Viera a veda sú vo veľmi úzkom vzťahu

Napriek viacerým vzájomným nepochopeniam, ku ktorým došlo v priebehu dejín, môže medzi vedou a vierou existovať harmónia. Dosvedčujú to mnohí učení svätci, ktorí vynikali v oboch sférach.

Jedným z nich bol svätý Albert Veľký (1193 – 1280), ktorého sviatok oslavujeme 15. novembra. Tento dominikán svojimi znalosťami z teológie, filozofie, ale aj matematiky, chémie či fyziky prispel k vedeckému rozvoju ľudstva a zaslúžene ho vyhlásili za patróna vedcov.

Pápež Benedikt XVI. v jednej zo svojich katechéz vyzdvihol svätého Alberta Veľkého ako človeka, ktorý nám pripomína, že medzi vierou a vedou je vzťah priateľstva a že vedci môžu prostredníctvom svojho povolania k štúdiu prírody kráčať po autentickej a čarokrásnej ceste svätosti.

Katolícke noviny zaujímalo, ako po tejto ceste kráčajú naši veriaci vedci.

Viera mu dáva slobodu pri práci

Vedcov sme sa spýtali, ako sa vo svojej odbornej činnosti snažia spojiť vedu a vieru.

„Práveže sa o to nesnažím, aspoň nie prvoplánovo. To znamená, že pri práci nasilu nespájam tieto dve oblasti. Viera mi dáva úžasnú slobodu pri mojej práci a nijako ma nezväzuje.

Navyše moje vnútorné presvedčenie ma motivuje hľadať aj prostredníctvom vedy hlbšie otázky a odpovede, než môžeme dosiahnuť prostredníctvom samotnej vedy,“ hovorí astronóm Juraj Tóth z oddelenia astronómie a astrofyziky na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave.

Pripomína, že veda pri výskume prírody, vesmíru a celého sveta používa prístupy, ktoré sa postupne zadefinovali aj vďaka židovskej a kresťanskej viere, teológii a antickej tradícii.

„Na začiatku Biblie v textoch Knihy Genezis je akoby odčarovanie stvoreného sveta z mýtických predstáv a hry pohanských božstiev. Celý svet a človek v ňom je dielom rozumného Stvoriteľa a sám osebe je poznateľný - a to je aj úlohou človeka.

V staroveku začíname spoznávať zákonitosti v prírode, ale zvlášť v antike sa kladie základ filozofie a prírodných vied. Takto dnes máme vyčlenené samostatne nielen pojmy, ale aj prístupy. Môžem povedať, že vedou poznávam aktívne svet a vierou som poznaný ja,“ vysvetľuje slovenský astronóm.

Spojenie vedy a viery považuje za prirodzené

„Jednoducho povedané, nesnažím sa,“ odpovedá Jozef Masarik, jadrový fyzik a prorektor pre vedu, doktorandské štúdium a projektovú činnosť Univerzity Komenského v Bratislave, na otázku, ako sa snaží spájať svoju odbornú činnosť s vierou. No vzápätí pridáva vysvetlenie:

„Snažiť sa treba vtedy, keď vám niečo nejde. Ja toto spájanie považujem za celkom prirodzené. Odvolal by som sa na jeden výrok Galilea, ktorý povedal: ,Veda nám hovorí, ako funguje nebo. Viera nám hovorí, ako sa môžeme do neba dostať.‘

Veda nám hovorí, z čoho je zložená hmota, čo sú to fyzikálne polia, ako sa pohybujú vesmírne objekty. Viera zasa to, ako sa dostať do ,prítomnosti‘ Boha.“

Jozef Masarik poukazuje tiež na to, že veda a viera majú rôzne ciele, no i tak sa dokážu dopĺňať. „Uvediem jeden značne zjednodušený a veľmi osobný príklad. Vo svojej práci vyznávam zásadu nepokradneš (preto som moje rôzne postupové práce nielen odovzdal, ale aj vypracoval).

Publikujem len veci, ktoré mám podložené experimentálnymi faktmi alebo výpočtami, aby som krivo nesvedčil o niečom, čo nie je pravda. Toto zjednodušenie spočíva hlavne v tom, že vieru nemožno redukovať len na etické tradície a morálne aspekty, tie sú skôr dôsledkom viery,“ poznamenáva.

Vieru i vedu musíme istým spôsobom pochopiť

Aký je teda podľa veriacich vedcov vzťah medzi vierou a vedou? Podľa Juraja Tótha nám veda dáva odpovede na otázky „ako“ a viera na otázky „prečo“. „Nie sú to nejaké dve nezávislé inštitúcie, kde si prídem akoby nakúpiť odpovede na moje otázky. Všetko sa to stretáva v osobe, v človekovi.

Každý z nás má v svojom živote rôzne otázky a musí si ich prostredníctvom rozumu a slobodnej vôle sám v sebe zodpovedať. Jedna vec je niečo spoznať, že je to tak. A druhá je rozhodnúť sa, že to poznané akceptujem a budem podľa toho žiť,“ podotýka.

Aj vedeckým poznatkom musí človek istým spôsobom uveriť, či už na základe vlastného fyzického alebo myšlienkového experimentu, prípadne sa spoľahne na názor vedcov. Takisto vieru musíme istým spôsobom pochopiť.

„Skutočná viera musí byť rozumná, konzistentná. Dôkazom viery sú osobné alebo aj sprostredkované skúsenosti. Takto sú veda a viera – hoci každá autonómna – dopĺňajúce sa,“ približuje astronóm z Univerzity Komenského.

Obe prispievajú k napredovaniu ľudstva

Podľa Jozefa Masarika sú náboženstvo a veda vo veľmi úzkom vzťahu. Pre kresťana by viera a veda nemali byť nikdy oddelené, vždy totiž napredujú spoločne, jedna vedľa druhej.

„Pre pohodlnosť nášho uvažovania ich neraz oddeľujeme, ale netreba ich od seba ani odtrhnúť, ani stavať do protikladu. Obe prispievajú k napredovaniu ľudstva, tak je to aj teraz.

V histórii boli obdobia, keď sa v náboženskom prostredí rodili základy modernej európskej vedy (prvé univerzity), a sú zase obdobia, keď veda viac ovplyvňuje náboženstvo, ponúka odpovede na niektoré doteraz nezodpovedané otázky, čo provokuje aj vývoj v klasických teologických teóriách.“

Prorektor Univerzity Komenského pripomína, že viera a veda sa dopĺňajú v tom, čo majú spoločné. Obe nás vedú k odpovediam na odhalenie tajomstiev, ktoré máme okolo seba, ako i k jedinečnému prežitiu našich mystických skúseností.

„Zvedavosť a túžba poznávať doposiaľ nepoznané sú hnacím motorom vedy. Sú tiež tým, čo nás núti ráno vstať z postele a ísť ,spáchať‘ nejaké dobro, niečo sa naučiť, niečo pochopiť, v niečom sa polepšiť a obdivovať tento svet.

Napĺňanie týchto túžob odlišuje človeka od - aj keď často -  pekného (napríklad diamantu), ale neživého zhluku prvkov a molekúl. No a asi na vrchole našich snáh spoznávania je spoznanie tajomstiev života. A tu, či chceme, alebo nechceme, sa už dostávame do oblasti viery,“ konštatuje Jozef Masarik.

Ako jadrový fyzik si uvedomuje, že poznávaním si obraz postupne skladáme, no absolútno je pre nás nedosiahnuteľné.

„To my fyzici dobre vieme a vyjadrili sme to aj určitými zákonmi. Bez viery, že vesmír, ktorý opisujeme fyzikálnymi zákonmi, sa riadi všeobecnejšími zákonmi a že tieto zákony môžeme pochopiť, by neexistovala vznešená motivácia pre vedu.

Ostala by len taká prízemnejšia, ktorou je uspokojovanie si každodenných a veľa ráz vymyslených telesných a materiálnych potrieb ľudstva. Možno najstručnejšie to zhrnul Albert Einstein v dvoch vetách: ,Chcem poznať, ako Boh stvoril tento svet. Chcem poznať jeho myšlienky.‘“

Viera ich posilnila pri bádaní

Vedcov sme sa tiež spýtali, či im viera pomohla v posune pri nejakej vedeckej otázke.

„Asi ani nie. Ale to, že som vedcom a vytrval som pri vede, za to osobne vďačím viere. Viera moju osobnosť celkovo posilnila, urobila trpezlivejšou, otvorenejšou. Naopak, veda veľmi moju vieru očistila, predstavy o Bohu vyjasnila. Samozrejme, nemôžem tvrdiť, že teraz jasne poznám Boha, ale aspoň viem, ktoré predstavy sú určite nesprávne,“ odpovedá Juraj Tóth.

„Priamo mi nepomohla, pretože veda nikdy nemôže dať odpovede na otázky viery. A naopak, ani veriaci nenájde odpovede na vieru vo vede. Ak si niekto kladie otázku, prečo atóm pozostáva z jadra a elektrónového obalu, veda mu dá odpoveď.

No ak si kladiete otázku, prečo vôbec existuje atóm, aký je zmysel jeho existencie, veda nemá jasnú odpoveď. Veda neponúka odpovede o dôvode bytia,“ vysvetľuje Jozef Masarik.

Zároveň však spomína, že nepriamo asi najväčšie prepojenie s vierou cítil, keď pracoval na problematike vytvorenia chronometra, pomocou ktorého vieme veľmi presne určovať čas, kedy vznikli rôzne vesmírne objekty. „Veril som, že tvorca nám tam nejakú stopu zanechá - a našli sme ju.“

Dve koľajnice, ktoré nás vyvedú z pandémie

Zaujímalo nás tiež, či vedci dospeli niekedy pri svojej práci do momentu, keď vnímali rozpor so svojou vierou.

„Áno. Na začiatku mojej ,kariéry‘ veriaceho človeka, keď som mal asi 17 rokov, sa mi zdalo všetko proti sebe. Postupne som zisťoval, že to boli len zdanlivé rozpory. Buď som nerozumel vede, alebo viere, alebo obom. Teraz sa mi to stáva len občas,“ hovorí s úsmevom Juraj Tóth.

„Nie, nedospel. Vieru som niekoľkokrát stratil, ale len vieru vo vlastné sily a schopnosti vyriešiť nejaký problém, ktorý ma zaujal,“ odpovedá Jozef Masarik.

S rozličnými pochybnosťami však v posledných mesiacoch, keď takmer každú oblasť ochromil koronavírus, bojujú ľudia na celom svete. Prečo nemajú strácať nádej vo vedu a vieru?

„Dôležitou úlohou vedy je skúmanie šírenia a eliminácie vírusu. Dnes sú vedci, lekári, ktorí robia pre ľudstvo túto službu, hrdinovia. Potrebujeme však i odhodlanie, silu viery, že ten boj môžeme vyhrať.

Modlitba a pôst sú účinné zbrane aj proti vírusu, aj na menenie nás samých, aby sme vedeli i mali silu konať správne. Boh koná tak, akoby všetko vo svete záviselo len od našich skutkov a zároveň všetko koná za nás. Je to veľké tajomstvo, nevieme to preniknúť úplne naším rozumom, preto je to aj viera.

Zdravý rozum a zdravá viera zvládnu každú krízu. Práve spojenie týchto dvoch predstavuje dve koľajnice, ktoré nás vyvedú z tunela,“ poznamenáva Juraj Tóth.

„Keďže nepracujem v oblasti vied, ktoré majú predpoklady prispieť k porážke tejto epidémie, zhrnul by som svoj postoj do citátu z epištoly svätého Pavla: ,Všetko skúmajte, a čo je dobré, toho sa držte.‘ Verím, že je a bude sa čoho držať,“ dodáva Jozef Masarik.