V spoločnosti sa zrkadlia rodiny
Dá sa vymaľovať súčasný portrét malej sociálnej skupiny – rodiny? Určite, ale pravdepodobne nie v svetlých a žiarivých farbách. Okrem toho sa narušili presné kontúry a línie, ktoré držia expozíciu rodiny v zadefinovanom tvare.
Keď zadáte žiakovi úlohu, aby napísal esej o rodine, často si berie za pomocníka ošúchanú frázu: rodina je základná bunka spoločnosti. Táto veta, hoci pravdivá, sa stala lacnou formulkou mnohých funkcionárov bývalého režimu. Možno aj preto, že si uvedomovali, že ak ovplyvnia rodinu, majú vyhraté. A snažili sa o to skutočne s nasadením.
Žiaľ, ako sa ukázalo po roku 1989, čo sa nepodarilo rozložiť ideológii, dokončuje liberálno-konzumný pohľad na život. Hoci sa šikovne maskuje za hodnotu slobody, voľnosti, nadstavuje čepeľ, na ktorej sa zraňujú najmä rodiny. Túžba vlastniť, dosiahnuť úspech a moc pochovala nejeden rodinný život. Spoločnosť je verným zrkadlom tohto stavu.
Malé sociálne skupiny
Poďme sa pozrieť, ako rodinu definujeme. Rodina patrí medzi malé sociálne skupiny. Tie sa vytvárajú a profilujú na základe hlbších, osobnejších vzťahov medzi jej jednotlivými členmi. Členovia majú spoločné ciele, aktivity a činnosti. Osobitá je vnútorná štruktúra. Podstatou je uvedomenie si neformálnej príslušnosti k nej.
Rozlišujeme kvantitatívny a kvalitatívny pohľad na tieto sociálne skupiny. Pri kvantitatívnom, vnímame minimálne dvoch (dyáda) a maximálne 15 – 30 členov, ktorí sa dobre poznajú. Kvalitatívny rozmer malej sociálnej skupiny odzrkadľuje obraz vysoko organizovanej jednotky tvorenej jednotlivcami, ktorých spájajú určité sociálne normy, ciele a vzťahy (Boroš, Základy Sociálnej psychológie, 2001).
Rozdelenie malých sociálnych skupín na primárne (rodiny) a sekundárne, členské, referenčné, vlastné či cudzie, formálne a neformálne, prípadne situačné alebo stále, je vyjadrením určitých odlišností, na základe ktorých sa skupina vyformovala a na čo má slúžiť. A práve rodina sa označuje adjektívom primárna. Je to však naozaj tak?
Hľadáme odpoveď
Keď sa zamyslíme nad vážnosťou tvrdenia, že súčasná rodina je dysfunkčná, musíme priznať, že naozaj mnohé funkcie už dlhší čas súčasná rodina nespĺňa; a keď, tak len formálnym spôsobom. Problémom je výchovná, emocionálna, ale aj ochranná či socializačná funkcia. Mnohí si myslia a posúvajú naplnenie týchto zástojov na iných alebo na neskôr, čím sa však rodina de facto zbavuje základných úloh daných Bohom.
Všimnime si ďalej, že v každej sociálnej skupine nachádzame sociálnu pozíciu, rolu a status. Sociálna pozícia pre človeka je miesto v systéme spoločenských funkcií, ktoré zaujme. Rozhodujúcim faktorom môže byť najmä vek, pohlavie, zamestnanie, spoločenská prestíž a podobne. Byť manželom, rodičom nie je dnes až také atraktívne.
Józef Augustyn v knihe O Láske, manželstve a rodine (2006) píše o dare zabudnúť na seba: „Rozhodujúca je naša vnútorná voľba. Nie je to však v prvom rade voľba boja so zlom, ale voľba Boha a jeho nekonečnej lásky.“ Mnohí to nechcú urobiť pre falošné prísľuby šťastia, čiže vlastného egoizmu, ktorý ukrývajú za strach a obavy, čo ich bude čakať.
Ďalšiu diskrepanciu v rodine môžu spôsobovať role jej jednotlivých členov. Sociálna roly je očakávaný spôsob dovoleného i vyžadovaného správania sa. Neformálne, ale zato obligatórne roly otca sú starostlivý živiteľ i ochranca rodiny a matky zas ako láskavej zachovávateľky pozitívnych vzťahov a rodinného krbu. Niekedy ich však prekrýva túžba emancipácie, individualizmu a relativizmu.
A nakoniec si musíme uvedomiť, ako sa znížil status rodín. Ako klesla spoločenská hodnota tejto malej sociálnej skupiny. Už „vrodený“ status je nízky. Keď si uvedomíme štatistiky neúplných rodín, do ktorých sa rodia deti, je to alarmujúce. Získaný status má tiež nižšie hodnotenie. Sociálno-ekonomické problémy, s ktorými sa borí súčasná rodina, totiž určite nepridávajú jej príťažlivosti. A pripísaný status spoločenskej vážnosti tiež stráca dych.
Okrem toho nízka miera kohézie – súdržnosti a vyžadovaná konformita v nej – čiže podrobenie sa jednotlivca normám skupiny pripisujú „nepopulárne“ body pre rodinu do tabuľky hodnotenia spoločenského pôvabu. Je to však kráľovstvo krivých zrkadiel.
Pápež Benedikt XVI. v rozhovoroch s Petrom Seewaldom hovorí o diktatúre relativizmu (Svetlo sveta, 2011). „Ako spoznať ten správny pohľad na rodinu? Nie sme obeťou falšovania a falošných hodnôt?“ pýta sa novinár. Pravdivý obraz či odraz sa v súčasnosti považuje za niečo subjektívne. Pápež vysvetľuje: „Pravda vládne nie mocou, ale svojou vnútornou silou.“
A to platí aj pre rodinu. Relativizmus nie je teda na mieste. Ten totiž dáva priestor pre vlastné chúťky aj vo vzťahu k rodinnému životu. Zdá sa, že nám zostáva byť výnimkou. Ponúknuť svetu príklad kresťanskej funkčnej rodiny. Nie, nebojme sa, že v nej stratíme identitu. Práve naopak, zvýrazní sa v nej pravá akosť osobnosti.