Veril, že život mu zachránila Panna Mária

Občas život napíše príbehy, ktoré by sme scenáristom neuverili. Jeden taký sa odohral 13. mája 1981.

Pápež sa (ako každú stredu) viezol v papamobile po Svätopeterskom námestí a požehnával davy veriacich. Sedemnásť hodín, sedemnásť minút. Výstrely. Na bielom rúchu pápeža sa objavuje krv.

Ján Pavol II. klesá do náručia osobného tajomníka Stanisława Dziwisza. Predtým, ako stratí vedomie, dookola šepká: „Mária, moja Matka.“

Tá Mária, ku ktorej si hlboký vzťah vypestoval už ako dieťa (po strate vlastnej biologickej mamy) a ktorej sa ako pápež zasvätil slovami Totus tuus; celý tvoj.

Tá Mária, ktorá sa presne 13. mája (konkrétne v roku 1917) zjavila trom malým pastierikom vo Fatime. 

„Matka Božia vo fatimských zjaveniach predpovedala utrpenia a skúšky pre celú Cirkev a jej viditeľnú hlavu. Vyslovene od veriacich žiadala obetu za hriešnikov ako pokánie a od hlavy Cirkvi zasvätenie celého sveta, aj Ruska,  jej Nepoškvrnenému Srdcu. Po atentáte Ján Pavol II. osobne pochopil rozmer týchto proroctiev,“ približuje Ján Majerník.

Ján Pavol II. 25. marca 1984 skutočne zasvätil svet (vrátane Ruska) Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, a to vo Vatikáne pred jej metrovou sochou dovezenou priamo z Portugalska.

Tá bola nainštalovaná do jeho súkromnej kaplnky vedľa kópie obrazu Panny Márie Čenstochovskej.

Vo Fatime dodnes môžeme vidieť v korune sochy Panny Márie guľku, ktorá mala pápeža zabiť.

Zastal život
To je verzia, ktorú dnes pozná takmer každý katolík. Ako to však všetko bolo z pohľadu človeka, ktorý bol takpovediac in media res?

Vtedajší študent tretieho ročníka teológie (o rok neskôr bol jedným zo 79 kňazov, ktorých vysvätil pápež osobne) Ján Majerník spomína: „V deň atentátu akoby zastal život nielen v Ríme, ale aj v celom Taliansku. Pokus zavraždiť Kristovho námestníka bola jediná udalosť, o ktorej sa hovorilo nielen v masmédiách, ale aj medzi jednoduchými ľuďmi,“ tvrdí Ján Majerník.

„Všetci veriaci cítili, že išlo o pokus síl zla umlčať hlas tohto veľkého pápeža. Mnohí to interpretovali osobne; akoby atentátnik strieľal priamo na nich.“ 

Svätého Otca zaviezla záchranka za 13 a pol minúty na kliniku Policlinico Gemelli, kde podstúpil po veľkej strate krvi ťažkú operáciu.

„Vtedy sa zaňho modlila celá Cirkev a s veľkým napätím sa očakávali lekárske prognózy. Odborníci neskrývali vážnosť situácie, čo ešte viac podnecovalo mnohých k modlitbám v nádeji o jeho prežitie.“

Ján Majerník približuje, že „v televízii sa často retrospektívne objavovali posledné momenty audiencie krátko pred pokusom zavraždiť Svätého Otca. Dokonca sa dostavilo uznanie a obdiv pre taliansku rehoľnú sestru, ktorá prekazila atentátnikovi lepšie namierenie zbrane“.

Mnohým miestnym vraj odľahlo, že atentátnik nebol Talian, ale Turek. 

Cirkev duchovne pookriala
„Myslím, že atentát seriózne podlomil zdravie Jána Pavla II. Hovorilo sa o otrave krvi z nebezpečných chemikálií z guľky. Pápež viac nepôsobil takým mladistvým dojmom ako v prvých dvoch rokoch po zvolení.“

Ako však Ján Majerník pripomína, „treba brať do úvahy skutočnosť, že v čase atentátu mal takmer 61 rokov a jeho apoštolská práca bola veľmi vyčerpávajúca“. 

Atentát nechcene priniesol aj dobré ovocie, možno v duchu biblického hesla „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 20).

„Pre Svätého Otca znamenal dimenziu duchovného vzrastania a stotožňovania sa s utrpením Ježiša Krista. Cirkev duchovne pookriala; dimenzia súženia a ťažkosti pri ohlasovaní Kristovho evanjelia, veľmi viditeľná v apoštolskej Cirkvi, silnejšie rezonovala po tomto atentáte.“

Podľa Jána Majerníka tiež „svet v dobrom začal ‚závidieť' Katolíckej cirkvi veľkého lídra. Viditeľne stúpla popularita a úcta k Jánovi Pavlovi II. v širokom svete a najmä medzi predstaviteľmi iných náboženstiev“.  

Začiatočné interpretácie atentátu boli podľa neho veľmi racionálne.

„Masmédiá aj naše kňazské kruhy v Ríme sa klonili k interpretácii, že za pokusom o vraždu boli východné rozviedky. Nečudo, lebo Ján Pavol II. videl komunistom do karát a ako pápež z Poľska nesedel ich ideológii.“

Vo svetle fatimských proroctiev ho vtedy vnímala len menšina duchovných.

„Určite tento spôsob nazerania a spájania vyžaduje nadhľad a čas. Nespornou skutočnosťou zostáva fakt, že za udalosťou z 13. mája 1981 sa skrýva pokus zlého ducha v rebélii proti Bohu, na ktorú proroctvá Fatimy upozorňujú.“