službu.

Po návrate v septembri 1989 som asi dva mesiace pracoval pre správu Mestskej pamiatkovej rezervácie. Medzitým nastala nežná revolúcia. Bol som prítomný na námestí, keď pán Šimončič vyhlásil ideu znovupostavenia. Po skončení stretnutia som za ním vybehol do divadla a povedal, že by som sa na tom veľmi rád zúčastnil.“ ... a takto to celé začalo – veľkolepý návrat Trojičky.

Kroky k novej Trojičke
Všeobecne prevládal názor, že súsošie dá už len ťažko niekto dohromady – a predsa sa to podarilo. „V prvom rade bolo treba nájsť, čo máme, zistiť, čo nemáme a koľko toho chýba,“ konštatuje Pavol Čambál a podrobne opisuje postup a fázovanie projektu:

Prvá fáza zahŕňala prípravné práce, ako zhromažďovanie informácií, kreslenie či návrh umiestnenia objektu. Dnešná lokalizácia viac-menej korešponduje s tou pôvodnou, prehodnotená bola len orientácia súsošia – už nie k mestskej veži, ale k súčasnej Bazilike sv. Mikuláša.

Druhá etapa znamenala reštaurovanie nájdených originálov a dokumentovanie chýbajúcich častí. Podľa slov sochára sa zo súsošia našťastie nestratili tie najdôležitejšie veci, ale iba časti architektúry, sochárska výzdoba zostala zachovaná skoro kompletne. Nezachovala sa jedine dekorácia hrobu sv. Rozálie - to jediné bolo potrebné v tretej fáze práce rekonštruovať podľa fotografie.

Posledná etapa – práca v teréne - bola najnáročnejšia. „Mesto zabezpečilo a zaplatilo špeciálnu zmes na spevnenie kameňa z Nemecka,“ spomína si vtedajší viceprimátor mesta Štefan Bošnák.

Terénna práca je najzaujímavejšia, môže kedykoľvek nečakane prekvapiť. Inak to nebolo ani v tomto prípade: „Počas vŕtania na pilóty sme narazili na podzemnú vodu. V blízkosti Trojičky bolo totiž riečisko Trnávky a podľa starých fotografií námestia sa tam nachádzala aj studňa,“ hovorí sochár Pavol Čambál.

Slávnostné odhalenie a trnavská novéna
Znovupostavenú Trojičku posvätil 21. novembra 1993 vtedajší arcibiskup Ján Sokol ako vyvrcholenie najdlhšej mariánskej udalosti na Slovensku – trnavskej novény. Na slávnostnom odhalení a znovupožehnaní stĺpového súsošia sa vtedy zúčastnili osobnosti z partnerských miest v zahraničí, pre Trnavu to bola veľká udalosť. Súčasťou programu bola svätá omša s procesiou a tiež rôzne sprievodné podujatia.

Novéna v trnavskej Bazilike sv. Mikuláša je tradičná deväťdňová pobožnosť, ktorá sa koná vždy od 13. do 21. novembra a každoročne sa na nej zúčastňujú tisíce veriacich, nielen Trnavčanov. Je príležitosťou na duchovnú obnovu a zároveň aj vyjadrením vďaky za mimoriadne udalosti slzenia obrazu Panny Márie Trnavskej, ktoré siahajú až do roku 1663.

Vtedy bolo mesto zachránené pred tureckými vojskami, 21. novembra 1710 zas pred morovou epidémiou. Na pripomenutie si týchto udalostí sa v Trnave slávi pobožnosť spojená s procesiou – nosením obrazu Panny Márie Trnavskej po námestí – okolo Trojičky.

V čase komunizmu bola novéna pod prísnym dozorom, čo znamenalo obmedzenie svätých omší a úplný zákaz procesie. Veriacich to však neodradilo a k Matkej Božej prichádzali aj naďalej. „Mladí ľudia sem prichádzali na nočné adorácie, občas si vyšli aj pred baziliku, spievali a eštebáci zúrili,“ spomína Štefan Bošnák.

Rok 1991 – prvý po obnovení procesie - bol špeciálny, Štefan Bošnák si ho pripomína takto:

„Keď sme išli na svätú omšu v nedeľu do kostola, lialo ako z krhly. Išlo sa na procesiu s obrazom medzi bránu baziliky smerom von. Vtedy sa pretrhli mraky, prestalo pršať a slnko zažiarilo na obraz ako reflektor v divadle tak, že som mal až zimomriavky. Prešli sme cez Kapitulskú, vrátili sme sa naspäť a po požehnaní začalo opäť silno pršať.“ Samozrejme, túto udalosť si môže vysvetliť každý inak, no mnohí na ňu spomínajú ako na malý zázrak.

Trojička dnes
Súsošie Najsvätejšej Trojice bolo, je a azda aj vždy bude dušou mesta a orientačným bodom stretnutí Trnavčanov. „Stretneme sa pri Trojičke“ je veta, ktorú bezpochyby vyslovil už nejeden obyvateľ mesta, a to jednoducho preto, lebo je neprehliadnuteľná. Keby Trojička vedela rozprávať, asi by sme sa dozvedeli veľmi zaujímavé príbehy. Veď okrem bežných stretnutí či menej bežných občianskych zhromaždení bdie každoročne nad malým Ježišom v betleheme, susedí s vianočným stromčekom a teší sa z atmosféry predvianočných trhov.

Aby symbol Trnavy ostal aj naďalej v dobrej kondícii, priebežne sa organizuje jeho cyklická oprava formou údržby. Zub času, poveternostné podmienky či vandalizmus – to všetko pamiatku poškodzuje, na jej uchovanie je preto ľudský zásah nutný, zabezpečuje ho mesto. Každých päť-šesť rokov sa vykonáva bežné čistenie, prípadne doplnenie poškodených častí. Najbližšia údržba sa chystá budúci rok.

Potulky historickým jadrom Trnavy
Stojíme pod Trojičkou, počúvame pútavé slová Pavla Čambála a postupne sa presúvame ďalej. Na Trojičnom námestí nás upúta mohutná renesančná stavba – mestská veža –, na vrchole ktorej sa vyníma pozlátená socha Panny Márie.

Zvláštnosťou je, že je obojstranná, k mestu sa preto nikdy neobracia chrbtom.
Trojička, mestská veža, divadlo, okolité kaviarničky aj krásne uličky – postupne a dychtivo nasávame atmosféru mesta a kráčame ďalej, k radnici, kde nám Pavol Čambál predstavuje svoj ďalší výtvor – bronzový model historického jadra Trnavy. Vďaka nemu tak máme všetky pamiatky na jednom mieste a navyše si ich môžeme aj ohmatať.