Veľkonočná téma v tvorbe Pantaleona

Hudobní skladatelia z františkánskej rehole tvorili v 17. a 18. storočí v strednej Európe a na Slovensku figurálnu sakrálnu hudbu, ktorá je jedinečná v kontexte všetkej vtedajšej dobovej hudobnej produkcie.

Označuje sa termínom Opus franciscanum a jej špecifikom je jednohlas a skladateľská anonymnosť.Zatiaľ čo v iných chrámoch zneli hudobné diela pre štvorhlasný zbor a orchester, vo františkánskych kostoloch spieval len jednohlasný zbor rehoľníkov s jedným alebo dvomi sólistami so sprievodom organa.

Toto skromné obsadenie mohlo byť na slávnosti v závislosti od možností toho-ktorého kláštora obohatené aj o ďalšie dychové a sláčikové nástroje. Jednohlasný zbor bratov františkánov zväčša spieval z jednej veľkej knihy.

Redukcia štvorhlasu na „chudobný“ jednohlas súvisela s františkánskou pokorou podobne ako fakt, že františkánski skladatelia zo skromnosti svoje diela zvyčajne nepodpisovali svojím menom a nimi vytvorené vlastné diela vnímali tak, že nepatria im, ale reholi.

Podľa hudobného historika Ladislava Kačica zo Slovenskej akadémie vied, ktorý je najväčším odborníkom na hudbu františkánov na Slovensku, je v súčasnosti známych možno len maximálne 5 percent autorov zo stovák a z tisícov skladieb zapísaných v dobových rukopisných františkánskych zborníkoch (buklet CD Deus meus et omnia, Serafín 2017).

Páter Pantaleon (1734 – 1789)

Páter Pantaleon Roškovský OFM sa narodil 10. marca 1734 v Starej Ľubovni, kde jeho otec pôsobil ako kantor. Jeho krstné meno bolo Jozef. Pred vstupom do rehole študoval filozofiu. Vo veku 21 rokov vstúpil 20. novembra 1755 k františkánom. Noviciát mal v Kláštore sv. Kataríny.

Po absolvovaní teológie v roku 1761, ktorú študoval od roku 1757 v Pešti, v Budíne a v Bratislave, prijal 10. augusta 1759 v Trnave kňazskú vysviacku. Už pri vstupe do rehole zaujal svojím pozoruhodným hudobným talentom a vzdelaním ako spevák a multiinštrumentalista: hral na organe, na sláčikových a dychových nástrojoch.

Pôsobil vo viacerých kláštoroch Mariánskej provincie Rehole menších bratov františkánov v Uhorsku, ktorá mala sídlo v Bratislave, no svoje kláštory mala okrem Slovenska aj na území dnešného Maďarska a Rakúska. Vo františkánskych kláštoroch v Bratislave, Trnave, Nových Zámkoch a v Pešti sa okrem kňazskej činnosti venoval aj hudobným aktivitám (v Trnave a Pešti bol aj kláštorným vikárom).

Hral na organe počas bohoslužieb, bol riaditeľom chóru a ako učiteľ spevu a organovej hry hudobne vzdelával svojich spolubratov. V Pešti pôsobil aj v tamojšom vojenskom tábore, kde ako kňaz poskytoval duchovnú službu. To sa mu stalo osudným: nakazil sa totiž infekčným mumpsom a 27. marca 1789 ako 55-ročný zomrel.

Hudobné zborníky pátra Pantaleona

V období, keď páter Pantaleon žil, tlačené noty neboli tak ľahko dostupné ako dnes, a aj vzhľadom na ich finančnú náročnosť si vtedajší františkánski hudobníci zabezpečovali potrebné notové materiály zväčša tak, že si tú-ktorú skladbu iného autora vlastnoručne odpísali.

Aj páter Pantaleon si rukopisne odpisoval do svojich zborníkov skladby iných skladateľov spolu so svojimi kompozíciami; a rovnako ako pri svojich vlastných dielach, ani pri odpisovaných skladbách zväčša neuvádzal ich autorov. Diela iných skladateľov neodpisoval mechanicky, ale často ich tvorivým a originálnym spôsobom upravil.

Počas pôsobenia v Bratislave vytvoril minimálne deväť rozsiahlych zborníkov s dielami liturgickej hudby pre potreby rehole. Dodnes sa z nich zachovalo päť.

Medzi nimi je aj zborník Cantica Dulcisona Mariano-Seraphica (Ľubozvučné mariánsko-serafínske piesne), ktorý napísal medzi rokmi 1771 – 1773. Obsahuje virtuózne motetá pre spev a organ na rôzne sviatky počas cirkevného roka, najmä s kristologickou a mariánskou tematikou.

Medzi nimi sú okrem jeho vlastných skladieb aj kompozície od švajčiarskeho skladateľa Franza Josepha Meyera von Schauensee, ktoré zručne upravil, a aj od iných františkánov (napríklad od pátra Gaudentia Dettelbacha).

Roškovského objemné zborníky so skladbami pre čembalo alebo organ Cymbalum jubilationis a Musaeum Pantaleonianum odzrkadľujú aj jeho výbornú orientáciu v dobovej kompozičnej tvorbe pre klávesové nástroje.

Zaznamenal si do nich stovky skladieb od popredných európskych skladateľov 17. a 18. storočia, akými boli: Johann Caspar Kerll, Georg Muffat, Johann Joseph Fux, Georg Friedrich Händel či Joseph Haydn. Súčasťou zborníka Musaeum Pantaleonianum je i Roškovského učebnica hry na organe Praxis authentica pulsandi organum.

Roškovského skladateľská tvorba

Vzhľadom na anonymnosť františkánskej tvorby je z tohto objemu diel, ktoré počas svojho života Pantaleon Roškovský vytvoril, v súčasnosti identifikovaných len necelých 20 kompozícií. Roškovského staršie skladby odzrkadľujú hudobnoštýlovú estetiku neskorého baroka; novšie kompozície sú vytvorené vo vyspelom štýle raného klasicizmu.

Z oblasti hudby pre klávesové nástroje dnes poznáme na základe zachovaných rukopisných prameňov niekoľko skladieb pre organ, kladivkový klavír a čembalo (Divertimento affettuoso). Z liturgickej hudby sú to okrem piatich omší kompozície s veľkonočnou tematikou: moteto Haec dies quam fecit Dominus a tri mariánske antifóny Regina caeli, laetare.

Z Roškovského omšovej tvorby z pohľadu úrovne kompozičného stvárnenia vystupuje do popredia jeho zhudobnenie omšového ordinária pre soprán a koncertantný organ (Missa solemnis a Soprano col orgue concertatis), ktoré vytvoril na začiatku 70. rokov 18. storočia.

V Bratislave skomponoval páter Pantaleon v roku 1768 aj dielo Vesperae bachanales,v ktorom sa prejavuje jeho originálna invencia, kompozičný nadhľad a hudobný vtip. Ide o fašiangovú paródiu kláštorných vešpier.

Haec dies quam fecit Dominus

Moteto Haec dies quam fecit Dominus (Toto je deň, ktorý učinil Pán), ako aj mariánske antifóny Regina caeli, laetare Roškovský zapísal spôsobom typickým pre františkánsku figurálnu hudbu: vo forme organovej partičely pre vokálny part (jednohlasný zbor s jedným alebo dvomi sólistami) a organ.

Partičela zaznamenáva kostru skladby, ktorú interpreti dotvárali podľa svojich interpretačných a inštrumentálnych možností – vo väčších kláštoroch sa mohli k organu pridať aj trúbky alebo sláčikové nástroje, napríklad husle, violončelo, kontrabas.

Skladbu Haec dies quam fecit Dominus,rovnako ako antifónu Regina caeli, laetare D dur, Roškovský vytvoril pravdepodobne ako 23-ročný (vieme, že to bolo pred rokom 1757). Patria k najstaršej vrstve jeho kompozičného odkazu.

V ich stvárnení sa prejavujú najmä barokové kompozičné princípy: napríklad vo vedení basového hlasu, v používaní sekvenčných postupov, ozdôb a podobne. Radostný charakter oboch kompozícií zvýrazňuje prítomnosť zhudobneného slova „aleluja“, ktoré je typickým prejavom hudby Veľkonočného obdobia.

Haec dies quam fecit Dominus je štvorčasťovou kompozíciou. Skladateľ jej prisúdil formu moteta a vytvoril ju, aby znela počas bohoslužby na Veľkonočnú nedeľu (Motettode Resurrectione Domini Nostri Jesu Christi).

Moteto od svojho vzniku v stredoveku vo Francúzsku prešlo viacerými štýlovými aj funkčnými zmenami. V baroku sa tento termín často používal pre vokálne alebo vokálno-inštrumentálne kompozície s duchovnými textami, ktoré boli vytvorené pre liturgiu: často napríklad aj na obetovanie (ofertórium) alebo ako graduál po prvom čítaní v rámci svätej omše.

V úvodnej a záverečnej časti Roškovského skladby spieva zbor, druhá a tretia časť sú urče-né pre sólistu. Vo všetkých častiach má dôležitú úlohu aj nástrojový part. Prvá časť v tempe allegro je textovo založená na verši z biblického Žalmu 118: „Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho.“

Druhá časť je krátka a je recitatívom, kde sólista slovami Márie Magdalény z Jánovho evanjelia hľadá Ježiša: „Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili. Ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem.“

Tretia časť prináša odpoveď na toto hľadanie: „Kristus vstal z mŕtvych, Kristus dnes vstal človeku pre radosť – on, ktorý v predošlý deň podstúpil smrť. On zničil všetky hriechy a ozdobil nás spravodlivosťou.“

Radostný obsah tejto odpovede je zdôraznený živým stvárnením sólového partu ozdobeného melizmami. Záver sólového partu v tejto tretej časti je výzvou: „Nech každý človek spieva s nami na chválu Najsvätejšej Trojice!“

Vo štvrtej časti sa k tejto výzve sólistu pripojí zbor, aby niekoľkonásobným zvolaním jasavého aleluja potvrdil vitálnu výpoveď skladby založenej na skutočnosti Kristovho veľkonočného triumfu nad smrťou.

Regina caeli, laetare

Regina caeli, laetare (Raduj sa, nebies Kráľovná) je jednou zo štyroch veľkých mariánskych antifón (spolu s Alma Redemptoris Mater, Ave Regina Caelorum a Salve Regina). Pôvodne vznikla ako chorálny spev, dokladajú ju pramene z Talianska v 12. storočí.

K jej vzniku sa viaže legenda spisovateľa Jacoba de Voragine z 13. storočia (Legenda aurea – Zlatá legenda). Píše sa v nej, že pápež svätý Gregor (590 – 604), podľa ktorého je pomenovaný aj gregoriánsky chorál, v čase zhubnej morovej epidémie v Ríme nariadil procesiu, kde niesol obraz Panny Márie.

Zrazu nad obrazom zaznel spev anjelov prednášajúcich tri verše antifóny Regina caeli, laetare a po ich zaznení pápež Gregor promptne zvolal prosbu o orodovanie, ktorá sa stala štvrtým, záverečným veršom antifóny. Hneď nato uvidel anjela, ktorý vložil morový meč do puzdra a mor prestal.

K šíreniu antifóny od 13. storočia pomohli františkáni. Od stredoveku sa táto antifóna používala v liturgii hodín (v rámci kompletória alebo vešpier). Rozhodnutím pápeža Mikuláša III. (1277 – 1280) bola oficiálne zaradená do klerického breviára. Od roku 1742 sa na základe nariadenia pápeža Benedikta XIV. (1740 – 1758) používa aj na mieste modlitby Anjel Pána (Angelus Domini).

Text tejto antifóny inšpiroval k jeho zhudobneniu mnohých skladateľov od stredoveku do súčasnosti (napríklad Jean-Baptiste Lully, Marc-Antoine Charpentier, Wolfgang Amadeus Mozart, Johannes Brahms, Vladimír Godár).

Páter Pantaleon túto antifónu zhudobnil trikrát. Jedna z nich, v tónine D dur, ktorú si neskôr zapísal aj do svojho zborníka Jubilus Seraphicus, sa v rukopisnom odpise zachovala okrem iného aj v Slovenskej národnej knižnici v Martine.

Má štvorčasťový tektonický pôdorys. Prvé tri časti sú určené pre sólistov, v záverečnej štvrtej časti má kľúčovú úlohu jednohlasný zbor. Generálbasový nástrojový part výrazne spoluvytvára hudobný charakter všetkých častí.

V prvej časti skomponovanej v sviežom tempe vivace je v sólovom parte s využitím pohyblivých motivických figurácií spracovaný text prvých dvoch veršov antifóny: „Raduj sa, nebies Kráľovná, aleluja, lebo koho si nosila, aleluja.“

Výpoveď o zmŕtvychvstaní prináša druhá časť začínajúca melodickým skokom smerom nahor a jeho následným melodickým vyplnením sledom nôt v pohybe smerom nadol a nahor („z mŕtvych vstal, jak predpovedal, aleluja“).

Charakter prosby v tretej časti – „Pros, aby nás k sebe prijal“ – podčiarkuje mólová tónina. Štvrtá časť ukončuje celú kompozíciu iskrivým zborovým: „Aleluja!“