Veľká noc dáva nádej všetkým

Pápežský ceremoniár Ľubomír Welnitz svoj život spája s hlavným mestom Talianska už viac ako dve dekády. Žiť v metropole krajiny na Apeninskom polostrove začal ešte počas štúdií, potom ako tajomník otca biskupa Pavla Máriu Hnilicu, SJ, a neskôr v pozíciách oficiála viacerých vatikánskych úradov.

Oslovili sme ho, aby nám priblížil autentickosť prežívania času Veľkého týždňa práve tu.

Nevšedná, ale tá istá mimoriadna

V úvode našej komunikácie nástojčivo akceleruje otázka, ako sa žije v Ríme počas obdobia Veľkej noci, respektíve aké to je preciťovať ju vo Večnom meste.

„Prežívať Veľkú noc vo Večnom meste je čosi mimoriadne, ale zároveň aj čosi ‚normálne‘. Veľká noc je sviatkom tajomstva umučenia a zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista a toto tajomstvo je rovnaké a zároveň mimoriadne v každom kúte tejto zeme.

Podobne ako vo farskom alebo filiálnom kostolíku ,zabudnutej‘ dedinky v údolí slovenských hôr alebo v najkrajšej a najvznešenejšej bazilike celého sveta v Ríme. Dokonca aj ,hlavným celebrantom‘ liturgie posvätného trojdnia je vždy ten istý Ježiš Kristus, umučený a zmŕtvychvstalý Pán času a vekov.

Z tohto pohľadu je Veľká noc vo Večnom meste ,obvyklá‘, ale zároveň je aj veľmi mimoriadna. V Bazilike a na Námestí sv. Petra sa Cirkev, ktorá sa zrodila z prebodnutého Srdca Vykupiteľa na kríži, predstavuje v univerzálnom, katolíckom charaktere.

Liturgii predsedá vikár Krista, nástupca svätého apoštola Petra, rímsky biskup a pápež všeobecnej Cirkvi. Na sláveniach sú prítomní biskupi, kňazi a veriaci zo všetkých končín zeme, všetkých rás a národností i mnohých, ak nie všetkých kresťanských katolíckych rítov.

Na Veľkonočnú nedeľu sa evanjelium počas svätej omše spieva po latinsky a po grécky, čo je prejavom jednoty a univerzálnosti Cirkvi. Na liturgiách vidieť veľvyslancov krajín celého sveta. Takže Veľká noc vo Večnom meste je nevšedná, ale je to vždy tá istá mimoriadna Veľká noc – slávnosť tajomstva nášho vykúpenia.“

Odlišnosti plynúce z autentického miesta

Pre veriaceho človeka je, samozrejme, prioritou týchto sviatkov duchovné prežívanie utrpenia i vzkriesenia Ježiša Krista. I keď na prvý pohľad to nemusí byť zjavné, predsa existujú nepatrné rozdiely v liturgii, respektíve pri sláveniach obradov Veľkého týždňa.

„Budeme hovoriť o Ríme a Vatikáne, nie o Taliansku vo všeobecnosti, keďže je krajinou s dvadsiatimi rôznymi regiónmi, a teda aj s mnohými rozličnými zvykmi. Aj keď je liturgia tá istá, ako som už naznačil, určitý rozdiel tu predsa len je. Je podmienený miestom a okolnosťami. Rím je biskupským sídlom nástupcu svätého apoštola Petra, je teda centrom Katolíckej cirkvi.

Veľmi dobre to vidieť na svätej omši svätenia olejov na Zelený štvrtok. Na začiatku slávenia svätej omše vchádzajú do vatikánskej baziliky v dlhotrvajúcej procesii tisícky kňazov z diecéz a rehoľných komunít všetkých kontinentov.

Na Veľký piatok je okrem iného dojímavá najmä krížová cesta z Kolosea, z miesta, na ktorom prví kresťanskí mučeníci vyliali za vieru svoju nevinnú krv, nasledujúc svojho Pána, nepoškvrneného Božieho Baránka, ktorý svoju presvätú krv vylial za nás práve v deň historického Veľkého piatka,“ vysvetľuje Ľubomír Welnitz.

Ak by sa situácia vrátila do normálu, pápežský ceremoniár radí, aby veriaci pri návšteve Ríma nezabudli ísť na niektoré výnimočné miesta spájané s tajomstvami našej spásy v samotnom centre Katolíckej cirkvi. Dobíjajú totiž duchovnú energiu a odhodlanie nasledovať Krista na veľmi dlhé obdobie.

„Odporúčal by som navštíviť miesta previazané s tajomstvami umučenia Pána Ježiša a s relikviami jeho utrpenia. Sú to miesta, ktoré nám sprítomňujú udalosti posvätného trojdnia, a tým pomáhajú prežiť tieto sviatky hlbšie a s väčším úžitkom pre náš život. Zvlášť by som spomenul Lateránsku baziliku, v ktorej sa podľa starodávnej tradície uchovávajú vzácne relikvie drevenej platne zo stola Poslednej večere a dosky oltára, na ktorom apoštol Peter slúžieval svätú omšu.

Okrem toho hneď vedľa baziliky je Scala santa – Svätyňa Svätých schodov prinesených z Jeruzalema, po ktorých trpiaci Bohočlovek kráčal v onen Veľký piatok nášho vykúpenia. Neďaleko týchto dvoch miest sa nachádza Bazilika Svätého kríža postavená na pôde, ktorú dala priviezť sv. Helena z jeruzalemskej Kalvárie.

V tejto bazilike sú na uctievanie veriacich vystavené relikvie umučenia Pána: časť Svätého kríža, jeden z klincov, dva ostne z tŕňovej koruny, nápis INRI a časť kríža kajúceho lotra – sv. Dismasa.“

Južanský kolorit

Atmosféra v Ríme i v celej spoločnosti je v súčasnosti výrazne odlišná a opatrenia nedovoľujú sociálnu interakciu tak ako predtým. S čím osobitým sa však za zvyčajných podmienok dá stretnúť v uliciach hlavného mesta Talianska?

„V bežnej situácii by sme v meste stretli veľa mladých ľudí.Kvetná nedeľa bola tradične dňom mládeže a pre mladých možnosťou stretnutia so Svätým Otcom. Mnohí z nich potom zostávali v Ríme a Veľký týždeň bol pre nich časom duchovnej obnovy či duchovných cvičení.

Tento duchovný zážitok vrcholil na Veľkonočnú vigíliu, počas ktorej niekoľkým ich priateľom z rôznych častí sveta pápež udelil sviatosť krstu, birmovania a prvého svätého prijímania – sviatosti, ktoré sú ovocím veľkonočného tajomstva. Táto viditeľná prítomnosť a svedectvo mladých kresťanov boli vždy naozaj čímsi osobitným pre sviatky Veľkej noci vo Večnom meste,“ vysvetľuje Ľubomír Welnitz.

Na otázku, či sú tieto sviatky aj rodinnou záležitosťou, zdôrazňuje: „Pre Rimanov sú rodinnou záležitosťou skôr Vianoce a nie Veľká noc. Existuje jedna sentencia, ktorá to vysvetľuje: A Natale con i tuoi e a Pasqua con chi vuoi – Na Vianoce so svojimi a na Veľkú noc s kým chceš. Na Vianoce sa pri obednom stole stretne celá veľká rodina, nielen rodičia a súrodenci.

Na Bielu sobotu mnohí Rimania opúšťajú na týždeň mesto a tieto dni trávia so svojimi priateľmi na vidieku alebo pri mori. Na Veľkonočnú nedeľu potom idú na svätú omšu tam. Tieto sviatky teda nie sú rodinnou záležitosťou, ale skôr spoločenskou. Sú stretnutím s priateľmi z rôznych záujmových a športových krúžkov a prežitím prvých jarných dní mimo mesta, mimo stresu každodenného života.“

Tradície mimo chrámu sú diametrálne odlišné od Slovenska. Ľudové zvyky vo forme napríklad šibačky v Ríme určite nenájdete. Je však niečo originálne v tomto smere aj medzi Talianmi?

„Mimoriadnym zvykom Rimanov, ktorí zostávajú v meste, je prítomnosť pri veľkonočnom požehnaní Svätého Otca Urbi et orbi na Námestí sv. Petra. V tento deň prichádzajú na námestie celé rodiny, aby si zapriali požehnanú Veľkú noc, prejavili radosť zo zmŕtvychvstania Pána, pozdravili svojho biskupa – rímskeho pápeža a prijali od neho mimoriadne požehnanie spojené s udelením úplných odpustkov.

Na Veľkonočný pondelok, ktorý nazývajú Pasquetta – malá Veľká noc, to tiež nie je polievačka, ale spoločný výlet mimo mesta alebo aspoň mimo domu. Rímske parky a zelené predmestia Ríma, prípadne neďaleké pláže sú v ten deň plné rodín, ktoré si v prírode robia piknik a stretávajú sa tam so svojimi priateľmi i známymi.“

Veľkonočný pokrm

„Pre taliansku Veľkú noc je typická colomba, niečo ako bábovka vo forme holubice. Okrem toho torta pasqualina – veľkonočná slaná torta pripravená z lístkového cesta, artičok a vajec, do ktorej sa ukrýva nejaké prekvapenie alebo darček. Až pri jej krájaní sa zistí, komu bude patriť.

Samozrejme, nesmú chýbať veľkonočné vajíčka, uvarené na tvrdo. Všetky tieto pokrmy nesú v sebe posolstvo Veľkej noci.

Holubica nám oznamuje koniec potopy, a teda príchod nášho vykúpenia; prekvapenie v torte pasqualine je obrazom nezaslúženého daru večnej spásy, ktorú dostávame prostredníctvom tajomstva smrti a zmŕtvychvstania slávených počas posvätného trojdnia; vajce je symbolom nového života a premeny, ktorých sa nám dostáva vo vzkriesenom Pánovi,“ objasňuje Ľubomír Welnitz.

Nádej skutočného víťazstva

Tohtoročné sviatky zmŕtvychvstania nášho Pána rovnako pre Talianov i Slovákov prinášajú univerzálne posolstvo.

„Posolstvo Veľkej noci je vždy zvesťou nádeje. Zmŕtvychvstalý Kristus, ktorý nás vo svojej nekonečnej láske vykúpil svojím Svätým krížom, je víťaz nad hriechom, nad smrťou i nad všetkým, čo nás oddeľuje od Boha a rozdeľuje medzi nami navzájom.

On nám vo svojom víťazstve ponúka živú nádej skutočného víťazstva nad všetkým, čo je prejavom ľudskej slabosti – slabosti ľudstva ako celku, ale aj slabosti tvojej a mojej, nech sa prejavuje akýmkoľvek spôsobom. Súčasná pandémia je tiež prejavom tejto ľudskej slabosti a on je víťazom aj nad ňou.

Ako hovorí sv. Peter: ,Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany nás uzdravili‘ (1 Pt 2, 24). Sme uzdravení jeho smrťou a zmŕtvychvstaním.

Ako po každom Pôstnom období prichádza Veľká noc, tak on nám dáva tú skutočnú a istú nádej aj dnes; po ,pôstnom čase‘, ktorý naše krajiny zažívajú, príde z jeho oživujúcej sily ,čas veľkonočný‘.

V tomto momente však Zmŕtvychvstalý kráča s nami a neopúšťa nás, tak ako sprevádzal dvoch emauzských učeníkov, zostal s nimi a dal sa im spoznať pri lámaní chleba,“ zdôraznil slovenský duchovný pôsobiaci v Ríme.