Veľká noc za totality, predzvesť slobody

Pavol Smolík vyrastal v praktizujúcej katolíckej rodine a Veľká noc bola pre neho vždy hlbokou duchovnou udalosťou. Spočiatku chodili na slávenia do bratislavského kostola jezuitov, neskôr začali navštevovať Kostol sv. Jána z Mathy (Trojička). Tam podľa jeho slov vznikla pozoruhodná komunita. „Na jednej strane my miništranti a na druhej tetušky, ktoré sa usilovane venovali upratovaniu kostola. Časom pribúdali aj rôzni naši kamaráti.“ V Trojičke si dávali veľmi záležať na slávnostnom ráze nedeľných svätých omší. Najmä hlavnej o deviatej, ktorú slávili v latinskom obrade s účasťou povestného speváckeho zboru vedeného Alojzom Rosom. Premýšľali však aj nad formami mimoliturgických aktivít. Ako významná inšpirácia sa ukázala tematika Veľkej noci.

INSCENÁCIA PAŠIÍ

Prípravy hraných pašií sa chopil Pavol Smolík, ktorý na prelome 80. a 90. rokov študoval opernú réžiu na VŠMU. „Ako výzvu som vnímal najmä potrebu vyhnúť sa hlavným chybám, ktoré sa pri inscenovaní pašiovej tematiky v histórii bežne vyskytovali.“ Napríklad snahu poňať krížovú cestu realisticky, „čo sa obyčajne skončí zle – pre tvorivé limity režisérov a hercov, ale najmä preto, že táto hlboko duchovná téma priamo volá po nezanedbateľnej miere štylizácie,“ vysvetlil operný a rozhlasový režisér a dramaturg, scenárista a vysokoškolský pedagóg. V jeho ponímaní to znamenalo menej opisných obrazov veľkopiatkových hrôz a viac ich divadelných transpozícií smerujúcich od vonkajšieho nahliadania na Kristovo umučenie k  jeho duchovnému zvnútorneniu.

PARALELA S KRISTOM

Na prelome starej a novej éry takto pripravili dve inscenácie pašií. „V prvej sme sa presne držali notového zápisu s textom – tak ako sa pašie prednášajú v každom kostole, no situácie sme rozohrali v  priestore. Nie ako realistické divadlo, ale akoby štylizované scénické oratórium,“ priblížil Pavol Smolík. Zvuk obohacovali riadenou improvizáciou na organe a jednotlivými slohami piesne Anjel Pána, ako ju zaznamenal a  spracoval Mikuláš Schneider-Trnavský. Druhá verzia pašií pokračovala v  miere štylizácie ešte ďalej. „Ťažiskové scény Veľkého piatka stvárňovali za sprievodu minimal music mladí profesionálni tanečníci. Nešlo však o tanec, ako si ho bežne predstavujeme. Ich scénické konanie bolo extrémne pomalé, znakové, stavajúce skôr na napätí než na pohybe. Tak sme sa, ako sa zdá, úspešne vyhli akýmkoľvek nešikovným ,realizmom‘ v konaní postáv,“ skonštatoval režisér. Obrazy týchto pašií tak podľa neho pôsobili ako akýsi hraný, štylizovaný časozberný dokument. „Čosi ako umučenie nášho Pána Ježiša Krista sekundu po sekunde. Či v zahĺbení sa do tých sekúnd.“ Hudbu doplnil o skvelú Stabat Mater vtedy začínajúci, dnes už popredný slovenský skladateľ Peter Zagar. V ďalších verziách tohto projektu – pašie neskôr hrali aj v Dóme sv. Martina či v kostole v Lamači – pribudol spevácky zbor a Zagarov Magnificat. „Pre nás osobne znamenalo obdobie, keď sme pašie uvádzali, prechod od čias totality do novej slobody. Ďalšia paralela s Kristovým vykupiteľským príbehom,“ poznamenal Pavol Smolík.