Z katedry k nohám najbiednejších
Svätý Otec verne nasleduje Ježišov príklad a skláňa sa k nohám tých, ktorí najviac potrebujú zakúsiť Božiu lásku. Snímka: profimedia.sk
Pri večernej omši vo Štvrtok Pánovej večere je zvykom po homílii sláviť obrad umývania nôh.
„Tento obrad má biblický základ v 13. kapitole Jánovho evanjelia,“ hovorí na úvod liturgista Vladimír Kiš.
„Odtiaľ pochádza aj historické pomenovanie Mandatum – podľa Ježišových slov Mandatum novum do vobis – Nové prikázanie vám dávam.“
HLBŠÍ ZMYSEL
Ján ako jediný z evanjelistov zachytil scénu, keď Ježiš pri veľkonočnej večeri umýval nohy učeníkom, a vynechal ustanovenie Eucharistie.
„V dobe redakcie Jánovho evanjelia, po roku 90 po Kristovi, už bola eucharistická prax rozšírená a jej pôvod bol známy. Ale bolo potrebné prehĺbiť zmysel Eucharistie,“ vysvetľuje biblistka Monika Golianová.
Lebo „v spoločenstve kresťanov sa pri slávení Pánovej večere vyskytli prvky, ktoré tam nepatria, napríklad vplyvom egoizmu a sociálnych nerovností“ (porov. 1 Kor 11, 18. 20).
Evanjelista Ján celkovo spomína tri Paschy – pri vyčistení chrámu, pri reči o chlebe života a napokon v spomínanej 13. kapitole.
„Keď písal evanjelium, kresťania už boli vylúčení zo synagógy a Jeruzalemský chrám zničený. Preto umiestnil slávenie druhej Paschy s rečou o chlebe z neba mimo Jeruzalema, aby kresťanom svojej komunity ukázal, že nie miesto je pri slávení Veľkej noci dôležité, ale živý chlieb, ktorým je Ježiš,“ objasňuje súvislosti odborníčka na Sväté písmo.
Robím to zo srdca, pretože my kňazi by sme mali byť prví, ktorí slúžia druhým. Je to aj znamenie lásky k bratom a sestrám.
PREJAV LÁSKY
Stolovanie bolo v staroveku veľmi významné a z evanjelií sa dozvedáme, že aj Ježiš trávil čas pri stole s učeníkmi, mýtnikmi, v Zachejovom dome či na svadbe v Káne.
„Sedieť s niekým za jedným stolom ani dnes neznamená len jesť spolu to isté jedlo. Je to aj príležitosť podeliť sa o svoje myšlienky a vstúpiť do hlbokého spoločenstva sŕdc,“ vraví biblistka.
Hosťom sa pri príchode ponúkala voda na umytie nôh, keďže prichádzali z prašných ciest. Hoci otroci neboli povinní umývať nohy svojmu pánovi, „na znak úcty učeníci príležitostne poskytovali túto službu svojmu učiteľovi“.
Ježišovo slávenie veľkonočnej večere bolo plné prekvapení. Prerušil stolovanie a on Pán išiel umyť nohy svojim učeníkom.
Monika Golianová vysvetľuje: „Umývanie nôh nesie podľa starobylej židovskej tradície, zachytenej v apokryfnom spise Jozef a Asenet, okrem výrazu pokornej služby aj odkaz na vyjadrenie lásky.
Asenet, snúbenica Jozefa Egyptského, mu chcela ako prejav svojej lásky umyť nohy, na čo sa Jozef ohradil, že by to mohla urobiť niektorá otrokyňa. Asenet namieta: Tvoje nohy sú mojimi nohami. Nik iný ti nebude umývať nohy.“
Aj Ježiš, keď umýva nohy, na prvom mieste prejavuje lásku Cirkvi, svojej neveste, svojmu mystickému telu.
EVANJELISTA DETAILISTA
Ján podrobne opisuje scénu umývania. Na vyjadrenie Ježišovej činnosti používa sedem slovies: vstal, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru, prepásal sa, nalial vody, začal umývať, utierať.
Na základe toho, koľko pozornosti venuje jednotlivým krokom, možno vyvodiť, že chce čosi dôležité ukázať. „Evanjelista majstrovsky, spomalením rytmu v rozprávaní, opísal, ako konkrétne sa Ježiš skláňa k našim nohám.
Vyzlieka sa zo šiat svojej slávy a oblieka si odev sluhu, zásteru. Ale nikde v detailnom opise nenachádzame zmienku, že by si ju po skončení vyzliekol,“ upriamuje pozornosť biblistka.
„Odev sluhu viac nevyzlieka a ponecháva si ho, lebo dobre vyjadruje jeho poslanie, poslanie slúžiť a milovať.“
Sám Ježiš v Matúšovom evanjeliu hovorí, že „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 28).
OVOCIE UMYTIA
Aby sme hlbšie pochopili zmysel tohto Ježišovho gesta, upriamme pozornosť na učeníka Petra, ktorý sa bránil, nechápal, prečo mu chce Ježiš umyť nohy.
Vysvetlenie dáva sám Pán, keď hovorí: „Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou“ (Jn 13, 8).
„Spoločenstvo s Pánom – v biblickom zmysle podiel, dedičstvo – je podľa Ježišovho vysvetlenia ovocím umytia nôh. Posolstvo spočíva v tom, aby sme sa aj my dali zasiahnuť očisťujúcou a posväcujúcou silou Ježišovho uponíženia, smrti.“
OBRAD V LITURGII
Obrad umývania nôh sa postupne vyvíjal a dostal sa aj do liturgie. „V polovici piateho storočia je dokladovaný v Jeruzaleme a odtiaľ sa rozšíril do kresťanského sveta,“ vracia sa k počiatkom liturgista Vladimír Kiš.
Hovorí, že v historických dokumentoch sú zmienky, ako pápež, biskup či opát umývali nohy svojim podriadeným, dokonca ich aj pobozkali, no nie vždy sa zachovával počet dvanásť.
„Inokedy to bola skupina chudobných, ktorým sa okrem umytia nôh dávala almužna, oblečenie a pokrm.“
Do omše na pamiatku Pánovej večere je tento obrad včlenený od roku 1955 a je zjednodušený. „Už sa nehovorí o počte dvanásť, no spomínajú sa tam muži. Nie je viac predpísané ani pobozkanie nôh.“
V roku 2016 pápež František zaviedol zmenu, ktorá má veľký význam. „Na obrad umývania nôh možno vybrať osoby spomedzi všetkých členov Božieho ľudu. Nie je však povinný a majú sa brať do úvahy pastoračné dôvody,“ ozrejmuje Vladimír Kiš.
„Cirkev nás však povzbudzuje, aby sa táto tradícia zachovala. Totiž kňaz môže slúžiť omšu vo viacerých kostoloch svojej farnosti, preto sa tento obrad niekedy vynecháva, ale mal by sa zachovať aspoň vo farskom kostole.“
Spomína aj menej známu prax, že sa obrad umývania nôh vynechá, aby sa dožičilo viac času na rozdávanie svätého prijímania pod obidvoma spôsobmi všetkým veriacim.
„Veriaci tak môžu byť v očakávaní, čo zo vzácnych darov ich v danom roku čaká. No ak by bolo jediným očakávaním, aby bola liturgia čo najkratšia, asi je niekde chyba či nedostatok zmyslu pre liturgiu.“
VODA I SLZY
Ježišov príklad služby a pokory už roky verne nasleduje Svätý Otec. „V kontinuite s tradíciou, no s dávkou novosti a aktuálnosti necháva prehovárať tento symbol ešte zreteľnejšie ľuďom našej doby.“
Prostredníctvom médií môžeme sledovať dojímavé scény, ako umýva a bozkáva nohy chorým, starým, väzňom, utečencom, ľuďom na okraji, mužom i ženám, pri ktorých netečie len voda, ale i slzy.
Ako najvyšší pastier Cirkvi, sám v pokročilom veku, zostupuje z katedry k nohám tých najbiednejších, ktorí najviac potrebujú zakúsiť Ježišovu lásku.
„Robím to zo srdca, pretože my kňazi by sme mali byť prví, ktorí slúžia druhým. Je to aj znamenie lásky k bratom a sestrám. Je to znamenie: nikoho neodsudzujem, snažím sa slúžiť všetkým,“ povedal minulý rok v homílii na Zelený štvrtok.
„Nejde len o to, aby sa napodobňovalo, čo urobil Ježiš vo večeradle pre Dvanástich. Má sa uvádzať do praxe Ježišov príklad služobnej lásky voči nám hriešnym ľuďom. Svätý Otec nás učí, aby sme gestu umývania nôh rozumeli a nasledovali Ježišovu lásku voči všetkým,“ vysvetľuje liturgista.
„Som presvedčený, že Svätému Otcovi nejde o to, aby nás zamestnávali na prvom mieste detaily liturgických predpisov, hoci aj tie sú dôležité, ale chce skôr vyrušiť našu spokojnosť, aby sme hľadali spôsoby služby.“
Ak milujeme do krajnosti, otvoria sa nám oči, aby sme videli, kedy si máme opásať zásteru služobníka a podnecovaní Ježišovým príkladom nikdy ju nezložiť.
ODKAZ DO KAŽDODENNOSTI
„Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“
Ježiš nám s gestom zanechal i posolstvo robiť podobne. „Pre slovo príklad je v origináli použitý grécky výraz hypodeigma, ktorý sa v celom Novom zákone nachádza iba na tomto mieste a v Septuaginte sa spája s príkladnou smrťou,“ podčiarkuje biblistka a vysvetľuje, že v centre našej viery je Boh.
„On sa k nám skláňa, aby nás očistil kúpeľom svojej smrti. Jedine on nás môže očistiť a robí to prostredníctvom sviatostí. A tak nám umožňuje mať s ním podiel.“
To je prvý odkaz obradu umývania nôh. Druhým je slúžiť ako on gestami pokornej služby.
„Musíte si navzájom slúžiť bez zištnosti. Aké by to bolo pekné, keby sa to dalo robiť každý deň a všetkým ľuďom,“ povedal Svätý Otec v minuloročnej homílii na Zelený štvrtok.
„Ak milujeme do krajnosti, otvoria sa nám oči, aby sme videli, kedy si máme opásať zásteru služobníka a podnecovaní Ježišovým príkladom nikdy ju nezložiť,“ vyzýva biblistka Monika Golianová.