Túžili po deťoch a dostali omnoho viac

Zoznámili sa ešte počas strednej školy na kurze angličtiny. Ich študentská láska rástla a prekonala aj strasti odlúčenia, keď absolvovali zahraničné stáže a študijné pobyty. Daniela s Viktorom boli šťastní, keď sa im obom podarilo dostať na postgraduálne štúdium na jedno miesto – na univerzitu v belgickom Leuvene.

„Študoval som právo a mojím snom bolo pracovať v medzinárodnom prostredí,“ vysvetľuje Viktor. To sa po štúdiách podarilo obom.

V Bruseli spoznali charizmatického misionára Augustína Vrecka, SDB, ktorý pôsobil 20 rokov na Haiti ako misionár medzi chudobnými. V belgickej metropole zakotvili Daniela a Viktor napokon na desať rokov a páter Vrecko ich pripravoval na prijatie sviatosti manželstva.

„Otváral nám nové obzory. Mal neochvejnú dôveru v Boha. Vravel, že veriť v Boha je pekné, ale dôverovať mu, je niečo úplne iné. Zdôrazňoval, že musíme dovidieť ďalej ako na špičku svojho nosa, máme sa otvárať pre potreby ľudstva. Bol to skutočný vizionár.“

Viktor popri svojej práci začal pomáhať Augustínovi s jeho projektom pomoci Haiti, kam aj dvakrát na kratší čas vycestoval. Priateľstvo s Augustínom manželov formovalo, no začal ich ťažiť príliš veľký balvan.

Prekonávať vlastnú bolesť 

V Bruseli zastihla Danielu a Viktora krížová cesta ich manželstva. „Túžili sme po rodine, no namiesto toho sme sa ocitli v kríze neplodnosti,“ otvára citlivú tému Viktor.

„Asi rok po svadbe to znelo ako jasný ortieľ – buď zázrak, alebo žiadne deti,“ dopĺňa so slzami v očiach Daniela. Dávali si otázky, či to vôbec má bez detí nejaký význam. Bezdetnosť bola ťaživá najmä pre Danielu, ktorá nadovšetko túžila byť mamou:

„Zrútil sa mi môj svet aj moje sny. Bolo pre mňa veľmi bolestivé, čo len ísť s kolegyňami na obed a počúvať, ako sa bavia o svojich deťoch. Bolo mi ťažko, keď som videla ženu s tehotenským bruškom. Bola to úplná beznádej, prázdno, siahla som na dno.

Hnevala som sa na Boha a vyčítavo sa ho pýtala, prečo práve ja. Augustínko mi síce hovorieval: ‚Pýtaj sa, čo od vás Pán Boh chce‘ - ale ja som toho nebola schopná a v tom čase som sa upäla len na prežívanie vlastného utrpenia.“ 

Napriek „čiernote“, ako nazvala Daniela toto obdobie, sú obaja presvedčení, že táto fáza bola pre nich veľmi dôležitá. Podľa Viktorových slov sa museli najprv očistiť od žiaľu, nechať ho odznieť.

Išli na púť do Santiaga, kde prešli 800 kilometrov pešo, cez víkendy chodili hľadať pokoj aj do jedného trapistického kláštora. Išlo to veľmi pomaly a smútok sa stále vracal, no postupne sa začali otvárať myšlienke adopcie i ďalším životným výzvam. Daniela hovorí, že cez prežitie vlastnej bolesti začala byť oveľa empatickejšia k utrpeniu iných, dokázala ich v ťažkých situáciách viac chápať a neutekať pred nimi.

Môžem milovať dieťa, ktoré som neporodila?

V súvislosti s prijatím detí najprv riešili otázku, či by dokázali milovať deti, ktoré sa nenarodili im. Dôležitým bodom v ich rozhodovaní bolo stretnutie s rodinami, ktoré už mali adoptované deti. Práve v Katolíckych novinách našli kontakt na Klub náhradných rodín v Poprade a jednu z nich išli navštíviť.

„Bolo to pre mňa dôležité, bola som úplne dojatá z toho, že pred sebou vidím milujúcu rodinu. Otázku, či milujú svoje deti, vôbec neriešili,“ hovorí Daniela a zároveň dodáva, že jej cesta k prijatiu detí bola ešte dlhá.

Aj keď Viktor v tom mal jasno skôr, doprial čas manželke, aby to postupne dozrelo aj u nej. „Keby sme do toho skočili vtedy, keď ešte neboli moje rany zacelené, bola by možno pre mňa adopcia primárne akousi náplasťou. To by nebolo dobré.“ 

Manželia sa v tomto období chceli priblížiť deťom a pracovali s nimi ako dobrovoľníci na rôznych miestach vo svete. „Stali sme sa aj krstnými rodičmi, to nám tiež veľmi pomohlo. Zrazu som mohla povedať, že som mama – krstná mama,“ spomína s vďačnosťou Daniela.

Dotyk bezpodmienečnej lásky v Kalkate

Manželia Porubskí si napokon podali žiadosť o adopciu po absolvovaní prípravy v združení Návrat. Nastal čas čakania a obaja sa rozhodli, že ho využijú naplno. Rozhodli sa pre sabatický rok.

„Začali sme tým, že sme s nabaleným autom z Bruselu prišli na štvordňové ignaciánske duchovné cvičenia,“ spomína Viktor. Potom sa rozhodli vydať do indickej Kalkaty.

Tam začali so sestrami Matky Terezy učiť angličtinu deti v slume, no vzápätí zistili, že o týždeň sú prázdniny, a tak sa neplánovane ocitli v centre pre deti s postihnutím, čo ich spočiatku zaskočilo.

„Prvé dni som nevedel, čo mám s deťmi robiť. Myslel som si, že ma nevnímajú, cítil som sa úplne stratený. Bolo šťastím, že mi jeden fyzioterapeut ukázal, ako mám deti polohovať a pracovať s nimi cez dotyky. To pomohlo. Keď sa po mesiaci jeden chlapec na mňa letmo usmial, otvorilo sa mi nebo,“ hovorí Viktor a dodáva, že za ten čas sa mu prečistila optika.

„Už som sa nepozeral hodnotiacim pohľadom, čo je šťastie a čo nešťastie, čo je pekné a čo škaredé. Zrazu som tie deti videl čisto ako krásne ľudské osoby, videl som jasno, pozeral som sa srdcom,“ odkrýva Viktor, ktorý bol dovtedy zvyknutý v právnickom povolaní používať predovšetkým hlavu.

Túto skúsenosť potvrdzuje aj jeho manželka: „Prúdila tam láska bez slov. Bolo to niečo čarovné. Prišla som, pozdravila, a nevidomé deti sa na mňa usmiali. Prišli sme tam na štyri týždne a predĺžili sme si to na tri mesiace.“

Ako hovorí Viktor, „máčali sa tam v láske“, a tvrdí, že okrem toho, že je teraz otcom, bol jeho čas v Kalkate najkrajší, aký doteraz zažil.

Silná bola aj ich duchovná skúsenosť. „Dotkla sa ma myšlienka z rannej modlitby sestier a dobrovoľníkov pred službou, v ktorej sme prosili o ,jednotu zmyslu' – aby všetko, čo robíme, dávalo jeden zmysel. Hlbšie som pochopil, že zmyslom bytia je láska.

Teoreticky to vieme, ale tam sme mali šancu žiť ju naplno celý deň – v úžasnej práci s deťmi, počas modlitieb a dlhých večerných adorácií so sestrami, počas rozhovorov s dobrovoľníkmi z celého sveta, ktorých práve táto príťažlivá sila bezpodmienečnej lásky priviedla do Kalkaty. Každý deň sme sa pristavili, aby sme sa stíšili pri hrobe Matky Terezy, pri ktorom mi neraz vybehla aj slza,“ priznáva Viktor. 

Vyprosený od Boha

Po štyroch týždňoch chceli Daniela s Viktorom v Kalkate osláviť desiate výročie svojho manželstva a poprosili istého kňaza, či by si mohli obnoviť manželské sľuby. Navrhol im slávnosť priamo pri hrobke Matky Terezy, kde mal práve v ten deň výnimočnú možnosť sláviť svätú omšu. Manželom ponúkol, aby v duchu poprosili albánsku sväticu, nech sa stane patrónkou ich rodiny.

Po čase strávenom v Kalkate sa rozhodli cestovať po Indii. „Vtom nám zavolali zo Slovenska, že pre nás možno našli syna. Sestry Matky Terezy vedeli, že čakáme na adopciu, a vraveli nám, aby sme sa za svoje dieťa už teraz modlili. Nebojte sa - hovorili.“

Ich syn sa narodil presne v deň, keď prileteli do Kalkaty. Uvedomovali si, že práve tam plnými dúškami spoločne zakúsili radosť a naplnenie z dávania lásky. Teraz nadišiel čas v tom pokračovať ďalej - tentoraz v úlohe rodičov. S malou dušičkou, ale posilnenou dôverou nasadli v Kalkate do lietadla a vycestovali pod Tatry.

Potom sa spoznali so svojím synom. „V profesionálnej rodine, kde bol náš syn po narodení v starostlivosti, sa s deťmi modlili, aby si poňho prišla najlepšia mama a najlepší otec. Teta mu vtedy spievala tú istú pieseň, ktorú spievala v rovnakom období Daniela deťom v Indii,“ hovorí Viktor a opisuje chvíle po príchode chlapčeka do ich rodiny:

„Nevedeli sme sa od neho odtrhnúť; ani sme nedýchali, keď spal; stále sme s ním šantili a užívali si spoločné chvíle,“ usmieva sa Viktor a opisuje, ako už v tom čase cítili s ním úzke spojenie.

Po čase ešte prijali do svojej rodiny dcérku. Tú tiež vnímajú ako veľký dar. „Teraz by mi ani len nenapadlo si klásť otázku, či naše deti milujem. Je to pre mňa tá najprirodzenejšia vec na svete,“ hovorí úprimne Viktor.

Umenie rozpoznať zázrak

Dnes Viktor s Danielou každý večer ďakujú, že ich Pán spojil s ich deťmi. Viktor si spomína, ako im kamarátka v Kalkate hovorila: „Ja už neprosím o zázraky, ale o to, aby som tie zázraky spoznala. Myslím si, že my sme ich spoznali aj vďaka našej dlhej ceste.“

So svojimi dvoma malými zázrakmi išli pred dvoma rokmi navštíviť mariánske pútnické miesto Medžugorie. „Išli sme sa tam poďakovať za zázrak života, zázrak rodiny,“ hovorí Viktor, ktorý sa tam na odporúčanie kamaráta zastavil v informačnom stánku charitatívneho diela Mary´s Meals.

To podáva jedlo v škole pre viac ako 1,6 milióna detí žijúcich v extrémnej chudobe vo svete. Dielo ho tak nadchlo, že na Slovensku spolu s ďalšími nadšencami založili dobrovoľnícke združenie Mary’s Meals Slovensko, ktoré teraz dáva možnosť Slovákom sýtiť núdzne deti sveta a pomôcť im získať vzdelanie.

Daniela sa zasa angažuje v Klube náhradných rodín v Poprade, ktorého je momentálne koordinátorkou.

„Stretávať v klube rodiny s prijatými deťmi je pre mňa vždy veľká inšpirácia a som veľmi vďačná, že sa môžeme navzájom deliť o svoje životné cesty a podporovať sa v pekných i ťažších momentoch rodín. Stretávame sa aj s pármi, ktoré o prijatí detí len rozmýšľajú,“ hovorí dnes šťastná mama Daniela, ktorá si sama pred rokmi len ťažko vedela prijatie detí predstaviť.

„Splácame iba svoj dlh,“ uzatvára Daniela.