V biblických číslach nehľadajme presnosť
Mozaika Mojžiša, ktorý prijíma Desatoro na vrchu Sinaj, z talianskej Baziliky San Vitale v Ravenne sa datuje spred roka 547. Mojžiš na Sinaji podľa Biblie strávil 40 dní. Ilustračná snímka: profimedia.sk
Čisto racionálna myseľ považuje čísla za pevný záchytný bod, ktorý vedecky odráža realitu. Ak sa teda nejaké číslo objaví v tomto nábožensky dôležitom texte, určite vzbudí aspoň u technickejšie zameraných ľudí patričnú pozornosť.
No v Knihe kníh si na čísla treba dať pozor. Dôvodom je rozdiel, ako rozmýšľame nad číslami my dnes a ako s nimi narábali biblickí ľudskí autori či prvotní čitatelia. Niežeby sa v Písme nenachádzali číselné údaje aj v našom dnešnom ponímaní.
Určite to platí napríklad pri opise rozmerov pri stavbe chrámu (porov. 1 Kr 6). Častejšie však biblické čísla majú oveľa širší význam. Dnes odborníci skôr hovoria o ich symbolickom význame. Zvýrazňuje to napokon aj skutočnosť, že pôvodné biblické texty žiadne vlastné číselné znaky neobsahovali.
Na ich vyjadrenie sa údaj buď opisoval slovom, alebo sa funkčne nahradzovali jednotlivými písmenami abecedy, ktorým bola prisúdená istá hodnota (príklad: a = 1, b = 2, c = 3).
Matematická presnosť úlohu nehrala
Väčšina Svätého písma bola napísaná v štýle starovekého semitského zmýšľania. To matematickej presnosti neprikladalo takú dôležitosť, ako to robíme my dnes. Preto sa často stáva, že ak sa čísla v Biblii berú s vážnosťou odborného poznatku, mnohých čitateľov to vedie k scestnému chápaniu daného textu vôbec.
Buď je človek zmätený, buď si povie, že Biblia klame, alebo, najhoršie, začne logické myslenie ohýbať tak, aby zapasovalo presnému vyjadreniu v texte. V mnohých pasážach Písma je však skôr dôležitejšie snažiť sa pochopiť svet, do ktorého sa Božie slovo „vtelilo“.
Hoci je pravda, že ani najmúdrejší z nás to nedokážu úplne.
Pre nás sú dnes čísla často aj vyjadrením abstraktných skutočností. Vieme trebárs vypočítať zložitý príklad, ktorý však nemá nič spoločné s reálnym dianím. No biblickí ľudia aj za počtom vždy vnímali niečo skutočné. Poviem to zjednodušene.
Ak sa vtedy povedalo dva, znamenalo to dvakrát niečoho viac, pri čísle desať sa človek pozrel na prsty na rukách a dvanástka pochádzala z lunárnych cyklov, ktoré sa vystriedali za rok. Niečo podobné máme my v rámci našej ľudovej slovesnosti.
Ak niekomu poviem, že som ho už stokrát upozornil, neznamená to, že som to naozaj presne stokrát urobil. Číslo sto reprezentuje nejaké veľké množstvo, s ktorým sa naši dávnejší predkovia v praxi nestretali.
Číslo 4 vyjadruje priestor
Pozrime sa teraz napríklad na biblické číslo štyri a jeho desaťnásobky. Odbornejšie povedané: reflektuje totalitu geografického horizontu. Pre jednoduchého starovekého človeka existovali štyri základné možnosti smeru pohybu. Dalo sa ísť dopredu, dozadu, doprava alebo doľava.
Jeho sféra života bola prakticky dvojrozmerná. Navyše na pohyb v ňom väčšina zvierat používala štyri nohy. Stabilné predmety, ako nábytok, stáli často tiež na štyroch nohách. To, čo bolo hore, patrilo Bohu, a dole sa vzťahovalo na ríšu, kde panovala smrť, teda podsvetie.
Neskôr sa priestor, ktorý ľudia obývali, začal označovať aj geografickými pojmami, ktoré dnes nazývame slovami východ, západ, sever a juh. Číslo štyri preto v sebe zahŕňalo priestor celého vtedajšieho známeho sveta.
Je napríklad zaujímavé, že tento význam obsahuje aj základný symbol kresťanstva, ktorým je kríž. Pravda, jeho základný predobraz pochádza z tvaru šibenice, na ktorej bol popravený Ježiš Kristus.
No často sa pri ňom stretávame so zjednodušeným zobrazením vo forme rovnoramenného znaku, aký má aj matematická operácia sčítania, teda plus „+“.
Ako vysvetľuje aj emeritný pápež Benedikt XVI. vo svojej knihe Duch liturgie, tento symbol bol známy i mimo biblického a kresťanského sveta. Kresťania ho potom začali vnímať aj v zmysle pohybu smerom zdola hore a naopak.
A tak sa každé naše prežehnanie okrem základného významu vzývania Najsvätejšej Trojice môže vnímať aj tak, že sa do Božieho požehnania zahŕňa celé naše okolie. Vybavme si napríklad štvorsmerné požehnanie polí počas prosebných dní či požehnania pri eucharistických sprievodoch.
Štvorka v Biblii
Vráťme sa však k Biblii. Kde všade sa číslo štyri nachádza? Už pri výpočte kníh nám hneď napadnú štyri evanjeliá. Ich počet sa neskoršie vykladal v kresťanskej perspektíve, ale aj v odkaze na starozákonné obrazy.
Štyri boli rieky, ktoré vyvierali z rajskej záhrady Edenu a napájali tak celý staroorientálny svet (porov. Gn 2, 10).
Tvar štvorca so štyrmi elementmi sa často vyskytuje pri opise vytvorenia svätostánku počas exodu (porov. Ex 26 – 27; 36 - 38) a chrámu, ktorý dal postaviť Šalamún (porov. 1 Kr 7). Izraelita si mal na štyroch rohoch plášťa urobiť strapce (porov. Dt 22, 12).
Po štyri mestá boli z každého kmeňa určené pre levitov (porov. Joz 21). Štyria boli malomocní, ktorí sa išli pozrieť na spustnutý tábor Aramejčanov (porov. 2 Kr 7). Prorok Ezechiel nám vo svojej vízii nebeskej slávy spomína štyri podivuhodné bytosti, ktoré vnímali všetko zo štyroch strán, a tak sa pri pohybe nemuseli otáčať (porov. Ez 1, 10).
Tie sa potom stali inšpiráciou pre Apokalypsu (porov. Zjv 4 - 6) a symboliku evanjelistov. Podobne možno takúto symboliku vnímať aj u Daniela. Na štyri časti boli vojakmi rozdelené Ježišove šaty (porov. Jn 19, 23). Za štyri rohy bolo pred Petra v zjavení spustené prestieradlo, ktoré obsahovalo všetky druhy živočíchov (porov. Sk 10, 11).
Ako bolo spomenuté, s číslom štyri sa v Biblii spájajú svetové strany. Navyše sa štvorka spomína spolu s násobkom čísla tri, čo však už odkazuje na počet dvanásť.
Odvodený význam majú aj štyri dni, počas ktorých bol Lazár v hrobe (porov. Jn 11, 39), čím sa vyjadruje prekročenie symbolu troch dní, ako relatívne krátkeho času.
Číslo 40 symbolizuje dĺžku života
Ďalšie číslo dostaneme, ak štvorku vynásobíme desiatimi. Počet štyridsať je v Biblii oveľa známejší a častejší. Jeho význam sa v bežnom živote odvodzuje od priemernej dĺžky života. Životný štandard človeka žijúceho na starovekom Blízkom východe veľmi závisel od rôznych okolností.
Poväčšine bol však z nášho pohľadu dosť biedny. Len málo z obyvateľov žilo v zabezpečenej situácii. Týkalo sa to hlavne ľudí, ktorí boli bohatí alebo boli v pozícii vladára. Väčšina ich spoluobčanov často zakusovala hmotnú biedu.
K tomu treba pripočítať veľké množstvo vtedy neliečiteľných chorôb, neúrodu, drsnejšie prírodné podmienky či časté vojny. Niet sa preto čomu čudovať, že človek sa zaokrúhlene dožíval do štyridsať rokov. Takýto časový údaj preto v Biblii znamená dĺžku jedného ľudského života alebo jednej generácie.
Asi najznámejší prípad jeho použitia je trest, ktorý dostali Izraeliti putujúci do zasľúbenej krajiny. Kniha Numeri nám v kapitolách 13 a 14 rozpráva príbeh o tom, ako sa oslobodení Izraeliti nachádzajú už na hranici Kanaánu a vysielajú doň svojich vyzvedačov.
Tí však, až na výnimky, po návrate späť odradzujú od vstupu celý národ. Výsledkom je vzbura, v ktorej ľud chce odstrániť Mojžiša z vodcovskej pozície a vrátiť sa naspäť do Egypta. Vtom zasahuje Pán, ktorý si svojho služobníka zastane. Vzbúrencov chce vyhubiť.
No na Mojžišovo orodovanie sa tak nestane. Neostanú však bez trestu. Ten spočíva v oddialení vstupu do Kanaánu. Dovtedy budú musieť všetci štyridsať rokov blúdiť po púšti. Teda kým nevymrie súčasná generácia. Zem mlieka a medu zakúsia až ich deti.
Čas štyridsiatich rokov sa ďalej používa v Knihe sudcov (napríklad porov. Sdc 3, 11), kde označuje obdobie pokoja po zásahu jednotlivých sudcov. Jeho význam tu znamená, že keď sa generácia, ktorá pôsobenie sudcu zažila, pominula, nová sa z toho nikdy nevedela poučiť.
Ľudia opäť upadli do kolobehu svojich rodičov, kde hrešili, následne boli potrestaní cudzím nepriateľom, od ktorého ich musel potom vyslobodzovať Bohom nový povolaný sudca.
Štyridsať rokov vládol kráľ Dávid (porov. 2 Sam 5, 4), jeho syn Šalamún (porov. 1 Kr 11, 42) a kráľ Joas (porov. 2 Kr 12, 1). Vláda týchto kráľov bola takto požehnaná dĺžkou jedného života.
Ako odvodený údaj znamenajúci dlhšie obdobie sa používa toto číslo, aj keď sa vzťahuje na dni. Štyridsať dní je teda čas, v ktorom treba byť trpezlivý, pretože hoci je takýto časový horizont v dohľadnej dobe, predsa to pre človeka neznamená hneď.
Nájsť ho môžeme vo veršoch, kde sa opisuje priebeh potopy (porov. Gn 7, 4) a Mojžišov pobyt na Sinaji (porov. Ex 24, 18). Ostatné príklady sa viažu aj na rozprávanie o putovaní púšťou.
Patria medzi ne Eliášova cesta na vrch Horeb (porov. 1 Kr 19, 8), Ježišov pôst na púšti (porov. Mk 1, 13), či obdobie, počas ktorého sa zjavoval po svojom zmŕtvychvstaní (porov. Sk 1, 3). Posledné dva príklady použilo kresťanstvo ako podklad na prežívanie Pôstneho, Veľkonočného a vo východnom obrade aj Adventného (filipovka) obdobia.
Prečo máme 4 adventné nedele
Keď k štyridsiatke pripíšeme ešte jednu nulu, vyjde nám štyristo. Spomedzi všetkých biblických výskytov je najznámejšie toto číslo spájané s počtom rokov, koľko strávili Izraeliti v Egypte (porov. Gn 15, 13; Sk 7, 6). Hoci priamo Kniha Exodus hovorí o štyristotridsiatich rokoch (Ex 12, 40).
Prepojenie môžeme vnímať s práve už spomenutými štyridsiatimi rokmi a životom desiatich generácií.
Posledné spomenuté číslo bude opäť desaťnásobok. Štyritisíc. Ide napríklad o počet ľudí, ktorých Ježiš nasýtil pri druhom rozmnožení chleba. Nájdeme ho v Evanjeliu podľa Matúša (porov. Mt15, 32 - 39) a Evanjeliu podľa Marka (porov. Mk 8, 1 - 9).
Nadväzuje na zázrak prvého rozmnoženia, kde zástup prevyšoval číslo päťtisíc. Opakovane texty zasadzujú po Ježišovom pobyte v pohanskom kraji. Preto mnohí exegéti v prvom nasýtení vidia hostinu pre Židov a v druhom pre pohanov, teda pre zástupy, ktoré prichádzajú zo štyroch kútov sveta.
Pri tomto čísle ako bodku možno spomenúť aj to, že sv. pápež Gregor Veľký na základe údajov z Biblie vypočítal takýto počet rokov, ktorý ubehol od vyhnania z raja po Ježišovo narodenie. Preto máme odvtedy štyri adventné nedele. Teda jednu za každé tisícročie, počas ktorého ľudstvo čakalo na záchrancu.