Vydali svedectvo Kvetnej nedele

Vo františkánskych komunitách sa v tento deň zo strany ŠtB vykonalo viacero­­ domových prehliadok. V akcii nazvanej Vír zatkli približne 20 osôb, zhabali im náboženskú literatúru, samizdaty, ale i písacie stroje či liturgické predmety.

I keď viacerých o nejaký čas prepustili, niekoľko synov a dcér sv. Františka z Assisi zostalo naďalej vo väzbe. Požiadali sme priame účastníčky týchto udalostí – rehoľné sestry Viliamu a Ľudmilu, žijúce v kláštore v Ľubochni, aby sa s nami podelili o cestu duchovným povolaním a svedectvo, ktoré na nej vydali.

Nech nasledujúce slová sú povzbudením i výzvou na rýdzi duchovný život v každom povolaní a stave.

Prvá skúška rehoľníčky Viliamy

Hoci dátumy narodenia respondentiek sú od seba vzdialené viac ako dve dekády, predsa obe rehoľníčky majú veľa spoločného. Nielenže túžili po zasvätení a rehoľnom živote, ale po­čas totality zakúsili, čo to znamená prenasledovanie a ľudský ústrk len preto, že chceli byť verné Kristovi.

Sestra Viliama Mihalusová prišla na svet 23. októbra 1931 v Marčeku pri Žiline. Rodičia jej dali krstné meno Štefánia. Patrí ku generá­cii sestier, ktoré nastúpili do rehole ešte v slobodných rokoch.

Neskôr však zažila dve náročné skúšky svojho povolania, ktoré jej pripravil komunistický režim. Akcia R v roku 1950 a neskôr Vír v roku 1983.

Sestra Viliama opisuje, ako prebehla prvá z nich: „Oslovil ma život Školských sestier sv. Františka, ktoré ma vyučovali v meštianskej škole v Žiline, a zatúžila som ísť medzi sestry. Udalosti 29. augusta 1950 som prežívala v Žiline v Katolíckom dome, keďže som už bola druhý rok po rehoľných sľuboch.

V osudný deň sme sa v komunite pripravovali oslavovať 25. výročie sľubov spolusestier. Avšak deň predtým sa domov večer vrátili predstavené z ministerstva školstva z Bratislavy. Priniesli sprá­vu, že naše učiteľské dekréty na nový školský rok neboli prijaté a čaká nás neistá budúcnosť. Tým sa plá­novaná radostná oslava ukončila.

V neskorých nočných hodinách niektoré spolusestry zbadali viac mužov, ktorí obchádzali Katolícky dom. Či sme však išli v tú noc spať, si už nepamätám. Ráno 29. augusta 1950 sme mali ešte svätú omšu.

Po nej do domu vstúpilo veľké množ­stvo milicionárov a nariadili nám, aby sme si do hodiny zbalili osobné veci, vzali nejaké jedlo a nastúpili do pristavených autobusov. Kňaz, ktorý nám slúžil svätú omšu, čakajúc v hovorni, stihol vyskočiť oknom von, a tak unikol vyšetrovaniu.

Keď sme sa zbalili, sestra predstavená nás pozvala do kaplnky, kde sme zaspievali radostné Te Deum. Potom pod dohľadom ozbrojených príslušníkov so psami sme nastúpili do autobusov. V neistote, že sme nevedeli, kam nás vezú, napadla nám myšlienka – na Sibír.

Mladosť a zanietenosť pre rehoľné povolanie neriešia veci racionálne. Boli sme odhodlané na všetko. Tieto spomienky sú oživením mojej lásky k Ježišovi a vďačnosti za všetko, čím sme prechádzali. Cesta do neznáma, ale náš Boh bol s nami.“

Kláštor pod Znievom a Šumperk

Zaujímalo nás, čo nasledovalo a aký bol život po vyvezení z kláštora. Pokračuje sestra Viliama: „Ocitli sme sa v Kláštore pod Znievom. Tam sa v auguste 1950 sústredili dve rehoľ­né kongregácie (Kongregácia de Notre Dame a Kongregácia školských sestier sv. Františka). Spolu nás bolo približne 180.

Boh o nás vedel a sledoval svoj výchovný proces, dokonca aj prostredníctvom ideológie namierenej proti nemu samotnému. V jeho všemohúcej ruke i zlo bolo ešte použiteľné.

Zadelili nás na rôzne pracoviská. Jedna skupina sestier pracovala na Štátnych majetkoch pri žatve, trhaní ľanu, vyberaní kŕmnej repy, vykopávaní zemiakov. Iná skupina vysádzala v lese stromčeky.

Ďalšie sestry zabezpečovali vedenie domácnosti pre takmer dve stovky sestier: varenie, nákupy, udržiavanie vnútorných priestorov, práce v záhrade a na hospodárstve. Počas zimy, keď sa vonku nedalo pracovať, nám zo Žiliny zo závodu Slovena dodávali látky na opravu výrobných chýb.

Pred začatím každodenných prác sme mali svätú omšu a spoločnú modlitbu. Aj počas dňa nás staršie spolusestry vyzývali na modlitbu a pripravovali nám program na voľný čas, keďže naše predstavené boli od nás izolované. Učili sme sa cudzie jazyky, nacvičovali kultúrne programy, divadlá, spevy.

Na tento čas prechovávam v srdci len dobro, nie zatrpknutosť. Po čase sme všetky 27. októbra 1951 znovu za ,sprievodu‘ opustili Kláštor pod Znievom. Autobusmi nás viezli nekonečne dlho. Skončili sme v Šumperku na Morave – ,Na Lužiach‘, kde boli dve ubytovne dokončené a jedna ešte rozostavaná. Tam nás ubytovali.

Do práce nás vozili každý deň autobusmi – do závodu Lenas na spracovanie ľanu v Šumperku. Pracovali sme v trojzmennej prevádzke, spolu s ostatnými zamestnancami z radov laikov. Najcennejšie pre nás bolo, že sme zostali spolu. Navyše bol prí­tomný aj kňaz, a tak sme denne mali svätú omšu a pristupovali k sviatostiam.

Po odchode z továrne, na jeseň 1954, sme nastúpili na nové pracoviská. Prevažne k starým ľuďom do domovov dôchodcov a k osobám s mentálnym postihnutím. Služ­ba to bola nová a rozdielna od tej, na ktorú sme sa v mladosti pripravovali.

Spočiatku nás zaúčali naše české spolusestry. Postupne sme cí­tili potrebu nadobudnúť odborné vzdelanie v oblasti zdravotníctva a špeciálnej pedagogiky.“

Čakala ju ešte jedna skúška

Isté je, že rehoľníčky to v osobnom živote i duchovnom povolaní nemali ľahké ani v dobe takzvanej normalizácie. Jej vyústením bola ďalšia aktivita štátnej moci proti rehoľníkom, takzvaný Vír. Hoci už neboli 50. roky, napriek tomu sa zatýkalo.

Pamätníčka týchto ťažkých dní spomína: „Vo viere v Božiu vernosť som opúšťala krásne spoločenstvo spolusestier i prácu zdravotnej sestry v obci Skalice (v okrese Znojmo), ktorú som mala rada, a nastú­pila som cestu do neznáma. S inou spolusestrou som bola v roku 1979 poslaná do Ružomberka.

Začala som pracovať ako pomocná sila v kuchyni v detskom domove. Po mesiaci ma riaditeľ z práce prepustil s poznámkou: ,Mníšky a farárov nezamestnávame.‘“ Obe však, vďaka Bohu, dostali prácu zdravotných sestier v nemocnici v Ružomberku. Aj tu sa potvrdilo, že Boh vždy koná cez ľudí, ktorí mu dôverujú.

Priebeh Kvetnej nedele vo Svä­tom roku vykúpenia, ktorá pripadla na 27. marec 1983, opisuje takto: „Ráno sme išli na svätú omšu, a keď sme sa z nej vracali, všimli sme si prechádzajúceho sa muža oproti nášmu domu. Vyzeral netrpezlivý a fajčil.

Krátko nato, ako sme vošli dovnútra, približ­ne o ôsmej hodine, vstúpila k nám Štátna bezpečnosť a urobila domovú prehliadku, pri ktorej prezerali najmä osobnú i spoločnú dokumentáciu. Vzali nám písací stroj, všetky magnetofónové pásky, cyklostylovú tlač. Osobne nás vypočú­vali do 14. hodiny.

Práve, keď chceli odísť, prišli k nám dve dievčatá na návštevu. Žiaľ, aj tie vzali na vý­sluch. Po týždňovom vypočúvaní raz na policajnej stanici v Ružomberku, inokedy v Liptovskom Mikuláši uvalili na nás vyšetrovaciu väzbu a odviezli nás do Žiliny na Hlbokú cestu.

Po 41 dňoch väzenského života i života na samotke sme boli 11. mája prepustené na ,slobodu‘, v akej sa vtedy žilo. Všade, kde sú ľudia, dobrí či zlí, je tajomne prítomný Boh, lebo sme jeho milované deti.“

Posolstvo rýdzeho postoja

Napriek vyšetrovaniu a nedobrovoľnému pobytu za mrežami z pohľadu individuálnej skúsenosti sestra Viliama pokorne naznačuje:

„Bola to osobná skúsenosť Božej vernosti v každej životnej okolnosti. Všetko prebehlo mojím telom, dušou i duchom: strach, úzkosť, obava, bolesť, ale aj istota, že Boh je so mnou, a preto má všetko svoj zmysel.

Jediné posolstvo, ktoré by som chcela adresovať všetkým ľuďom a zvlášť našim rodinám, je, aby vychovávali potomstvo pevne zakorenené v Bohu a tiež vo vzájomnej úcte k sebe navzájom a k všetké­mu, čo Boh stvoril.

A pamätajme na slová sv. Tomáša Akvinského: ,Pamäť minulých vecí je nutná na dobré poradenie o budúcich.‘“

V zložitých časoch jednoduchý postup

Cesta dievčaťa za duchovným povolaním z malej obce Bánová mala tiež svoje autentické kontúry. Rozhodnutie stať sa rehoľníčkou práve v takom komplikovanom období má svoje pozadie. Rozpráva o ňom sestra Ľudmila Marta Červená:

„To, že som práve v takej zložitej dobe pocítila Božie volanie, je pre mňa ešte po toľkých rokoch tajomný Boží zásah.

Určite si ma Boh pripravoval tajomným spôsobom, ale i životným príkladom, ktorý mi ponúkali rodičia a Cirkev. Čiastočne som si uvedomovala, čo sa okolo mňa dialo, ale určite si to väčšmi uvedomovali a prežívali dospelí.

Povolanie v tejto reholi našla aj moja príbuzná, čo som sa dozvedela až neskôr. Cez letné prázdniny v roku 1970 som navštívila sestričky v Hlučíne a tam ma oslovil ich spôsob života, po ktorom som zatúžila.“

Vstup do rehole sa uskutočnil tajne v roku 1970. Sestra Ľudmila vysvetľuje, ako to vlastne celé prebehlo:

„Z môjho pohľadu veľmi jednoducho a rýchlo. Ešte počas náv­števy u rehoľných sestier som sa rozprávala s provinciálnou predstavenou. Obsah nášho rozhovoru si nepamätám, ale napísala som list rodičom, kde som vyjadrila túžbu stať sa rehoľníčkou.

Keď som pri­šla z letných prázdnin domov, rodi­čia už vedeli o mojom rozhodnutí. Všetko sa zbehlo rýchlo. Ukončila som prvý ročník na učňovskej škole v Žiline, rodičia sa postarali o ‚vý­bavu‘ a všetko potrebné. Ocko mi ale ešte povedal, že som najstaršia a mám pomôcť s vykopaním zemiakov.

Potom prišla sobota 19. septembra 1970. Zavčasu ráno prišiel k nám autom mamin brat. Spolu s rodič­mi sme tak vyrazili na cestu k sestričkám do obce Břežany v okrese Znojmo.

Riziko svojho rozhodnutia som si veľmi neuvedomovala, bola som mladá, nadšená, plná očaká­vania. O to viac starostí si asi robili rodičia.“

Čo Boh robí, je vždy pre naše dobro

Kde ju zastihol „Vír“ a aké boli jeho konzekvencie? „Ako členka rehole som svoje rehoľné povolanie žila v spoločenstve so spolusestrou Oľgou Ivákovou v Tvrdošíne. Bývali sme v jednoizbovom byte. Chodili sme do zamestnania, pracovali sme v zdravotníctve.

Svedectvo o mojom rehoľnom povolaní som vydávala svojou prácou, postojmi. Na Kvetnú nedeľu v roku 1983 sme boli navštíviť inú spolusestru, ktorá sa starala o kňaza. Keď sme sa podve­čer vrátili do bytu, niekto zazvonil. Boli to muži. Ich dôvod – povolenie na domovú prehliadku.

Na druhý deň sme dostali predvolanie na VB. Nasledovali výsluchy. Nakoniec po jednom z nich, na Veľký piatok 1. apríla 1983, nasledovalo ozná­menie o nariadení ústavnej väzby v nápravnom zariadení v Žiline.

Pre môj osobný a rehoľný život to bolo posilnenie a utvrdenie presvedčenia, že som správne pochopila, akou cestou ma Boh chce k sebe bližšie privádzať, aby to slúžilo ako svedectvo pre iných. Nie pre tie ťažkosti, ale ako dôkaz Božej moci.“

Z pohľadu osobnej skúsenosti z doby prenasledovania Cirkvi sa dnes viacerým zdá, že v súčasnosti chýba väčšia zapálenosť za Krista. K tomu sestra Ľudmila dodáva:

„Možno by mladí mali viac dôverovať Bohu, prijať jeho pozvanie. Keď som pochopila, akú cestu Boh pre mňa pripravil, hneď som vykročila. Možno som veľmi nerozlišovala, určite som nevedela veľa o pozadí, ale Boh tento okamih využil a konal. On sa postaral.“