Vráťme sa k úcte

Vyjadriť úctu druhému znamená rešpektovať jeho správanie, jedinečné vlastnosti i zákonitosti prostredia, v ktorom žije.

Človek postmodernej doby akoby na to pozabudol. Hoci vyhlasuje, že rešpektuje ľudské práva, s dešpektom vníma psychosociálnu a spirituálnu dimenziu svojho blížneho. V aktuálnej optike by mala byť úctyhodná osoba najlepšie bez chýb a individuálneho prežívania, ktoré sa považuje za slabosť. 

 

Rôzne prejavy nedostatočnej úcty


Strata úcty nie je však len súčasný problém. Keď sa v myšlienkach vrátime pred rok 1989, môžeme si všimnúť značnú ujmu, ktorú utrpela úcta človeka. Vedeli by o tom rozprávať tisícky ponižovaných mužov v PTP táboroch, ďalší neľudsky vyšetrovaní Štátnou bezpečnosťou a odsúdení za prejav nesúhlasu s režimom.

Naoko sa síce v spoločnosti úcta k človeku preukazovala, ale len vtedy, ak „nevytŕčal“ z radu, a najlepšie, ak bol servilný spoločenskému systému.

Tento deformovaný pohľad na úctu sa nebadane preniesol cez novembrové udalosti do inej formy. Začali sme si uctievať zásadne seba, svoje schopnosti a umenie presadiť sa.

Popritom sa v mnohých prípadoch nepozorovane stratila vzájomná úcta v rodine, úcta detí k rodičom, ale aj rodičov k dieťaťu, úcta k protivníkovi či všetkým ľuďom bez rozdielu. A najmä - čo je v poslednej dobe evidentné - aj úcta k Bohu.

V spoločnosti nastavený systém vzťahov „kto z koho“ vyprodukoval agresívny individualizmus. No ten nie je zárukou spokojnosti, prejavenia rešpektu inému a zachovania ľudskosti.

Známy ruský spisovateľ Fiodor Michajlovič Dostojevskij (1821 – 1881) potrebu etablovania úcty v našich životoch vníma takto: „Kto ľahko stráca úctu k druhým, ten si neváži sám seba.“  Bez úcty krachujú vzťahy vo všetkých podobách a prejavoch komunikácie i správania sa.

 

Vážiť si seba
 

Romano Guardini (1885 - 1968), nemecký kňaz a teológ, sa vyjadril: „Úctu človeka k sebe samému treba takmer nanovo objaviť. Je zakorenená vo všeobecne zabudnutej pravde, že sám Boh si nás váži. Ak si nevážime sami seba, ako môžeme prejaviť úctu druhému?“

K úcte máme byť vychovávaní, vedení. Nezískame ju sami od seba. Nadobúdame ju prostredníctvom exemplifikačného modelu - príkladu v „zdravých“ vzťahoch našich rodín. Žiaľ, aj preto je predkladaný stav nepriaznivý.

Prežívaná úcta je základným kameňom mravnosti. Kde niet úcty, mravnosť pokrivkáva. Dnes, keď je takmer dovolené všetko, je potrebné oveľa viac sa domáhať prejavov úcty.

Je to v súčasnosti drahá komodita, ale nezaobídeme sa bez nej ani v budúcnosti. Úcta pomáha totiž človeku prehodnotiť vlastné postoje a vyviesť ho z uvažovania o vlastnej dokonalosti.

Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti sa začína tým, že si vážime iných a prijímame ich, hoci nám to nemusí sedieť. V tom je však morálna podstata schopnosti vyjadriť úctu. Tak veľmi ju potrebujeme obnoviť.