Viera srdca a mysle stojí na skale

Nebezpečenstvá, ktoré na nás vo svete číhajú, sú veľmi reálne. V búrke názorov, myšlienok a konfliktov naokolo musíme vedieť chrániť svoje srdce a mať bdelú, ostrú, kritickú myseľ.

NEKRITICKÉ MYSLENIE

Čo bráni kresťanovi myslieť kriticky? Verbista Marek Vaňuš uvádza niekoľko najčastejších prípadov: „Zvyčajne sú to predsudky a domnienky, ďalej čierno-biele videnie a hodnotenie či označovanie nálepkou ,nepriateľ‘ všetkého a všetkých, čo nezapadajú do vytvorených schém.“

Hrozbou môže byť aj nerozlišovanie vlastných hodnôt a spôsob ich vyjadrenia. Alebo aj vnútorná potreba „brániť“ to, „čo tu vždy bolo“. Zvyky, ktoré siahajú až do ďalekej histórie, sú pre Cirkev vzácny poklad. Ale všetky obyčaje sú tu pre človeka, nie naopak. Aby sme sa nestali ich otrokmi, mali by sme mať pružnú myseľ a zároveň si uvedomovať, že nikdy nebudeme vedieť všetko.

„Bolo by fajn, keby by kresťania neupadali do predsudkov, ktoré automaticky budujú bariéry. Ježišov učeník je pozvaný usilovať sa najprv úprimne poznať a potom vnútorne konfrontovať ‚novosti‘ s hodnotami evanjelia,“ upozorňuje verbista. „Hoci s niektorými skutočnosťami, samozrejme, nemusíme, alebo dokonca by sme nemali súhlasiť, predsa môžeme rešpektovať slobodu druhého tak, ako ju rešpektuje nebeský Otec (porov. Mt 5, 45 n.).“

POD OVČÍM RÚCHOM

Rovnako ako je kresťan ohrozený vlastnými „nešťastnými omylmi“, je ohrozený aj tými, ktoré prichádzajú zvonka. Spomedzi mnohých prekrútených informácií a pomýlených rečí nachádzajú aj popularitu aj také, ktoré sa nebezpečne hrajú na kresťanské. Pred takýmito dezinformáciami v „ovčom rúchu“ Marek Vaňuš varuje.

„Tvária sa ako obrancovia kresťanstva, ale ich nástrojom je bojovné odsudzovanie všetkého, čo sa nezhoduje s nejakým konkrétnym vyhraneným postojom.“ A tiež je to celá plejáda konšpiračných teórií, ktoré sa v súčasnosti bleskovo šíria sociálnymi sieťami a internetovými portálmi. „Mnohí ich nielen nekriticky akceptujú, ale aj posúvajú ďalej.“

OTÁZNIKY A VIERA

Ako by teda mal kresťan bojovať proti automatickým súhlasom, bezduchému pritakávaniu a rozpoznať hranicu medzi Božou pravdou a ľudskou interpretáciou? „Každý kresťan má možnosť skúmať a hľadať motív toho-ktorého rozhodnutia Cirkvi, aby bol pripravený zdôvodniť nádej, ktorú má prinášať (porov. 1 Pt 3, 15),“ radí Marek Vaňuš.

Skúmanie a hľadanie motívov si však veriaci môžu často mýliť so spochybňovaním. Učíme sa a počúvame, že je dobré rozmýšľať sám za seba a neriadiť sa niečím, čo nám hovoria ostatní. Keď však urobíme z kresťanstva iba ďalšiu ideológiu, dostaneme sa do nekonečného víru konfliktov, ktoré nám zakalia myseľ a oťažia srdce.

APOLITICKÉ UČENIE

Preto Marek Vaňuš upozorňuje, že ak by sme chceli hodnoty evanjelia postaviť na rovnakú úroveň ako naše politické či sociálne názory, neuspejeme. Učenie Cirkvi je totiž apolitické, a tak nemôže protirečiť politickému názoru. Aj v tomto kontexte verbista zdôrazňuje, aké veľmi dôležité je chápanie našej vlastnej kresťanskej identity.

Keď sa v našich kritických úvahách a neraz až spochybňovaniach dostaneme do rozporu s učením Cirkvi, mali by sme súhlas a rovnako aj nesúhlas s novými či inými názormi. Keď si však človek istý nie je, bojí sa konfrontácie a uzavrie sa do seba a do známych istôt.

„Strach ako znak vnútornej neistoty uzatvára. Keď si nie som istý v tom, čo prežívam a verím, usilujem sa to brániť navonok silou-mocou útokom na všetko, čo podvedome vnímam ako ohrozenie.“ Ak teda bojujeme proti niekomu, kto má iný názor než my, môže to byť znamenie našej vlastnej neistoty. Práve vtedy by nám mala zablikať naša kresťanská kontrolka.

POHĽAD ZVONKA

Avšak rovnako ako môže urobiť chybu automatického úsudku veriaci kresťan, môže ju urobiť aj neveriaci. Veď zaužívané predsudky o kresťanoch sú napriek intelektuálnemu pokroku, ku ktorému sa spoločnosť hrdo hlási, zaujímavým paradoxom. Marek Vaňuš to vysvetľuje nasledovne:

„Z prostredia, ktoré sa na vieru pozerá zvonka, vychádzajú mylné predsudky, prameniace z považovania viery za čosi iracionálne, teda bez hodnoty, a preto zbytočné. Ide o pokušenie hľadieť na veriacich zvrchu, s určitým vnútorným pohŕdaním typu ,to sú tí, čo ešte neprišli k poznaniu‘.“

ČO JE (NE)DOKÁZATEĽNÉ

V skutočnosti sa však ani známe a dôležité ľudské hodnoty nedajú podrobiť matematickým dôkazom. Tak ako nie je možné dokázať autenticitu lásky, milosrdenstva, láskavosti a ďalších čností, ani vieru nie je možné dokazovať meradlami prírodných vied.

„Kresťanská viera od počiatku stojí na svedectve dôveryhodných osôb a z osobnej skúsenosti, ktorá presahuje merateľné skutočnosti. Bez spoľahnutia sa na iných sa normálne nedá žiť. Tak ako sa nedá žiť iba z toho, čo je dokázateľné. Je naivné myslieť si, že už viem všetko.“

Náboženstvo, ktoré by sme si netipli

Pokiaľ by sme chceli vidieť príklad toho, že myseľ a srdce ide ruka v ruke s vierou, môžeme nahliadnuť do životného príbehu bývalého ateistu, ktorého jedného dňa striaslo „od zlej predtuchy, že tie staré rozprávky by mohli byť nakoniec pravdivé a že niečo alebo niekto zvonka by mohol každú chvíľu vtrhnúť do jeho pekne usporiadaného predvídateľného, mechanického vesmíru“.

Takto opísal začiatok svojej cesty ku kresťanstvu írsky profesor a spisovateľ Clive Staples Lewis v jednej zo svojich esejí. Jeho cesta ku kresťanstvu nebola jednoduchá a predchádzali jej hlboké úvahy a intelektuálne otázniky – podobne ako mnohí ďalší potreboval bádať v abstraktom svete myšlienok.

„Mojím argumentom proti Bohu bolo, že vesmír sa zdal veľmi krutý a nespravodlivý,“ píše Lewis v knihe Hovory. „Ale odkiaľ som zobral tú predstavu o spravodlivosti a nespravodlivosti? Ak je celé toto predstavenie od A po Z zlé a nezmyselné, prečo sa ja, ktorý by som mal byť jeho súčasťou, proti nemu tak vášnivo búrim?“

Ak sa potrebujeme občas nad niečím zamyslieť, je to v poriadku, Boh má rád kritické myslenie. Niekedy možno budeme mať pocit, že nič z toho nedáva význam. Neberme však svoje pocity veľmi vážne. „Viera je umenie držať sa vecí, ktoré rozum už raz prijal, napriek našim meniacim sa náladám.“

Možno mnohým veciam nerozumieme, no aj v tom sa ukrýva čaro. „Napokon, skutočné veci nebývajú jednoduché,“ píše profesor Lewis. „Skutočnosť je väčšinou taká, že by ste ju neuhádli. To je jeden z dôvodov, prečo verím kresťanstvu. Je to náboženstvo, ktoré by ste si netipli.“