Vybrala si Božiu stranu

Hoci odmalička žila s Bohom, život ju viedol rôznymi cestičkami. Na strednej škole s nadšením vstúpila do komunistickej strany, o pár rokov neskôr zase do rehole. Ani tam sa jej cesta neskončila. Dnes sa venuje rodinám, vzťahom a evanjelizácii v Komunite blahoslavenstiev. Sestra Dária Miezgová (64).
Anna Stankayová 02.04.2020
Vybrala si Božiu stranu

Kniha zakladateľa Komunity blahoslavenstiev ukázala sestre Dárii Miezgovej nový smer. Snímka: KN/Anna Stankayová

Od detstva dostávala katolícku výchovu a vieru brala ako súčasť života. Ako však hovorí, bola idealistkou a mladícke ideály videla v komunizme. Nadchla ju starostlivosť o robotníkov či rovnosť všetkých ľudí. V rodine však jej nadšenie nezdieľali. „Čo som si veľmi vážila na mojej mame, bolo, že mi vždy povedala svoj názor, ale nechala ma, aby som sa rozhodla sama. Asi vedela, že by to aj tak príliš nepomohlo,“ hovorí s úsmevom a pokračuje: „Celá rodina bola veriaca, takže myšlienky komunizmu som v rodine veľmi nenachádzala. Neviem, kde som sa k tomu prepracovala, ale bolo to pre mňa niečo ideálne.“

Z rodných Piešťan sa dostala do Bratislavy, kde študovala na strednej škole. „Vstúpila som tam do strany. Úplne slobodne a s nadšením. Nikdy som vnútorne nemala konflikt medzi vierou a stranou, do kostola som stále chodila, ani som nevnímala, že by to mal byť problém. Mne sa to jednoznačne spájalo,“ hovorí o svetlých začiatkoch straníckej kariéry. 

Vytriezvenie prišlo, keď začala chodiť na stranícke schôdze. „Cieľom a obsahom schôdzí bol totiž boj proti viere, čo som dovtedy nevedela, lebo sa o tom nehovorilo. Postupne som začala uvažovať o tom, či je možné takto fungovať. Mala som vnútorný boj – buď budem vieru tajiť a môžem v strane naďalej byť, alebo musím zo strany odísť. Zatiaľ totiž o mojej viere nikto v strane nevedel.“

Do kostola chodila naďalej verejne, pretože aj keď študovala v Bratislave, stále bývala v Piešťanoch, takže problémy v strane nemala. Ozvalo sa však jej vnútro: „Je možné žiť takto dvojmo? Neprichádzalo to u mňa do úvahy, preto som vedela, že sa to nedá. Boli 70. roky, veľmi silná normalizácia.“

Rozhodnutie odísť

Zhodou okolností sa nedostala na vysokú školu, pretože nemala žiadnu protekciu. Nevzdala sa a odvolala sa priamo na prezidenta. Výsledok? Prijatá hneď na dve fakulty naraz. Mala totiž výborný prospech, stranícke členstvo a rôzne funkcie v Socialistickom zväze mládeže. „Začala som študovať na ekonomickej fakulte, ale po zlomenine nohy som musela zostať doma. Bol to čas, keď som viac uvažovala ako ďalej. Uvedomila som si, že musím zo strany odísť. Mama v tom čase bola v terminálnom štádiu rakoviny. Vrátila som stranícku knižku, mama o chvíľu nato zomrela a nastali problémy. V tom období prakticky neexistovalo, že by niekto vrátil knižku. Buď niekoho vylúčili, čo bolo zlé, ale nikto len tak dobrovoľne neodišiel. Chodili za mnou do Piešťan delegácie, aby som si to rozmyslela. Bola som však rozhodnutá.“ 

Musela zanechať štúdium na vysokej škole. Zostala v Piešťanoch, zamestnala sa. Keď sa na toto obdobie pozerá spätne, berie ho ako školu, ktorá ju posunula vpred. „Učila som sa v dôležitých okamihoch rozlišovať, čo je pre mňa správne. Musela som sa voči tej otázke postaviť sama, nikto to nemohol vyriešiť za mňa. Naučiť sa rozhodovať, vybrať si a niesť aj dôsledky. Nikdy som si nevyberala medzi Bohom a stranou, zdalo sa mi to paralelné. Ideologickú stránku komunizmu, ktorá bojovala proti viere, som nevnímala, pretože sa o tom hovorilo iba okrajovo. Zistila som to vlastne až vtedy, keď som sa dostala do strany. Ľudia vnímali, že do kostola nemajú chodiť, keď majú nejakú funkciu. Ale o podstate ideológie sa nehovorilo. Stranícki predstavitelia síce vravievali, že Boh neexistuje, ale o tom, prečo to tak je, sa nehovorilo. Obdobie v strane nehodnotím negatívne, bol to zaujímavý čas, ktorý ma v tom veku, keď som mala asi 21 rokov, v mnohom posunul vpred,“ spomína na časy v komunistickej strane.  

Vstúpila do Božej strany

Sestra Dária o sebe hovorí ako o extrémistke, ktorá vždy robila všetko naplno. Po roku a pol od odchodu z komunistickej  strany prešla na opačnú stranu – vstúpila do Kongregácie školských sestier de Notre Dame. Samozrejme, tajne, keďže oficiálne to nebolo možné. „Vybrala som si ju z čisto praktických dôvodov. Sestry som poznala, boli najbližšie. Keďže som k nim vstupovala v dobe, keď nikomu ani nenapadlo, že socializmus padne, výber rehole bol jednoduchý. Bolo to obdobie, v ktorom nikto nevedel, čo sa bude diať. Väčšinou aj dievčatá, ktoré tajne vstupovali do reholí, išli tam, kde to poznali. Apoštoláty boli prakticky rovnaké, všetko sa robilo tajne. Vtedy sa to až tak veľmi nerozlišovalo. Školské sestry de Notre Dame boli v Piešťanoch, takže môj výber bol jasný.“ 

Opäť sa dostala na vysokú školu, tentoraz diaľkovo. Študovala zahraničný obchod, ktorému sa aj po skončení školy pracovne venovala. Večné sľuby skladala v lete v roku 1989 ešte tajne; po revolúcii, keď sa umožnil zasvätený život, išla oficiálne do habitu. Pôsobila v Trenčíne, a keďže to bola školská rehoľa, začala učiť jazyky – angličtinu a nemčinu. Čas plynul, dostala sa aj do Nového Mesta nad Váhom či Beckova, kde mali školské sestry provinčný dom. Práve tam prišla podľa jej slov hlbšia kríza.

Zásadný obrat

„Niežeby som nebola spokojná s rehoľným životom, ale to, ako som žila, sa mi začalo zdať povrchné. Aj v reholi môže človek žiť rôznu intenzitu. Je to prirodzené. Rovnako aj manželstvo môže žiť niekto celý čas s nasadením lásky a niekto ho môže len prežívať. Nemyslím si, že by som robila niečo zlé, nebol to ani problém rehole, ale skôr môj vnútorný. Zdalo sa mi, že toto nie je ono. Nechcela som odísť zo zasväteného života, nevedela som to ani vyjadriť.“ 

Hovorí o svojej najväčšej životnej kríze. „Kríze viery, ale nie v tom zmysle, že by som vieru strácala, ale skôr o čom ten život je a čo chcem. Vtedy sa mi dostala do rúk kniha, ktorá v mojom živote spôsobila revolúciu.“ Napísal ju zakladateľ Komunity blahoslavenstiev brat Efraim – Polia sa už zlátia. Otvára ju dodnes, keď sa cíti unavená alebo frustrovaná. Pomáha jej vrátiť sa k prvotnej horlivosti. 

„Bola to zvláštna situácia,“ opisuje zážitok, ktorý ju výrazne  poznačil: „Na škole, kde som učila, sme získali grant z angličtiny, tak som ho bola na americkom veľvyslanectve v Bratislave prevziať. Ako som sa vracala domov, kúpila som si túto knihu. Prečítala som ju na jeden hlt v autobuse z Bratislavy do Nového Mesta a celú cestu som preplakala. Povedala som si, že ak je pravda to, čo sa tam píše, chcem to skúsiť. Zdalo sa mi to veľmi autentické a súčasné. Bolo to celé postavené úplne opačne, ako som vtedy ja videla život. Som dosť racionálny typ a komunite je vlastná aj charizmatická črta, čo som ja vždy odmietala. A zrazu sa mi zjavil iný svet, až to neviem vyjadriť. Na druhej strane som si uvedomila, že mám 40 rokov, za sebou večné sľuby a neviem čo ďalej.“

„Vnútorne som to mala jasné, ale v komunite mi tiež nedokázal nikto povedať, že toto je moje miesto. Boli to pre mňa asi najťažšie chvíle. Vstupovala som akoby na vodu, nemala som istotu.“

Najťažšie rozhodovanie

Nasledoval polročný boj, vnútorná nespokojnosť a zvažovanie. „Uvedomila som si, že ak neurobím nejaký krok, tak mi tá nespokojnosť zostane. Musím sa nejako rozhodnúť, lebo ak sa nerozhodnem, budem možno raz v starobe ľutovať, že som pre to nič neurobila. Na Slovensku v tom čase ešte komunita nebola, a tak som sa zúčastnila na jednej evanjelizácii, ktorú robila česká komunita. Stále sa mi potvrdzovala moja túžba. Potom som im napísala, že by som chcela prísť na návštevu.“ 

Veľa toho o Komunite blahoslavenstiev nevedela, nikoho tam nepoznala, s nikým sa zatiaľ nestretla. Jej túžba vychádzala z prečítanej knihy. „V reholi o tom zatiaľ nikto nevedel, hoci zrejme niečo tušili, lebo to bolo obdobie, keď som preplakala takmer celé dni. Išla som na víkend na Moravu do Dolan, kde bol najbližší komunitný dom. Nevedela som, do čoho idem, hovorila som si, že keď to možno zažijem, zistím, že to nie je pre mňa, presviedčala som v podstate samu seba. Ale ako som tam prišla, obklopil ma neuveriteľný pokoj.“ Neskôr tam šla na celý týždeň, potom sa v roku 1997 otvoril dom v Okoličnom, kde strávila mesiac.

V kongregácii jej však už povedali, aby sa rozhodla. „Vnútorne som to mala jasné, ale v komunite mi tiež nedokázal nikto povedať, že toto je moje miesto. Boli to pre mňa asi najťažšie chvíle. Vstupovala som akoby na vodu, nemala som istotu. V tej dobe bola potrebná ročná stáž, počas ktorej sa to povolanie rozlišovalo.“
Mala plán, že by ju mohli z kongregácie na ten rok pustiť. Podľa cirkevného práva existuje tzv. exklaustrácia - rehoľník zostáva členom svojho inštitútu, ale je oslobodený od záväzkov, ktoré nemôže plniť počas tohto obdobia.

„Najprv mi to však nechceli dovoliť. Bolo to ťažké obdobie. Váhala som, čo urobiť, pretože zo zasväteného života som nechcela odísť. Modlila som sa k sv. Jozefovi, pretože on je patrón Cirkvi, nech niečo urobí. Po týždni mi zavolala provinciálna sestra, že nad tým rozmýšľala a modlila sa, a dala mi svoje dovolenie. Takže ma na ten rok pustili,“ vysvetľuje svoju cestu k terajšiemu povolaniu. Ku koncu pobytu napísala žiadosť do Vatikánu na Kongregáciu pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života o oslobodenie od sľubov. Po obdržaní kladnej odpovede vstúpila do Komunity blahoslavenstiev. 

Znova od začiatku

Hoci mala za sebou večné sľuby v Kongregácii školských sestier, v komunite musela ísť opäť od začiatku. Najprv ročná stáž, prvé sľuby, neskôr večné. Nič však neľutuje: „Bola to taká Božia cesta pre mňa. No toto rozhodovanie bolo náročnejšie ako predošlé, či zo strany odísť, alebo nie. Bolo to možno dané aj vekom. V dvadsiatich rokoch sa človek rozhoduje inak ako v štyridsiatich. Vtedy má človek už nejaké skúsenosti a je obozretnejší, takže aj z tohto hľadiska bolo zvažovanie náročnejšie.“ 

Tvrdí, že odchod zo strany pre ňu neznamenal až také vážne dôsledky, hoci musela zanechať vysokú školu. „V tomto rehoľnom prípade som však zvažovala, čo ak to nie je dobré, čo ak to nie je povolanie pre mňa a len som si to vymyslela. Bolo to aj vnútorne hlbšie zvažovanie. Keď som odchádzala z rehole, nemalo to logický ani rozumový dôvod. Bola som tam spokojná, robila som to, čo som vyštudovala. Bolo to pre mňa povolanie v povolaní.“

Hoci bol odchod z kongregácie náročný, rada sa dnes so školskými sestrami stretne, pretože kongregácia znamenala jej prvý krok na ceste zasväteného života. Ktovie, kde by bez tohto obdobia dnes bola? Rozhodnutie, ktoré urobila, však považuje za správne, hoci ani teraz nie je všetko ideálne. „Aj v komunite sú ťažšie chvíle, sú veci, ktoré si človek predstavoval inak, ale môžem povedať, že ani raz som to neoľutovala. Bolo to správne rozhodnutie, sv. Jozef ma dobre nasmeroval. Sú veci, ktoré človeka prekvapia, ale nechcela by som žiť nič iné,“ spokojne hovorí sestra Dária o svojom živote v Komunite blahoslavenstiev v Okoličnom. Aj naďalej túži slúžiť Bohu a ľuďom prostredníctvom služby komunity.

Ich poslaním je evanjelizácia

Komunitné domy v Európe sa zameriavajú na službu blížnym v obnove duchovného života či rozvoj viery. Organizujú duchovné cvičenia, semináre, prednášky. Najmä pre mladých ľudí, rodiny, ale i pre všetkých, ktorí sa prihlásia. Nielen doma v Okoličnom, ale v rôznych farnostiach po celom Slovensku.

Otvorení sú aj ľuďom, ktorí k nim prichádzajú. „Môžu k nám prísť na rôznu dĺžku pobytu a s rôznymi dôvodmi či motívmi. Niektorí len potrebujú na chvíľu vypnúť, iní sa chcú stíšiť alebo chcú zažiť spoločenstvo. Môžu mať individuálny program, napríklad duchovné cvičenia v tichu, ale vo väčšine sa podieľajú na našom spoločnom programe – sú spolu s nami na liturgii, v práci, pri jedle.“ 

Deň sa delí na prácu, modlitbu a spoločný čas. Začínajú rannými chválami, modlitbou s Božím slovom formou lectio divina. O deviatej začínajú pracovať - každý na svojom úseku. Počas dňa má každý člen „povinnú“ hodinovú tichú adoráciu v kaplnke. Pred spoločným obedom je čas na osobný ruženec, potom opäť práca, večer svätá omša a po večeri buď duchovný alebo iný program. 

„Sme komunita Rímskokatolíckej cirkvi, ktorá sa radí medzi tzv. nové komunity, ktoré vznikli po Druhom vatikánskom koncile. V jadre našej charizmy je turíčna skúsenosť a eschatologický rozmer. Základným prvkom našej spirituality je život modlitby v duchu karmelitánskej tradície a učiteľkou duchovného života je pre nás sv. Terézia z Lisieux. Pre komunitu je tiež typická spievaná liturgia a otvorenosť na charizmatické dary Ducha Svätého. Zvláštne miesto zaujíma uvedomovanie si a prehlbovanie židovských koreňov našej viery a modlitba za jednotu kresťanov,“ rozpráva o špecifikách spoločenstva sestra Dária Miezgová. 

Organizujú rôzne duchovné akcie a popritom pracujú v komunitnej dielni sv. Pavla, ktorá je aj jedným zo zdrojov ich živobytia. Venujú sa zdobeniu sviec, reprodukcii ikon, vydávajú cédečká a knihy, najmä vlastných autorov. 

Komunita je ako rodina

Porovnávať komunitu a akúkoľvek kongregáciu je podľa nej ťažké, pretože má svoje špecifiká. Vysvetľuje: „Komunita je aktuálne verejným združením veriacich diecézneho práva s výhľadom na to, že sa stane cirkevnou rodinou zasväteného života, ktorá patrí medzi nové formy zasväteného života. Žijeme podľa našich stanov, ktoré sú schválené Rímom. Komunita je otvorená pre všetky životné stavy, teda pre zasvätených bratov i sestry, pre laikov - či už slobodných alebo manželov. A každý životný stav žije v rámci svojej ‚vetvy ‘, ktorá má svoje vedenie a vlastné stanovy. Tieto vetvy pracujú a slúžia v spoločných domoch pod vedením tzv. koordinátora. Náš život je inšpirovaný životom prvých kresťanov, keď všetci veriaci žili spolu, všetko mali spoločné a s úprimným srdcom chválili Boha“ (porov. Sk 2, 44 - 47). 

O ich apoštoláte sestra Dária hovorí ako o „odpovedi na to, čo potrebuje lokálna cirkev alebo farnosť. Nie každý komunitný dom sa venuje rovnakej činnosti. V Európe je to najmä evanjelizácia, obnova života viery. Ale v iných krajinách - napríklad vo Vietname či v Peru sú to sirotince, v Afrike zase nemocnica. Závisí to od potreby daného regiónu. V komunite vnímam aj dôraz na osobný vzťah s Kristom. Je to základ, od ktorého sa odvíja celá naša služba. Máme výhodu aj v tom, že nepracujeme mimo domu, ale priamo v dome, a tak liturgia i spoločný život majú svoje stabilné miesto v našom programe. Náš život je náročný, no krásny, pretože nás vedie do hĺbky s Bohom, ale i medzi sebou navzájom,“ uzatvára sestra Dária.