Viera bola pre ich postoj smerodajná
Bernard Jaško pracoval ako príslušník ZNB v ďalekopisnej ústredni v Bratislave. Snímka: archív Ústavu pamäti národa
Hľadať pravdu, súvislosti doby, ktoré viedli k monsterprocesu s Bernardom Jaškom, Pavlom Kalinajom, ale i s ďalšími príslušníkmi vtedajšieho Zboru národnej bezpečnosti, sa podujal Vladimír Palko ml. (40). Venuje sa témam spravodajských zložiek Pohraničnej stráže a Štátnej bezpečnosti.
Hoci monografiu Bernard Jaško a spol. predstavil už dávnejšie, stále objavuje nuansy udalostí a životných príbehov zavŕšených pred 70 rokmi. Oslovili sme ho, aby nám naskicoval obraz tejto časti našej histórie.
Profilácia výskumného portfólia
Svoje rozhodnutie skúmať špecifický rozmer odporu proti komunistickému režimu v bezpečnostných zložkách štátu Vladimír Palko ml. objasňuje takto:
„Pri štúdiu na univerzite ma zaujali prednášky profesora Róberta Letza o najnovších dejinách. Okrem iného sa v nich venoval nástupu komunistického režimu a opisoval aj konkrétne prípady, keď sa režim vynucujúci si absolútnu poslušnosť v bezpečnostných zložkách musel vyrovnať s odporom samotných policajtov proti vlastným praktikám.
Najvýraznejším bol práve prípad Bernarda Jaška a Pavla Kalinaja. Pod vedením profesora Róberta Letza som ho najskôr spracoval v diplomovej práci a neskôr ako pracovník Ústavu pamäti národa rozšíril do podoby monografie.“
Bernard a Pavol – podobní i odlišní
V nej opisuje nielen život Bernarda Jaška, ale aj spojitosti, ktoré ho viedli k riskantným krokom, aby zabránil represáliám na nevinných ľuďoch. Otázka znie, kto to vlastne bol.
„Bernard Jaško bol mladý muž, ktorý sa ako 19-ročný zapojil do Slovenského národného povstania a svoju budúcnosť videl v policajných zložkách. V roku 1946 vstúpil do ZNB, pôsobil v poriadkovej službe v Bratislave, pol roka ako príslušník lyžiar vo Veľkej Lomnici.
V januári 1949 sa vrátil do ďalekopisnej ústredne v Bratislave, kde pracoval do svojho zatknutia. Vnímam ho ako neveľmi popísaný list papiera, keďže ho zatkli ako 26-ročného a popravili vo veku 27 rokov. Nestihol sa oženiť, založiť si rodinu, usadiť sa.
V spomienkach rodiny a miestnych však zostal zapísaný ako vášnivý rybár, šikovný, manuálne zručný mladík, ktorý si dokázal sám skonštruovať pojazdný drevený bicykel.“
V zásadných veciach si boli Bernard Jaško a Pavol Kalinaj podobní, predsa však aj v niečom iní. O Pavlovi Kalinajovi Vladimír Palko ml. hovorí:
„Pavol Kalinaj pochádzal z Bijacoviec a od roku 1939 bol profesionálny žandár, slúžiaci v Bratislave. Keďže počas vojny schovával židovských utečencov, čo sa však gestapu nepodarilo dokázať, prepustili ho ako ,nespoľahlivého‘ v roku 1942. Po vojne sa oženil s učiteľkou Klárou Klubertovou a narodila sa im dcéra.
Od roku 1946 až do zatknutia 30. júna 1949 slúžil na Miestnom veliteľstve ZNB v Bratislave. Od Bernarda Jaška bol starší o osem rokov a istým spôsobom bol jeho mentorom. Bernard Jaško bez svojich kolegov by sám nikdy do podobnej akcie nešiel.“
Oboch spájalo úsilie získavať informácie o pripravovanej perzekúcii Cirkvi. Ako sa ich životné cesty spojili, odborník naznačuje:
„Bernard Jaško prichádzal na pracovisku v ďalekopisnej ústredni štátnobezpečnostného odboru na Povereníctve vnútra do styku s tajnými informáciami i o aktivitách a zásahoch bezpečnostných zložiek proti odporcom režimu, najmä Katolíckej cirkvi.
Znepokojovali ho až tak, že sa o nich zveril niektorým kolegom. S Pavlom Kalinajom a Pavlom Hajdinom sa dohodli, že budú informovať rímskokatolíckeho biskupa Michala Buzalku o pripravovaných represiách ŠtB proti režimu nepohodlným kňazom.“
Informovali obaja
Z potvrdených zdrojov je teda známe, že aj prostredníctvom otca biskupa Bernard Jaško informoval konkrétnych veriacich o nebezpečenstve.
„Pavol Kalinaj mal dobrého známeho Štefana Uhrína, prednostu sociálneho oddelenia na ministerstve dopravy, ktorý poznal biskupa Michala Buzalku zo Spolku sv. Cyrila a Metoda v Bratislave. Práve on ordinára dvakrát navštívil a informoval ho o niekoľkých prípadoch týkajúcich sa Cirkvi, z ktorých najdôležitejšou bola správa o odpočúvaní a sledovaní biskupskej konferencie v Dolnom Smokovci.
Hoci biskupi odpočúvanie odhalili, minister vnútra Václav Nosek ho verejne vytrvalo popieral. Ďalej ho informoval aj o tom, že ŠtB sledovala povereníka pôšt, katolíckeho kňaza Alexandra Horáka. Ten bol biskupom Róbertom Pobožným pre jeho prokomunistické politické aktivity postavený mimo kňazskej služby,“ vysvetľuje Vladimír Palko ml.
Vynára sa otázka, či existovali aj ďalšie prípady pomoci.
„Ďalší z Jaškových kolegov Pavol Hajdin zase informoval prostredníctvom Pavla Kalinaja Augustína Pozdecha, dekana a správcu farnosti Bratislava-Nové Mesto (Blumentál), že ho sleduje Štátna bezpečnosť. Otázne je, či mu to pomohlo.
Po kritike schizmatickej Katolíckej akcie Augustína Pozdecha v roku 1949 zatkli a za vlastizradu odsúdili na dvanásť rokov väzenia. Napokon vo väzení s doživotným trestom väzenia skončili aj biskupi Michal Buzalka, Pavel Peter Gojdič a na 24 rokov odsúdený Ján Vojtaššák.“
Keďže Cirkev sa stala pre komunistickú moc nepriateľom číslo jeden, vždy existovala možnosť, že sa takáto činnosť rýchlo prezradí. Ako k tomu došlo, interpretuje pracovník Ústavu pamäti národa:
„Pri konaní, ako bolo to Jaškovo, keď prezrádzal prísne tajné informácie a počas prípravy na útek do Rakúska ich fyzicky zhromažďoval, aby ich mohol preniesť za hranice a informovať o represiách komunistického režimu zahraničnú verejnosť, bolo treba postupovať s maximálnou opatrnosťou. On sa však so svojím úmyslom utiecť zdôveril takému okruhu ľudí, že je nemožné určiť, kto ho udal.“
Exemplárne tresty
Všetky zložky výkonnej a súdnej moci boli vtedy prorežimne nastavené, bez šance spoliehať sa na spravodlivý proces. Prečo neboli vzaté do úvahy poľahčujúce okolnosti, Vladimír Palko ml. vysvetľuje:
„Komunistická moc ihneď po februári 1948 kopírovala sovietske trendy v budovaní tajnej politickej polície, ale aj v prestavbe justície, ktorá prešla rovnakou personálnou ,očistou‘ ako bezpečnostné zložky. Na vynesenie trestov mala veľký vplyv komunistická strana.
Rozsudky posudzovala Bezpečnostná komisia Ústredného výboru Komunistickej strany Československa a od jesene 1950 špeciálna komisia na čele s ministrami spravodlivosti a národnej bezpečnosti. Jej ďalším členom bol veliteľ ŠtB a námestníci spomínaných ministrov.
Špeciálna komisia na zasadnutí 18. októbra 1950 milosť Bernardovi Jaškovi a Pavlovi Kalinajovi neodporučila. Predtým sa na prípade prejavili odporúčania povereníka spravodlivosti Júliusa Viktoryho, ktorý prostredníctvom šéfa prezídia Povereníctva spravodlivosti Michala Gera vyjadril svoj kladný postoj k vykonaniu určených trestov smrti.
Komunistická strana presadila v októbri 1948 prijatie zákona na ochranu ľudovodemokratickej republiky, ktorý oveľa prísnejšie postihoval politické trestné činy ako velezrada, vyzvedačstvo či ohrozenie obrany republiky. Režim Bernarda Jaška, Pavla Kalinaja a ďalších považoval za zradcov a potreboval ich odsúdiť na exemplárne tresty, aby vyslal jasné posolstvo.
S rozsudkom sa museli všetci príslušníci ZNB proti podpisu oboznámiť a mal byť predmetom debát mužstva s ,osvetovými‘ dôstojníkmi. Neexistovala politická vôľa brať do úvahy poľahčujúce okolnosti.“
Na záver našej historickej sondy Vladimír Palko ml. objasňuje konanie mladých mužov v kontexte vzťahu k Cirkvi: „Bernard Jaško, Pavol Kalinaj, ale aj Štefan Uhrín a Pavol Hajdin boli praktizujúci kresťania, ktorí svoje presvedčenie neváhali pretaviť do konkrétnych skutkov a v rámci svojich možností sa ohrozenú Cirkev pokúsili brániť.
Jaškovým útekom do Rakúska s ďalekopismi obsahujúcimi informácie o perzekúciách naprieč spoločnosťou mali vyslať signál Západu o pomeroch, ktoré v Československu vládli. Namiesto úteku, respektíve pokračovania v odboji priamo v ZNB nasledovalo zatknutie a súdny proces.
Za svoje presvedčenie nakoniec priniesli 17. februára 1951 najvyššiu obeť. Predchádzalo jej neľudské utrpenie vo väzbe. Tu treba vyzdvihnúť najmä nezlomnosť Pavla Kalinaja, ktorý napriek zničenému zdraviu hrdinsky odolával vyšetrovateľom ŠtB a žiadnu vinu nepriznal.
Objektívna percepcia činov je zásadná
O analýzu náležitého vnímania Bernarda Jaška a Pavla Kalinaja vo svetle morálneho vyrovnania sa s praktikami režimu sme požiadali historika Róberta Letza, ktorý sa špecializuje na dejiny Slovenska 20. storočia.
Čo považujete v ich konaní za podstatné?
Bernard Jaško a Pavol Kalinaj patria k tým 60 ľuďom na Slovensku, pre ktorých sa život skončil predčasne a tragicky. Boli odsúdení na smrť a popravení. Rehabilitačný zákon z roku 1990 z nich sňal vinu. Ich obeť však ostala výkričníkom pre nás i budúce generácie.
Zákony nášho parlamentu komunistický režim odmietajú. Iba nedávno 4. novembra 2020 prijal parlament novelu zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Je tu však otázka, či si dostatočne ako národné spoločenstvo vážime hodnoty, za ktoré Bernard Jaško a Pavol Kalinaj položili životy.
Niekedy sa zdá, že slobodu a demokraciu chápeme ako niečo vonkajšie alebo ako nástroj na presadenie vlastných či skupinových cieľov, prípadne na šírenie neoverených informácií. Tak sa vlastne ocitáme v opozícii voči Bernardovi Jaškovi a Pavlovi Kalinajovi, ktorí si tieto hodnoty ctili a za ne sa obetovali. Neboli iba odporcovia režimu, ale aktívni zástancovia hodnôt.
Platí to nielen o slobode pri presadzovaní občianskych práv, ale ešte viac pre kresťanov a ochrane ich viery. Veď obaja zomreli práve preto, že informovali o pripravovaných zásahoch proti Cirkvi. Nazdávam sa, že by im najviac uškodil pokus o budovanie povinného politického kultu.
Pamätné tabule, sochy a plamenné prejavy sú dôležité, no treba si dať pozor, aby to neviedlo k znehybneniu, nezáujmu a strate pamäti. To by nebola tá správna cesta. Skôr by malo ísť o vyjadrenie prirodzenej úcty k tým, ktorí sa pokúsili v ťažkej dobe niečo urobiť pre iných, varovať ich pred hroziacim nebezpečenstvom zaistenia či pred konfidentmi.
Práve na takých osobnostiach, akými boli Bernard Jaško a Pavol Kalinaj, ktorí boli pripravení obetovať svoje istoty v prospech slobody iných, by mala stavať aj dnešná demokracia.
Nebolo ich počínanie dvojsečnou zbraňou?
Cirkev sa od roku 1948 ocitla v pevnom zovretí režimu. Boli zlikvidované zvyšky cirkevných spolkov, úplná redukcia tlače a zhabané majetky. Napokon bola Cirkev zákonmi z roku 1949 celkom podriadená štátu, postavená pod prísny dozor Štátneho úradu pre veci cirkevné, Štátnej bezpečnosti a komunistickej strany.
Všetky jej aktivity museli mať schválenie. Prenasledovanie sa stalo každodennou realitou. Pavol Kalinaj sa o spôsobe získavania správ o prenasledovaných zveril svojmu príbuznému Štefanovi Uhrínovi. A prostredníctvom neho viedla cesta k biskupovi Michalovi Buzalkovi.
Ešte horúce správy biskup Buzalka, ktorý však o spojenectve Uhrína s Jaškom a Kalinajom nevedel, posúval trnavskému biskupovi Ambrózovi Lazíkovi. Keď ŠtB zatkla Jaška, Kalinaja i Uhrína, vyšlo najavo aj spojenie s biskupom Buzalkom, ktorého podrobili vyšetrovaniu, no so zaistením počkali až do júla 1950, keď bolo rozhodnuté o príprave procesov s biskupmi.
Bernard Jaško a Pavol Kalinaj nepredpokladali, že za činy by mohli skončiť na popravisku, ale režim v tom čase potreboval exemplárny prípad, ktorý by zastrašil príslušníkov bezpečnosti od podobných aktivít. Myslím, že ostať pasívny by nebolo riešenie.
Cirkev je živý organizmus, ktorý sa bránil ako vedel. Časť jej aktivít sa pred sliedivým zrakom režimu presunula do podzemia, kde pokračovali tajné kňazské a biskupské vysviacky, rehoľná formácia, duchovné cvičenia, vyučovanie náboženstva, práca s mládežou, vydávanie samizdatu a podobne.
Aký je podľa vás morálny odkaz popravených, ktorý pretrval až do dnešných dní?
Usilujte sa na mieste, kde ste, chrániť svoje náboženské práva a identitu. Nebojte sa postaviť za ne, je to vaše sväté právo, ba morálna povinnosť. Jaško, Kalinaj, ale aj mnohí iní zaň položili životy.
Mali by sme si klásť otázku, či sme dostatočne pripravení zasadiť sa za našu vieru, vytvárať pre ňu priestor v spoločnosti, alebo sa uspokojíme iba s vonkajším deklarovaním náboženskej slobody.
Súvisiace články
Mali ste niekedy pochybnosť o prítomnosti Ježiša v eucharistii?
Radosť sa nediktuje, ale pestuje
