Voda, ktorá lieči
O liečivej vode píše aj Sväté Písmo. V Druhej knihe kráľov sa hovorí o vojenskom veliteľovi Námanovi, ktorý sa po okúpaní v Jordáne, uzdravil z malomocenstva. (porov. 2 Kr 5, 1 – 14)
Aký postoj by mal zaujať veriaci človek – veriť, či neveriť v zázračné účinky vôd? Štefan Fábry vysvetľuje, že „ak máme hovoriť o vode ako symbole, o jej požehnávaní, o jej účinkoch, či už duchovných alebo liečebných, treba jasne rozlíšiť, o akej vode je reč“.
O minerálnych, liečivých či pramenitých vodách vieme, „že ich uzdravujúca sila spočíva v ich jedinečnom chemickom zložení a pôsobí na prirodzenej rovine. Kresťania liečivé vody vždy vnímali ako Boží dar, ktorý človek môže využívať, no nemal by zabúdať poďakovať zaň rovnako ako za mnohé iné dary, ktoré nám Boh v prírode dáva“.
Marianka, Turzovka či Litmanová
O uzdravujúcej sile prameňa v najstaršom slovenskom pútnickom mieste Marianke hovorí niekoľko legiend. Napríklad o slepom žobrákovi, ktorý si pretrel oči vodou a uvidel.
Zázračné účinky prameňu pri Litmanovej na hore Zvir pripisujú desiatky uzdravených ľudí. Veria, že vodu požehnala samotná Panna Mária, ktorá v jednom zo zjavení povedala, aby ju ľudia užívali s vierou.
Štefan Fábry objasňuje, že „tieto miesta sú posvätené modlitbami kresťanov, ktorí dvíhali svoje srdcia k Bohu, a preto môžeme obrazne povedať, že aj vody, ktoré tam vyvierajú, sú posvätené modlitbou tých, ktorí prichádzajú“.
Dodáva však, že každý súčasný pútnik by mal pamätať na to, že ľudia pred ním neprichádzali na sväté miesta preto, aby pili zázračnú vodu, „ale modlili sa, konali pokánie a vzývali milosrdného Boha. Preto je účinok návštevy svätého miesta, pitia vody, ktorá na ňom vyviera, vždy spojený s pokorou a vierou. Lebo nimi odpovedáme na Božiu lásku, ktorou chce Boh uzdraviť všetky naše rany, aj telesné, no predovšetkým duchovné“.
Proste a dostanete
Páter Milan Hudaček dodáva, že „na pútnických miestach nemá každá studnička podobnú genézu. Závisí to od posolstva, ktoré bolo adresované vizionárom. Niekedy im nehovorí nič o vode.
Zložitejšie bývajú aj okolnosti lokality, ktorá zatiaľ nebola Cirkvou uznaná ako miesto nadprirodzeného zjavenia. Takým miestom je aj Turzovka. Pútnik tam pritom natrafí na niekoľko prameňov. Vodu si ako skryté a nepísané požehnanie ľudia odnášajú domov. Jej eventuálne liečivé účinky pripisujeme daru ich viery, s ktorou veriaci vodu užívali. Ježiš hovorí, že „o čokoľvek budeme prosiť v jeho mene, dostaneme to.“ (porov. Jn 14, 13 – 14)
Prosiť Božiu Matku o jej dary milosti a uzdravenia sú správne. Voda ako niečo hmotné, čoho sa možno dotknúť, sa stáva prostriedkom na vyjadrenie našej viery, ktorú ako šípy vrháme v prosbách k Bohu alebo k svätým“.
Štefan Fábry však upozorňuje, že by „bolo mylné myslieť si, že voda z pútnických miest je sama osebe zázračná, čarovná; že ju stačí piť a chorý ozdravie. Skutočným prameňom požehnania aj uzdravenia je nebeský lekár, Boh, pred ktorého máme predstupovať vo viere a v pokore“.
Podľa neho je síce pravda, že oddávna boli niektoré miesta spojené s osobitným Božím požehnaním, nie však pre ich zázračnú moc, ale pre spojitosť s Božím pôsobením.
Požehnávané vody
Trojkráľová voda, voda sv. Ignáca či krstná voda. Úplne obyčajné vody, avšak liturgicky požehnané.
Štefan Fábry zdôrazňuje, že sa o nich nesprávne hovorí ako o svätených vodách. Medzi pojmami požehnaný a posvätený je veľký rozdiel. Svätením Cirkev zasväcuje osoby alebo veci, predovšetkým kostol a oltár, do Božej služby. Ostatné predmety sa požehnávajú a nazývame ich sväteninami.
Katechizmus Katolíckej cirkvi o nich hovorí ako o „posvätných znakoch, ktorými sa, určitým napodobnením sviatostí, naznačujú a na orodovanie Cirkvi dosahujú najmä duchovné účinky“(KKC 1667)
Dôležité je však podľa Štefana Fábryho to, že cirkev má pri požehnávaniach vždy pred očami ľudí, ktorí tieto predmety používajú. Každá modlitba požehnania vody je preto formulovaná tak, „aby Pán žehnal tých, ktorí ňou budú pokrstení, pokropení alebo ju budú nábožne používať.
Rovnako je to pri všetkých ostatných predmetoch požehnania. Teda nie ruženec, kríž, obraz, socha alebo voda sú nositeľmi požehnania. Jeho darcom je vždy Boh. Tieto predmety sú spojené s modlitbou Cirkvi, ktorá ja viazaná na ich nábožné používanie“.
Pôsobí na každého?
Požehnaná voda má podľa Štefana Fábryho účinok pre toho, kto je „otvorený na prijatie Božej milosti. Čiže používa ju vo viere, nábožne, pokorne a má čisté srdce, ktorým túži po Božích daroch a požehnaní.
Požehnané predmety, a teda aj voda, nepôsobia automaticky, zázračne, akoby stačilo ich mať kdesi zavesené, položené, či vodu vypiť, ale ich účinok je úmerný viere toho, kto ich pomocou o Božie požehnanie prosí“.
Voda sv. Ignáca
Pôvod svätoignáckej vody, ktorá sa požehnáva v jezuitských kostoloch na sviatok sv. Ignáca, vysvetľuje páter Milan Hudaček: „História siaha do života svätca, ktorý v Ríme navštevoval jednu zámožnú, ale bezdetnú rodinu. V nej muž tvrdo urážal manželku a legitimitu hrubého správania odvádzal od uzavretia jej lona vyššími silami. Sv. Ignác duchovne povzbudzoval túto ženu k tomu, aby verila v Božiu pomoc. Napriek ťažkostiam ju viedol, aby sa modlitbami usilovala o jeho priazeň. Odporúčal jej modlitbu a užívanie vody, ktorú jej on sám požehnal. Po čase sa veci zlepšili. Manželovo správanie sa zmenilo, keď mu žena oznámila, že s ním čaká dieťa. K dobrému sa zmenil život celej rodiny a znamenal veľa dobrodení aj pre služobníctvo, ktoré v tejto rodine pracovalo. Ignácova voda sa tak v nastupujúcej tradícii stala prostriedkom na vyprosenie požehnania do ľudského života“.