V armáde sa nestráca pohľad večnosti

Etický kódex kladie na vojaka prirodzené osobnostné a mravné požiadavky. Vernosť Slovenskej republike, čestnosť, statočnosť a disciplinovanosť, ale aj hrdosť na príslušnosť k ozbrojeným silám, tímová zodpovednosť či obetavosť sú atribúty, ktoré by mali byť základnou výbavou človeka slúžiaceho vlasti. Duchovná služba to umocňuje.

Povolanie a poslanie

Väčšina chlapcov sa síce v detstve hrá na vojakov, ale napriek tomu v dospelosti im nesmie chýbať odvaha stať sa profesionálnym vojakom. Inšpiráciu mal aj Stanislav Dulák. Vyrastal v malebnom prostredí malej pohraničnej obce Mníšek nad Popradom. „Náš rodinný dom bol od centra vzdialený približne dva kilometre. Asi 50 metrov popri dome sa tiahla poľsko-slovenská štátna hranica. Keďže poľská strana bola hustejšie obývaná, často som chodieval na hranicu, pretože som tam mal mnohých kamarátov.“

Ako dieťa denne stretával vojakov v uniforme s vysielačkou a so zbraňou na pleci. Boli to poľskí mladíci, ktorí si plnili vojenskú povinnosť. „Mnohokrát som sa s nimi rozprával a pod ich dozorom som si siahol aj na skutočný samopal. No vojakom som nechcel byť.“ Už od detstva v sebe nosil túžbu stať sa kňazom. Doma sa hrával tak, že s rozopätými rukami v maminej sukni za stolom napodobňoval pána farára a nútil mladšiu sestru, aby mu miništrovala. Okrem kňazského seminára uvažoval aj o vojenskej akadémii. Nakoniec si podal prihlášku iba do kňazského seminára.

„Pán Boh si každého z nás vedie podivuhodným spôsobom.“ Prvým kaplánskym miestom bol Liptovský Mikuláš, kde stretol kňaza Stanislava Šverhu pôsobiaceho na Vojenskej akadémii. „Po niekoľkých stretnutiach mi položil otázku, či sa nechcem stať vojenským duchovným. Bol to moment, keď som pochopil, že armáda sa môže stať mojím miestom duchovnej služby.“ Pozvanie slúžiť v armáde síce dostal hneď na začiatku kňazského pôsobenia, ale trvalo mu dvanásť rokov, kým sa stal „padre“. Vojaci tak volajú svojho kňaza. „Dnes môžem konštatovať, že Boh si ma potreboval pripraviť na túto službu.“ Pôsobil ako kaplán, študoval a pracoval na Katolíckej univerzite, dva roky bol aj farárom.

Odlišnosť života kňaza pôsobiaceho v armáde

Pre kňaza pôsobiaceho v akomkoľvek prostredí je veľmi dôležité, aby nestratil svoju kňazskú identitu. „A ňou je spojenie s Kristom, ktorý ho napĺňa silou Ducha Svätého, uschopňuje žiť a ľuďom sprostredkovať vzťah Božej lásky. Kňaz pôsobiaci v armádnej pastorácii je vystavený väčšiemu riziku straty identity povolania,“ hovorí poručík Dulák.

Nosenie uniformy, dodržiavanie vojenských povinností, plnenie rôznych úloh spolu s inými vojakmi, chodenie ráno do práce a poobede z práce môže do istej miery vystaviť človeka nebezpečenstvu. Kňazovi v armáde jednoducho hrozí, že ak si nedá pozor, stane sa vojakom slúžiacim sväté omše a vysluhujúcim sviatosti. Vo farskej pastorácii ho prostredie viac povzbudzuje, aby sa stal svätým a dobrým kňazom.“

Byť v armáde prináša so sebou aj povinnosť oveľa viac dbať o svoju fyzickú zdatnosť. Aj vojenský duchovný je povinný každý rok absolvovať preskúšanie z telesnej zdatnosti, zúčastňovať sa na cvičeniach a fyzicky náročných prácach. 

Duchovná služba v armáde má opodstatnenie

Otec Stanislav ponúka zaujímavú myšlienku: „Všetci žijeme iba z toho, čo dostaneme. Náš život je Boží dar a každým nádychom akoby sme tento dar nanovo prijímali až do poslednej chvíle. Dnes už nikto nežije len z toho, čo vytvorí vlastnými rukami. Čím je spoločnosť vyspelejšia, tým viac je závislá od vzájomného obdarovania či výmeny služieb.

Ľudia od vojakov očakávajú, aby v prípade potreby odovzdali to najcennejšie: lásku manžela k manželke, otca k deťom, priateľstvá, túžby, sny, plány, jednoducho svoj život.“ Úlohou vojenského duchovného je robiť, čo je v jeho silách, aby tí, ktorí sa rozhodli v tomto živote pre dobro iných odovzdať všetko, zároveň nestratili oveľa viac z pohľadu večnosti.

Ako kaplán v Liptovskom Mikuláši pravidelne chodieval do nemocnice. „Vždy som vstúpil do miestnosti a povedal som, že som kňaz a ponúkam sviatosť zmierenia a Eucharistiu. Raz jeden pán nesmelo zdvihol ruku a povedal, že by sa rád vyspovedal a prijal sväté prijímanie, no už si nepamätá všetky slová. Keďže bol vojakom a okolnosti mu nedovoľovali, respektíve napokon ho odviedli od verejného vyznávania viery, k sviatostiam pristúpil veľmi dávno. Vyspovedal sa, prijal Eucharistiu a sviatosť pomazania chorých. Na druhý deň prišla manželka na farský úrad vybaviť náležitosti spojené s pohrebom. Dostal od Boha veľkú milosť a do večnosti odišiel s ním zmierený.“

Mnohí vojaci túto milosť nedostali možno len preto, že vo svojom živote nestretli kňaza. Vojenské prostredie vytvára špecifickú vojenskú subkultúru, ktorú kňaz nevojak nie vždy pochopí. Vojenský duchovný má výhodu, že je jej súčasťou a dokáže byť vojakom nablízku v radostných i ťažkých chvíľach života. Byť s nimi, keď potrebujú počuť slová života.

Režim kňaza vojaka

„Môj deň začína o piatej hodine ráno. Po rannej hygiene a krátkej modlitbe breviára odchádzam do práce. Do kasární prichádzam o 6.30, prezlečiem sa a pripravím na rannú rozcvičku. Ňou sa začína môj pracovný čas, ktorý trvá do 16. hodiny. Po rozcvičke si oblečiem uniformu a pokračujem v práci vojenského duchovného.

Ak mi to okolnosti dovolia, zvyčajne sa domodlím breviár, potom skontrolujem poštu a začnem spracovávať potrebné materiály. Ak je iný program, zúčastňujem sa s kolegami na zamestnaniach a cvičeniach, ktoré sú určené na aktuálny deň.“ Pevnou súčasťou pracovného dňa je svätá omša v útvarovej kaplnke napoludnie. „Snažím sa, aby som aspoň raz za týždeň prešiel celý útvar. Aj keď musím povedať, že pri množstve inej práce sa mi to nie vždy podarí.

Po pracovnom čase začína pastoračné pôsobenie. Navštevujem rodiny vojakov, požehnávam ich domovy, pripravujem ich na prijatie sviatostí, katechizujem, alebo sa len ľudsky zúčastňujem na rodinných oslavách. Okrem toho vypomáham aj miestnym kňazom, ktorí ma požiadajú o pomoc.“ 

Napriek tomu, že nosí vojenskú uniformu, v prvom rade je kňaz a až potom vojak. Kolegovia to veľmi dobre vedia a rešpektujú to. „Myslím si, že som pre nich bútľavou vŕbou, človekom, s ktorým sa môžu porozprávať o svojich problémoch, ťažkostiach i radostiach. Pre veriacich som predovšetkým kňazom, ohlasujúcim radostnú zvesť, ktorý vysluhuje sviatosti a pomáha dosiahnuť nebo.“

Sprostredkovateľ pokoja

Vojenský útvar má svoju zástavu, ktorá symbolizuje česť, statočnosť a bojovú slávu. Je zrejmé, že každý, kto sa rozhodne slúžiť vlasti má na to svoj dôvod.

„Na primičnom obrázku som mal ako motto kňazského života uvedenú myšlienku svätej Terézie z Lisieux: Chcem svoje nebo prežívať tak, že budem konať dobro na zemi. Nechcem odpočívať, pokiaľ budú existovať duše, ktoré treba zachrániť.“

Časom k tomu pridal ešte vnútorný sľub: „Pôjdem, kde ma pošleš, a poviem, čo mi prikážeš, Bože. Nakoľko mi to okolnosti dovolia, snažím sa podľa uvedeného žiť. V ťažkých chvíľach mi to veľmi pomáha, lebo viem, že Boh ma poslal tam, kde práve som, a on mi vložil do úst slová, ktoré som povedal. Preto silne verím, že on stojí pri mne, nech sa deje čokoľvek.“ Hoci sa naša krajina nenachádza v stave vojny, armáda plní mnohé dôležité úlohy v spoločnosti, dokonca aj mimo hraníc vlastného štátu.

Často si kladieme otázku, aký má zmysel pôsobenie slovenských vojakov v zahraničných misiách. Stanislav Dulák naznačuje: „Ak by chcel niekto ublížiť vašej sestre, bránili by ste ju. Pôsobenie v zahraničných misiách má veľký význam. Mierové misie sú operácie, ktorých cieľom je minimalizovať ľudské utrpenie a vytvoriť podmienky pre fungovanie miestnych inštitúcií.“ Zameriavajú sa na prevenciu prepuknutia konfliktu, stabilizáciu pomerov a pomoc pri vytváraní mierových dohôd.

Účasťou na misiách sa Slovensko prezentuje ako demokratická krajina, ktorej záleží na všeobecnom dobre. Pre vojakov to znamená, že na niekoľko mesiacov opúšťajú domovinu. „Sú v cudzej krajine, odlúčení od rodín a známych. Mnohí premýšľajú o svojom živote, o vzťahoch k blízkym a k Bohu. Jedným z dobier, ktoré môže vlasť počas misie vojakom ponúknuť, je služba vojenského duchovného, ktorý im v materinskom jazyku pomáha naplniť duchovné potreby.“

Osobné prianie

Zamýšľame sa, či nie je paradox hlásať evanjelium, ak armáda napĺňa svoje ciele so zbraňou v ruke. „Ak ma niekto napadne, môžem sa v rámci oprávnenej obrany brániť. Heroickým skutkom lásky by bolo, ak by som sa z lásky k útočníkovi, v snahe dosiahnuť jeho väčšie duchovné dobro – spásu, nebránil.

Zrieknuť sa oprávnenej obrany môžem len voči vlastnej osobe. Nemôžem to vyžadovať od iného. Nastaviť môžem len vlastné líce, nie líce blížneho. Z tohto dôvodu má spoločnosť povinnosť brániť nevinných.“ Aj Katechizmus Katolíckej cirkvi uvádza podmienky oprávnenej obrany vojenskou silou. V špecifických prípadoch môže byť pokoj nastolený iba za cenu použitia veľkej sily.

„Ako kňaz v armáde som nekombatant, čiže ten, ktorý nemá povinnosť bojovať a nosiť zbraň. Mojou úlohou je byť sprostredkovateľom Božieho pokoja, starať sa o duchovné dobro vojakov. Najskôr z vlastných radov, ale aj z radov nepriateľa. Veď všetci sú Božími deťmi a kňaz je poslaný, aby Kristovu lásku a milosť niesol bez rozdielu všetkým.

Vojakom pôsobiacim v ozbrojených silách želám, aby ich Pán obdaril múdrosťou a pokojom srdca, aby s hrdosťou nosili uniformu, ktorá je symbolom ich ochoty obetovať život za vlasť, a aby vždy boli zvestovateľmi mieru, nikdy nie vojny.“