Vatikánske archívy ukrývajú vzácne svedectvá o Michalovi Buzalkovi

Pontifikát Pia XII. môžeme rozdeliť do troch období. Prvým sú roky 1940 – 1945, počas ktorých malo Slovensko bilaterálne diplomatické vzťahy so Svätou stolicou, ktorú v Bratislave reprezentoval Giuseppe Burzio.

Keďže sa archív bratislavskej nunciatúry nezachoval, nenájdeme nič ani v Apoštolskom archíve, ktorý uchováva agendu vatikánskych zastupiteľstiev. Neplatí to pre Historický archív Štátneho sekretariátu, ktorý uchováva korešpondenciu s vatikánskymi zastupiteľstvami, a teda aj s Giuseppem Burziom.

Keďže mnoho z neho už bolo publikované v známom dvanásťzväzkom diele z rokov 1965 – 1981, nenájdeme tu informácie, ktoré by zásadne menili doterajší stupeň poznania.

Tento archív však obsahuje veľké množstvo cenných správ k dejinám slovenských biskupstiev a vôbec Slovenska, poukazuje napríklad na systematickú snahu Cirkvi a veľkej časti spoločnosti paralyzovať vplyv nacizmu na Slovensku počas druhej svetovej vojny.

Mal cit pre prácu s informáciami

Biskup Buzalka mal vysoko vyvinutý zmysel pre informácie a umne a predvídavo s nimi dokázal narábať. Ocenil to aj Giuseppe Burzio, ktorý bol s ním v úzkom kontakte. Bezprostredne po salzburských rokovaniach biskup napísal dôležitý list (7. augusta 1940), v ktorom odhalil vnútorný postoj prezidenta Jozefa Tisa.

Napríklad prezident si bol vedomý, že ho jeho politickí rivali vo Vatikáne predstavujú ako málo katolíckeho, súčasne pred Berlínom ako zas málo pro nemeckého. Podľa Buzalku bol po Salzburgu rozhodnutý abdikovať, čo na naliehanie nitrianskeho ordinára, aby zostal v úrade, nakoniec neurobil.

Úplne neznámou je posledná Burziova správa z 25. júla 1945, v ktorej opisuje situáciu na Slovensku bezprostredne po skončení vojny, napríklad podrobne opisuje správanie sovietskych vojakov či vysídľovanie Maďarov a Nemcov z nášho územia.

Ohľadom retribučného súdnictva vatikánsky diplomat konštatuje, „že z dôvodu absencie normálnej komunikácie nie je možné spresniť počet uväznených, ale vie sa, že mnohí z nich sa nikdy nemiešali do politiky, ako napríklad trnavský pomocný biskup Buzalka (po troch mesiacoch vo väzení sa konečne dosiahlo, aby bol preložený do františkánskeho kláštora v Bratislave, kde sa aktuálne nachádza)“.

Giuseppe Burzio dobre poznal biskupa Buzalku, obaja bývali na Kapitulskej ulici v Bratislave a často sa stretávali.

Toto dôležité konštatovanie z úst vatikánskeho diplomata zdôrazňuje, že počas 1. Slovenskej republiky Buzalkove aktivity boli výlučne pastoračného charakteru, ktoré vyplývajú z funkcie biskupa, a nie politického, ako sa to snažili zdôvodniť o desať rokov neskôr režiséri súdneho procesu v Prahe.

V rokoch 1945 – 1950 Slovensko udržiavalo kontakt s Vatikánom prostredníctvom pápežskej nunciatúry v Prahe, kde sa diplomati striedali nezvyčajne často (Raffaele Forni, Saverio Ritter, Gennaro Verolino, Giuseppe Sensi a Ottavio de Liva).

V historickom aj apoštolskom archíve nachádzame veľké množstvo podrobných informácií, situačných správ, korešpondencie a ukážok dobovej tlače, z dnešného pohľadu je zvlášť cenné ich hodnotenie skúsenými vatikánskymi diplomatmi.

Dozvedáme sa, že po smrti Pavla Jantauscha v roku 1947 Vatikán zvažoval vymenovanie svätiaceho biskupa Buzalku za trnavského ordinára, čo stroskotalo na postoji československej vlády.

Michal Buzalka bol v kľúčových rokoch na území najväčšieho slovenského biskupstva (po prinávratení pastoračne zanedbaného územia južného Slovenska) jediným aktívnym biskupom, pracoval nesmierne obetavo a prezieravo.

Až v roku 1949 vysvätili za biskupa Ambróza Lazíka, ktorého menovanie biskup Buzalka, interpelovaný v terne kandidátov, podporoval.

Prvá tajná vysviacka biskupa

Vo vatikánskych archívoch sa dočítame o rozhodnutí vysvätiť topoľčianskeho farára Antona Richtera za biskupa, no informácia o úspešnom priebehu tajnej vysviacky (29. apríla 1950), ktorú vykonal Buzalka v kňazskom seminári, sa, žiaľ, už späť do Vatikánu nedostala.

Bola to posledná vysviacka biskupa, ktorého vymenoval pápež, a súčasne prvá, ktorá prebehla tajným spôsobom.

Dočítame sa aj o domovej prehliadke u Michala Buzalku a o z toho vyplývajúcom obmedzení na slobode, pre čo takmer nestihol slávnostnú svätú omšu na sviatok sv. Cyrila a Metoda v kostole redemptoristov. Z vlastného bytu mohol odísť až po ráznej konfrontácii s veliteľom polície.

Čakajúci dav pred kostolom, ktorý sa o zadržaní biskupa dozvedel, ho prijal s veľkým jasotom.

To sme sa dostali už k tretiemu obdobiu, v roku 1951 komunistický režim vyhostil posledného vatikánskeho diplomata a správy zo Slovenska začali prichádzať do Vatikánu iba neoficiálne a sporadicky, napríklad prostredníctvom rakúskeho konzulátu v Bratislave, rehoľných spoločenstiev a osobných kontaktov.

V tomto období tvorí zvláštnu kapitolu séria článkov o situácii Cirkvi v Československu z pera Ferdinanda Cavalliho publikovaných v časopise La Civiltà Cattolica.

Štátny sekretariát ich rozposielal na svoje strategické diplomatické zastupiteľstvá vo svete, aby ich poskytovali miestnej tlači, s cieľom vyvolať tlak medzinárodného spoločenstva na československú vládu.

Z domácich archívnych prameňov zas vyplýva, že práve pre tlak medzinárodnej mienky biskup Buzalka namiesto pôvodne navrhovaného trestu smrti dostal „iba doživotie“.

Prorocké slová vo vzácnom liste

Vo vatikánskom archíve nachádzame aj fragment Buzalkovho listu, ktorý neznáma osoba, veľmi pravdepodobne zo západnej Európy, poslala Štefanovi Náhalkovi. Prorocky v ňom opisuje situáciu Cirkvi vo vlasti: „Doteraz je plná sily, zdravá, pracovitá, plná radosti a potešenia pre svoje dcéry a synov.

Tie chirurgické zákroky (rozumej prenasledovania) ju určite sčasti oslabili, ale experti a vynikajúci lekári tvrdia, že sa časom tieto ťažkosti prekonajú; naozaj, celý jej organizmus je zdravý a veľmi odolný.“ Biskup, ktorý vynikajúco štylizoval, skrytým spôsobom charakterizoval Cirkev vo svojej vlasti.

Práve tieto slová prečítal kardinál Ciccognani pápežovi Jánovi XXIII., ktorý vysoko vyzdvihol slová tohto biskupa a povedal, že je to testament, ktorý treba uchovávať s úctou.

Vďaka najnovšiemu výskumu sa podarilo aspoň čiastočne identifikovať sprostredkovateľa tohto listu do Ríma – bola to žena, židovského pôvodu, ktorá konvertovala na Katolícku cirkev a ktorú biskup Buzalka zachránil.

Výzva svätého Jána XXIII. uchovávať Buzalkov prorocký testament v úcte poukazuje na dôležitosť jeho diela, ale zvlášť slová, že „organizmus Cirkvi je zdravý a veľmi odolný“, nám dnes vlievajú potrebnú nádej.

Michal Buzalka ich napísal v období, keď všetky okolnosti potvrdzovali pravý opak. Posledných šesť rokov života strávil v domácom väzení a navyše v Čechách. V porovnaní s ostatnými dvomi biskupmi za Buzalkovo vyslobodenie nemal ani kto bojovať – i to vyplýva z archívneho výskumu.

Ale vďaka Božej milosti, ktorú modlitbou a čnostným životom rozvíjal, napriek okolitej duchovnej tme horelo v jeho srdci Božie svetlo.