Viera je o človeku a pre človeka

SLÚŽIŤ A POMÁHAŤ INÝM

Keď Alžbeta, inšpirovaná Duchom Svätým, prezradila tajomstvo, že Mária sa stala Matkou Božieho Syna, lebo uverila, Mária si tiež vyliala srdce chválospevom. „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (Lk 1, 46 – 48).

Mária dala svoj dobrovoľný súhlas k životu, ktorý už nosila pod srdcom a ktorému chcela naplno slúžiť. Ihneď však myslela aj na svoju príbuznú Alžbetu a okamžite sa rozhodla poslúžiť aj životu, ktorý už dozrieval pod srdcom staršej príbuznej. Ani tá neváhala prijať svoje dieťa napriek veku a ľudským rečiam.

V Márii a v Alžbete máme dva krásne príklady, ako treba slúžiť ľudskému životu. S akou radosťou ony prijali nové životy, nehľadiac na nové s tým spojené starosti, ale nezabúdajúc ani na hlbokú radosť každej matky.

Sú to svetlé príklady pre naše dievčatá a ženy, aby nič nedali na všelijaké reči a heslá o práve ženy zničiť svoj plod, na vraj „vedeckú“ a „pokrokovú“ propagandu.

Nech počúvajú svoje srdce; nech vedia, ako sa cítia ženy, ktoré si dali odňať plod; ak môžu, nech si pozrú dokumentárny film s výstižným názvom Nemý výkrik o tom, ako sa bráni plod pri vykonávaní potratu.

Práve veda nás uisťuje, že v tom malom zárodku je už od samého začiatku zapísaná, zakódovaná jeho ľudská (a nie iná, nie zvieracia) prirodzenosť a jej budúci rozvoj.

Plod nie je kus matkinho mäsa, ako sú mandle, to je už osobitný život, rozdielna ľudská bytosť s jedinečnou, neopakovateľnou individualitou, aj keď je ešte závislá od života matky. LEVOČA, 8. 7. 2007

MANŽELSTVO A RODINA – MAJÚ EŠTE ZMYSEL?

Manželstvo a rodina sú všeľudské ustanovizne, ktoré sa týkajú samej prirodzenosti človeka a budúcnosti ľudskej spoločnosti. Ich rozkvet značí pokrok každej civilizácie, ich úpadok je príznakom úpadku civilizácií v histórii.

Ľudská spoločnosť si musí dať veľký pozor na to, aby manželstvo a rodina boli zdravé ustanovizne. Preto si musí všímať aj dnešnej krízy a nepodľahnúť ani dnešným útokom proti nim, nech už prichádzajú z hocktorej strany.

Rešpekt a úcta ku každému človeku, a teda aj k osobám s homosexuálnymi sklonmi sa nemôže zaistiť tým, že sa im pripíšu práva, na ktoré nemajú od prírody predpoklady, lebo také páry nemôžu splodiť vlastné deti a na prípadné iné dohody sú iné zaistenia.

Ako obyčajne, aj v tejto otázke, ktorá je podstatná, verejnosť a politici radi zabúdajú práve na deti. VATIKÁNSKY ROZHLAS, 31. 12. 2012

DEDIČSTVO SLOVÁKOV

Prečo považujeme vieru za taký cenný poklad, za vzácne dedičstvo? Viacerí z vás sa ešte pamätajú na reči o viere ako o tmárstve a povere, ktorú veda a vzdelanosť pomaly vytlačia zo spoločnosti. Prinajlepšom je to vraj akýsi cit, ktorý sa protiví rozumu, vede a pokroku.

Ale viera je o pravde a o veciach, ktoré si osobne nemôžeme overiť zmyslami, očami, hmatom, prístrojmi. Veriť znamená prijať za pravdu niečo, čo mi tvrdí niekto, kto to môže vedieť a poznať.

Jestvuje prirodzená viera, s ktorou pracujeme každý deň: veríme učiteľom, knihám, médiám a prijímame ako pravdivé ich tvrdenia, lebo ich osobne overil niekto, komu dôverujeme. Náboženská viera je o Bohu a o Božích veciach.

My veríme Bohu, ktorý k nám prehovoril. Ako čítame v Liste Hebrejom: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch (to je: v našej dobe) prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet“ (Hebr 1, 1 – 2): v Ježišovi Kristovi.

Ježiš z Nazareta nám poodkryl tvár neviditeľného Boha, ukázal nám ho ako Otca, ako Lásku, zomrel za všetkých a na tretí deň vstal z mŕtvych, ako to iní aj on sám predpovedal. Jemu teda a ním vybraným svedkom jeho vzkriesenia my veríme.

Prijímame za pravdu to, čo on tvrdí o Bohu a o veciach, ktoré ani veda nemôže dokázať alebo vážne vedecky poprieť. Viera nás učí, odkiaľ pochádzame, kam ideme, čo nás čaká po smrti. Viera teda rozširuje hranice nášho rozumového poznania.

Kto odmieta vieru, zbavuje sa možnosti rozšíriť svoje rozumové horizonty aj poza hranice vedy, ktorá nás napríklad nemôže poučiť o posmrtnom živote. Preto prijať vieru je veľmi rozumné. Ona dáva zmysel životu, ona nám dáva pevnú nádej na večný život. Viera nám dáva svetlo, ale aj silu.

Viera je teda aj o človeku a pre človeka. Rozširuje a prehlbuje pohľad na život a na základné ľudské problémy. Je osožná najmä vtedy, keď sa treba vyrovnať s utrpením, nešťastím a krížom. Koľko sily môže dodať pohľad na trpiaceho Krista!

A koľko vnútornej istoty a ozajstného pokoja srdca dodáva vzkriesený Kristus! Takú vieru sme zakúsili u našich otcov a matiek a takú radosť z viery šíri okolo seba veriaca mládež. Táto viera pretvára a zošľachťuje mravy, pomáha človeku k vyššej dôstojnosti, a tak dvíha jednotlivcov i národ.

My sme tú vieru dostali ako vzácny dar, ako „dedičstvo“, ktoré sv. Cyril a Metod zanechali našim otcom a ako „odkaz“ aj nám. BAZILIKA SVÄTÉHO PETRA, VATIKÁN, 27. 2. 2013

OD BENEDIKTA K FRANTIŠKOVI

Dňa 11. februára mali kardináli schôdzku, čiže „konzistórium“ s  pápežom Benediktom XVI. Hlasovali sme o budúcej kanonizácii niektorých kandidátov na oltár. Čakali sme, že pápež už zakončí zasadanie, ale on nám zrazu oznámil, že sa mieni na konci februára vzdať svojej služby na čele Katolíckej cirkvi.

Naše prekvapenie bolo veľké, lebo – ako to povedal dekan kardinálskeho zboru Angelo Sodano – správa prišla ako hrom z jasného neba. Nikto ju nečakal, hoci sme všetci videli, že v poslednej dobe Benedikt XVI. zoslabol a nevyzeral dobre.

Rozišli sme sa so smútkom a s otázkou, ktorú sme počuli pri každej zmene na Petrovom stolci: Kto nahradí takého pápeža? Začali sa prípravy na voľbu nového pápeža, ktorú – ako je známe – v konkláve vykonávajú kardináli z celého sveta, ktorí nedovŕšili osemdesiat rokov. 

Prvé zasadanie v konkláve prinieslo, ako sa čakalo, čierny dym ako znak neúspešnej voľby. Je len prirodzené, že tam sa prednesú ešte len prvé návrhy. Na druhý deň dym dopoludnia bol ešte čierny.

Ale už v podvečer sa objavil jasne viditeľný biely dym a na hlavnom okne baziliky protodiakon kardinál Tauran oznámil zástupu ľudí, ktorý napriek mrholeniu naplnil námestie a ulicu až takmer k Anjelskému hradu: Habemus papam! aj s menom argentínskeho kardinála Jorgeho Bergoglia, ktorý si ako pápež zvolil meno František.

Museli sme ešte hodinu čakať, kým sa zvolený hlavný pastier Cirkvi obliekol, prešiel zo Sixtínskej kaplnky do hlavného okna v Sále požehnania na priečelí Baziliky sv. Petra, aby pozdravil a požehnal jasajúci zástup na námestí a vo svete.

Takého sme ho videli všetci na obrazovkách: jednoduchého, priameho, srdečného biskupa, citlivého na ľudské priateľstvo a na chudobných ľudí.  Nový pápež má ľudový štýl aj v kázňach. Z doterajších homílií si tunajší novinári už všimli slová a skutočnosti, ktoré ohlasuje.

Opiera sa o liturgické čítania a zhrnie ich do troch bodov, má teda svoj „slovník“. Tak napríklad na Kvetnú nedeľu to boli tri akoby heslá: radosť – kríž – mladí, inokedy to boli: nádej – cesta – dobrota – nezištnosť – vzájomný rešpekt a milý prístup k ľuďom – večnosť, ale predovšetkým Ježiš Kristus ako cesta, pravda a život.

Tieto ideály stelesňuje svojou postavou, vierou a rečou. To ľudí priťahuje. Rimania ho ihneď prijali srdcom ako svojho biskupa a otca. Po Jánovi Pavlovi II., pápežovi so slovanským srdcom, a po Benediktovi XVI. s bavorským srdcom máme teda Františka, pápeža s juhoamerickým srdcom. VATIKÁNSKY ROZHLAS, 1. 4. 2013

SEDEMBOLESTNÁ

Tichá, ale i hrdo vystretá v materskej bolesti, verne nás sprevádzala cez celú históriu a vždy ostala s nami na našej národnej golgote. Videla v nás tajomné údy svojho trpiaceho Syna; videla v nás bičovaného, potupovaného mystického Krista.

Máloktorý národ, najmä taký malý, slabý, bez opory mocných, prežil v dejinách toľko utrpenia a poroby, a pritom nezmizol z mapy sveta. Máme čo ďakovať svojim matkám a starým matkám, ktoré si inštinktívne našli cestu k Sedembolestnej.

Cez utrpenie a vieru našich matiek vstúpila ona do slovenských dejín ako podzemný prameň, ktorý udržiaval naše rodiny i národ. Tak sa Sedembolestná stala v duchovnom zmysle matkou národa s našimi matkami.

Cirkev uznala túto našu svojskú tradíciu a prisúdila nám aj úradne Sedembolestnú za zvláštnu patrónku a ochrankyňu. I dnes nám všetkým treba ochrany Sedembolestnej. I dnes sa u nás na Slovensku dávajú Kristovi bolestné rany.

Azda si ani poriadne neuvedomujeme, že sa okolo nás vedie boj o dušu národa, o jeho mravné hodnoty. Tak nebadane. Aké názory sa nám servírujú pod rúškom pokroku, blahobytu, voľnosti a pôžitku.

Nepotrebujeme už ani myslieť, ani rozhodovať, čo je dobro a čo zlo; o etiku a morálku sa nám postarajú iní cez moderné prostriedky. Pomaly si nahrádzame Boha i jeho Desatoro a príkaz lásky inými zákonmi. Kam kráča naša spoločnosť a na aké cesty sa dáva naša mládež? ŠAŠTÍN, 15. 9. 2014