Ukrižovanie bol najpotupnejší spôsob smrti

Najstaršie zaznamenané prípady ukrižovania poznáme zo starovekej Perzie, kedysi obrovskej mnohonárodnostnej ríše, do ktorej počas jej najväčšieho rozmachu patrili dnešné štáty Irán, Egypt, Turecko a časti Afganistanu a Pakistanu.

Koncom 6. storočia pred Kristom mocný kráľ Dareios I., ktorý sa preslávil aj útokom na grécke mestské štáty, dal popraviť naraz 3 000 svojich oponentov v Babylone.

Ukrižovanie v Perzii súviselo s vtedy rozšírenou vierou, že zem je posvätná, a preto do nej nepatrí telo zločinca. Vtáky na nebi a psy na zemi sa mali postarať o to, aby mŕtve telá nepadli na zem.

Od gréckych historikov vieme, že ukrižovanie sa vykonávalo v Kartágu, slávnom konkurentovi Ríma, a neskôr v Macedónii, rodisku Alexandra Veľkého. Sám Alexander Veľký dal ukrižovať 2 000 preživších občanov obliehaného fénického mesta Týros.

V 1. storočí pred Kristom sú známe prípady ukrižovania v Judei, ale vtedy sa obete pribíjali alebo priväzovali na stromy či drevené koly, nie na kríže, ako ich dnes poznáme.

Skutočne masívne rozšírenie ukrižovania ako potupného trestu smrti je spojené s obdobím Rímskej ríše, od 1. storočia pred Kristom. Sú známe masové prípady ukrižovania, podobne ako dávno predtým v Perzii.

Preslávilo sa ukrižovanie otrokov po Spartakovom povstaní v roku 71 pred Kristom. Keď rímsky veliteľ Crassus ukončil rebéliu otrokov, na výstrahu dal ukrižovať približne 6 000 vzbúrencov popri slávnej Apijskej ceste (Via Appia).

Stávalo sa, že aj rímski občania boli obeťami ukrižovania barbarmi. Nepriatelia Rimanov neváhali použiť tento potupný trest na rímskych vyberačoch daní alebo zajatých vojakoch ako formu pomsty. V roku 9 pred Kristom dal takto popraviť Rimanov germánsky náčelník Arminius.

Trest pre najhorších zločincov

Ukrižovanie sa vždy a všade považovalo za najvyššiu potupu, najhorší spôsob smrti. Rimania takto trestali vzbúrencov proti cisárskej moci a rímskej nadvláde, pirátov a zbojníkov, vzbúrených otrokov, vrahov a travičov.

Dá sa zjednodušene povedať, že štátna moc ukrižovaním trestala najhorších zločincov, ktorí ohrozovali verejný poriadok a životy ľudí. Trest sa však považoval za takú hroznú potupu, že Rím nepopravoval ukrižovaním ľudí s rímskym občianstvom. Preto bol svätý Pavol ako rímsky občan popravený sťatím hlavy.

Prečo bol takto potrestaný Kristus

Ukrižovanie sa v Ježišových časoch vykonávalo často a zdá sa, že zo strany Rimanov s veľkou obľubou.

V roku 4 pred Kristom dal rímsky veliteľ a správca provincie Sýria Quinctilius Varus ukrižovať 2 000 Židov po nepokojoch, ktoré nasledovali po smrti Herodesa Veľkého.

Slávny rímsky historik židovského pôvodu Jozef Flavius, ktorý opísal tieto udalosti, zmienil sa aj o ukrižovaní Ježiša Krista. Vraj bol Kristus ukrižovaný pod zámienkou, že podnietil vzburu proti Rímu, podobne ako iní náboženskí fanatici a politickí aktivisti.

Samozrejme, priebeh ukrižovania Ježiša Krista vrátane jeho obvinenia poznáme z evanjelií. Tie vypovedajú, že náboženská elita Jeruzalema obvinila Ježiša pred Pilátom z podnecovania neposlušnosti voči Rímu.

Priebeh ukrižovania

Bolo viacero spôsobov, ako sa mohla vykonať poprava ukrižovaním. Ak môžeme hovoriť o zvyčajnom priebehu, tak to prebehlo nasledovne:

Najprv bol odsúdený zbičovaný. Je potrebné pripomenúť, že bičovanie bolo také brutálne, že viacerí neprežili ani tento predstupeň popravy. Na konci biča (latinsky flagrum) pozostávajúceho z kožených remienkov bývali časti ostrých kostí, kovové guľky a háčiky, ktoré trhali kožu na obnaženom chrbte a nohách a často spôsobovali masívne krvácanie.

Niektoré historické pramene svedčia, že ženy a vojaci (okrem dezertérov) bývali od bičovania uchránení.

Potom bol odsúdený prinútený niesť horizontálnu časť kríža (latinsky patibulum) na popravisko. Ani tu sa neprejavovalo milosrdenstvo, skôr naopak. Sú známe prípady, že rímski vojaci týrali obete vytrhnutím jazyka, vypichnutím očí a podobne. Priebežné mučenie bolo také kreatívne, že niektoré spôsoby tu ani nie je vhodné opísať.

Na mieste ukrižovania bola pripravená vertikálna časť kríža, pevne zasadená do zeme. Tam sa odsúdený vyzliekol donaha a vojaci ho pribili alebo uviazali na zápästiach na patibulum. To sa potom vyzdvihlo približne tri metre do výšky a pripevnilo aj s obeťou na stĺp.

V tomto momente už išlo o kríž, na ktorom bol zločinec pribitý aspoň troma klincami – dvoma na rukách a jedným alebo dvoma na nohách. Ruky sa priklincovali skôr cez zápästia ako cez dlane. Niektoré archeologické nálezy naznačujú, že nohy sa niekedy priklincovali z boku kríža.

Pod chrbtom mohol byť na kríži výčnelok, na ktorom mohol ukrižovaný nájsť chvíľkovú oporu. Nad hlavou v niektorých prípadoch bývala tabuľa s nápisom označujúcim meno a vinu odsúdeného.

Popri nesmiernej fyzickej bolesti bývali obete vystavené aj výsmechu a ponižovaniu od vojakova kohokoľvek v blízkosti. Miesta ukrižovania bývali s cieľom výstrahy na vyvýšených a dobre viditeľných miestach.

Kameňovanie a opľúvanie neboli zriedkavosťou. Ak boli prítomní príbuzní, tí museli zniesť aj zákaz pochovania tela, ktoré bolo vo veľkej väčšine prípadov určené za pokrm divej zveri.

Príčina smrti

Smrť prichádzala niekedy rýchlo, po minútach alebo hodinách, inokedy pomaly, po troch alebo štyroch dňoch. Sú známe prípady, že odsúdenci vydržali aj deväť dní. Je potrebné zopakovať, že obeť bola oslabená bičovaním a krvácaním, prípadne iným fyzickým násilím.

Krvácanie a nedostatok tekutín spôsobovali dehydratáciu. Poloha tela na kríži s rozpätými rukami a často nemožnosťou zaprieť sa nohami (pre slabosť alebo bolesti) spôsobovala intenzívne bolesti v kĺboch zápästí a pliec a ťažké problémy s dýchaním.

Dá sa povedať, že človek na kríži sa pomaly dusil. Niekedy mohli umieranie vojaci urýchliť viacerými spôsobmi. Napríklad založili dymiacu pahrebu pod krížom alebo zlomili holenné kosti na nohách, čím sa dýchacie cesty v dôsledkoch ešte viac zúžili.

Nedostatok kyslíka oslaboval srdce, ktoré nemohlo pumpovať krv do celého tela. Následne dochádzalo k zlyhávaniu životných orgánov, srdca, strate vedomia a smrti.

Parametre krížov

Podoba krížov sa prispôsobovala spôsobu popravy. V roku 70 pri veľkom obliehaní Jeruzalema neskorším cisárom Titom boli Jozefom Flaviom zaznamenané viaceré spôsoby ukrižovania židovských rebelov.

Niektorí boli ukrižovaní dole hlavou, iní len na stromy alebo stĺpy. Počas vojenských výprav alebo obliehania nebol dostatok času na výrobu krížov, a tak sa použila len vertikálna časť, zvaná gibbet. Takýto kríž sa v latinčine nazýval crux simplex alebo palus, jednoduchý kríž.

Kríž v tvare písmena T bol zvaný crux commisa. Známe sú aj kríže v tvare písmena X – crux decussata, na ktorom bol ukrižovaný apoštol Ondrej, alebo v tvare Y.

Najčastejším materiálom kríža bolo zrejme drevo ako najlacnejšia dostupná surovina. To, aké bolo ťažké, záviselo od druhu dreva a jeho veku.

Bolo by asi priveľmi odvážne odhadnúť, aké parametre mal typický kríž, keďže v rôznych regiónoch a v rôznych dobách sa menili „štandardy“ pre mučiace nástroje a kríž nebol výnimkou. Jediným limitom bola tak váha priečneho ramena kríža, aby ho odsúdenec dokázal uniesť na miesto popravy.

Ukrižovanie nájdeme i v moderných dejinách

Ukrižovanie ako druh vykonania popravy zakázal prvý kresťanský cisár Konštantín Veľký začiatkom 4. storočia, konkrétne v roku 337. Bolo to z úcty a rešpektu voči Ježišovi Kristovi.

Zákaz platil pre územie Rímskej ríše, ale v iných regiónoch a v iných dobách sa kríž ako forma potupného trestu používal aj naďalej.

Aj vďaka nedávnemu filmu Mlčanie od režiséra Martina Scorseseho sme si pripomenuli, že v 16. storočí takto popravovali kresťanských misionárov v Japonsku. V roku 1597 bolo ukrižovaných 26 kresťanov v Nagasaki a ďalšie stovky, možno tisíce v nasledujúcich storočiach.

Žiaľ, aj v posledných storočiach sú známe prípady ukrižovania, napríklad v Barme alebo počas prvej a druhej svetovej vojny. V 21. storočí sú prípady ukrižovania viac-menej spojené vždy s teroristickými džihádistickými skupinami.

Symbol kresťanstva

Kríž ako symbol spásy prešiel v kresťanstve svojím dlhým vývojom. V prvých štyroch storočiach kríž nebol pre kresťanov objektom verejnej úcty alebo uctievania. Pre symbol vykúpenia sa používal skôr obraz baránka.

Ak by sme mali byť striktní vo vzťahu k prvým písomným zmienkam o kríži so zobrazením Ježiša Krista ako objekte kresťanskej úcty, tak by sme museli navštíviť Narbonne v južnom Francúzsku v 6. storočí.

Odvtedy sa kríž verejne a z pohľadu Cirkvi oficiálne uctieval vo všetkých krajinách, kde žili kresťania. Jedna z teórií hovorí, že to súviselo s rozšírením herézy monofyzitizmu, ktorá popierala Kristovu ľudskú prirodzenosť, a teda aj schopnosť reálne trpieť ako človek.

Kríž mal zdôrazňovať práve tento ľudský aspekt vykúpenia.