Vyhovárať sa znižuje šancu na výhru

Je množstvo predsavzatí, ktoré nedotiahneme do konca. Prečo? Jedna z odpovedí je, že sa so záľubou vyhovárame a dávame vinu na iných. 

Peter Slovák 04.01.2021
Vyhovárať sa znižuje šancu na výhru

Ilustračná snímka: Peter Slovák

Poznáte situáciu detskej hry, ktorá sa niekedy končí roztržkou slovami: „Veď za to môže ona!“ Nuž, zvaliť vinu na iného je ľudské, ale tiež infantilné. Zároveň je aj stupienkom k vypestovaniu si laxného prístupu k vlastnej zodpovednosti.

Pápež František v rozhovore s Marcom Pozzom pri objasňovaní Vyznania viery ponúka tento príbeh: „Istý delikvent mal priateľa kňaza a ten mu na konci stretnutia povedal: Je rozdiel medzi piesňou a spevákom, treba si vybrať.

Keď osoba, ktorá spieva, je koherentná a vydáva svedectvo, u poslucháča spôsobuje rast vo viere. Ale ak spevák spieva bezmyšlienkovite, len aby spieval a jeho život ide iným smerom, neodovzdáva vieru a viera nerastie. Keď niet koherencie, keď kresťan nevydáva svedectvo, ľudia sa vzďaľujú.“

V našich životoch je to analogické. Vlastné nedokonalosti, zlyhania či neochotu zvaľujeme na kolegov v práci, súrodencov či susedov, niekedy však triviálne na počasie alebo dobu, ktorú žijeme. Svojím spôsobom nie sme koherentní s tým, čo vyznávame, a navyše sa vzdávame zodpovednosti.

Skôr si všímame chyby iných. Neriešime, ako by sa situácia dala zmeniť, ale radšej ponúkame alternatívu, v čom by mal byť iný náš priateľ či osoba, ktorá sa s nami ocitla v interakcii. Viac reagujeme emočne, ako pripravujeme rozumné riešenia.
 

Vedieť povedať: Mea culpa

Vziať svoj diel individuálnej zodpovednosti môže byť problém. Máme totiž príliš široký okruh vlastných záujmov – či už ide o zdravie, študijné alebo pracovné úspechy i finančné zabezpečenie.

Pridávame k tomu nadlimitný záujem o spoločenské i politické dianie, často aj o život našich susedov. Všetko chceme obsiahnuť, vysvetliť, vyriešiť či ukázať, kto je za čo zodpovedný.

Pritom zabúdame na seba a strácame kontrolu sami nad sebou. Pre život človeka je však rozhodujúce povedať: „Stalo sa to aj mojou chybou.“

Je to kľúčové na získanie nefalšovanej radosti zo života. Pripomína nám to aj sv. Ján XXIII.: „Keď sme verní Pánovmu povolaniu, ale tak opravdivo, s vážnosťou, so zanietením, s elánom, máme zaručené skutočné potešenie zo života.“

Vernosť Božiemu volaniu znamená vedieť prijať „ručenie“ za svoje konanie.
 

Vždy je šanca

S istotou vieme, že náš život nepredurčujú okolnosti ani ľudia, ktorí nám nemusia byť naklonení, a už vôbec nie nevyspytateľné počasie.

Pre veriaceho by to malo byť vo viac i menej priaznivej chvíli podnetné uvažovanie vyplývajúce z podstaty správneho prežívania viery.

Nielen v duchovnom živote by nemalo platiť: „Nemôžem s tým nič urobiť.“ Ba práve naopak, kresťan by mal vždy premýšľať: „Zvážim, čo s tým môžem spraviť.“

Veď ide o dobrú vec, o pozitívne medziľudské vzťahy, a teda najmä o človeka.

Kresťan by sa nemal vyhovárať, ale vnímať situáciu v kontexte času, ktorý sme dostali do daru: Musím tak urobiť, pretože mám príležitosť rozhodnúť sa, či to vykonám tak, ako to žiada odo mňa Boh, ako to má byť správne.

Šanca na naplnenie rozhodnutia sa tým zvýši. Nech preto v tomto roku spevádza naše činy zodpovedná spolupatričnosť spolu s vierou i nádejou v uzdravenie tela i duše.