Tu sme, nezabúdame na teba

Keď tento kňaz pred viacerými rokmi nastúpil do jednej farnosti ako farár, na začiatku ho niektoré veci „zjedli“, boli preňho veľmi ťažké. Cítil svoju ľudskú ohraničenosť.

Pri jednej svätej omši sa rozhodol, že keď ju doslúži, ešte o tom porozmýšľa, ale bolo by múdre, aby išiel za svojím biskupom, poďakoval sa mu za dôveru, že mu zveril túto farnosť, ale že sa cíti slabý a neprijatý, lebo ľudia sa stále otáčajú, kde je ich starý farár.

Keď na záver svätej omše dával deťom krížiky, všimol si, že na požehnanie ide aj mladý manželský pár s malým dievčatkom. Cez sklené dvere videl, ako počas svätej omše stáli pred kostolom. Dievčatko sa rozbehlo ku kňazovi. V rukách držalo kvety, ktoré nazbieralo pri kostole, a povedalo mu: „Pre teba.“ Nikdy predtým ani potom sa mu nič podobné nestalo.

V situácii, ktorú prežíval, to pre kňaza bolo Božie pohladenie. Akoby mu Boh hovoril: „Tu som. Viem, čo prežívaš, som pri tebe.“ Podobnú dôvernú istotu kňaz nadobúda, keď na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie požehnáva kvety. Akoby mu Boh a Panna Mária cez kvety a byliny hovorili to isté: „Tu sme, nezabúdame na teba.“