Z manželstva sa tešia šesťdesiat rokov

„Moja žena je ukazovateľom toho, či konám správne,“ chváli svoju polovičku Miroslav Cipár. Nie raz a nielen v tomto.

Počas celej doby rozhovoru ju vyzdvihuje ako manželku, ako matku, ako aktivistku a organizátorku viacerých dobrovoľníckych aktivít. Chce dokonca pripraviť ich súpis; stoja podľa neho za osobitnú zmienku.

Keď sa ho neohrabane spýtam, ako spolu možno vydržať šesťdesiat rokov, trochu sa urazí. Nepáči sa mu to slovo „vydržať“. Oni s Vilmou si spoločný život vychutnávajú. 

Prvýkrát ju videl v električke
Michalská ulica, meštiansky pôsobiaci byt v centre Bratislavy. Prítmie, ťažké záclony, vyleštené parkety, salón, luster, koberce. V takom svete vyrastala Vilma, ktorej otec mal nemecký a mama maďarský pôvod.

Kto by si však predstavil rozmaznanú slečnu s hŕbou voľného času a manierov, bol by ďaleko od pravdy. Vilmina mama bola invalidná dôchodkyňa, otec robil nákupcu dreva, pravidelne cestoval - a najstaršia dcéra mala zodpovednosť za domáce práce i mladších súrodencov. 

Keď mala asi pätnásť, chodievala do lodenice v Karlovej Vsi na tréning dvojkajaku so spolužiačkou. Aj v ten deň.

Unavená, strapatá, s veľkou športovou taškou si sadla do električky – a zaiste ani netušila, že na ňu uprene pozerá mladík, ktorý obráti celý jej svet naruby.

Neskôr ju zvykol stretávať na ulici; jeho internát sa nachádzal blízko miesta, kde žila. Navyše v tom čase chodila mládež korzovať. „Neskôr sme sa zoznámili a tým vzniklo stretnutie ľudí z dvoch úplne iných prostredí, ktorí si museli odovzdávať svoje poznatky, aby sa chápali,“ usmieva sa Miroslav.

"Bol iný ako ostatní. Uvážlivejší."

Aj ich záujmy boli odlišné. Ona mala veľmi rada šport; okrem kajakovania chodila lyžovať či plávať. Miroslav plávať nevie doteraz.

On si od štrnástich kupoval knihy, napríklad aj poéziu, k tomu i časopisy typu Jas. „Ja som doma nemala žiadnu poéziu a zbierala som časopis Vesmír, lebo som chcela byť astronómka. Z hviezd som bola naozaj vo hviezdach,“ usmieva sa Vilma.

Z chlapcov, ktorých poznala, nikto nevedel spamäti recitovať básne. Miroslav áno. „Nehovoriac o tom, že keď bolo pred maturitou potrebné spraviť literárny rozbor, on mi ho spravil na počkanie,“ smeje sa.

A vážnejšie dodáva: „Bol iný ako ostatní. Uvážlivejší. Utiahnutý, malovravný, dokonca musel požiadať svojho priateľa: ‚Prosím ťa, oslov to dievča, ja nemám odvahu.'“

Svoju priazeň jej dával najavo dlho a vytrvalo; až sa preňho rozhodla. Kým sa vzali, chodili spolu tri a pol roka.

„Bral som si ťa ako fyzickú osobu,“ obracia sa Miroslav položartom na svoju ženu. „To, aká si, som sa dozvedel postupne. Pozdávalo sa mi, ako vyzeráš; ostatné bolo bonus.“

Etablovala sa
Keď prišla Vilma ešte za slobodna prvýkrát na Kysuce k Miroslavovej rodine, mala chvíľu problém sa zorientovať. Napríklad tam nebola tečúca voda, len tá v studni.

„To by som prežila. Ale prišla som v lete; v čase, keď boli sená - bolo treba kosiť, hrabať, sušiť, otočiť, a keď išla búrka, zachraňovať,“ spomína Vilma.

V tom čase ľudia kosili ešte tak, že si celá dedina pomáhala.

„Prišla som v deň, keď horné lúky boli už suché a bolo potrebné zniesť seno do stodoly.  Chvíľu váhali, kým mi nasadili batoh na chrbát, ale napokon som ho sama zniesla.“

Vilma vtedy žartom svojmu milému vyčítala: „Tak na to si ma zavolal, aby ste ma vyskúšali?“

Treba však povedať, že čiperná Prešporáčka mala skúsenosť s fyzickou prácou, keďže brigádovala vo vinohradoch – a tiež to, že samotní rodčia Miroslava Cipára neboli bežní dedinčania.

"Moja mama už starla a rada prepustila svoje miesto Vilme."

Mladí manželia odišli v dvadsiatych rokoch do Ameriky; keď sa vrátili, otec začal podnikať, mama ovládala anglický, nemecký i maďarský jazyk, ako jediná žena v dedine nosila mestské šaty a pre miestne obyvateľky bola najväčšou autoritou. Chodila zapletať nevesty, pomáhala napísať či preložiť list, počas vojny sa vedela dorozumieť s vojakmi.

Už keď boli Miroslav a Vilma svoji, rolu pomocníčky miestnych žien prevzala práve jej nevesta.

„Chodievali sme tam na celé letá s našimi deťmi. Moja mama už starla a rada prepustila svoje miesto Vilme. Všetci ľudia dookola ju brali ako domácu,“ usmieva sa Miroslav.

„Utiekali sa k nej, lebo im pomáhala presne tak ako mama. Získala si povesť priateľskej ženy, ktorá pre nich môže niečo urobiť. Keby kandidovala vo voľbách, určite by bola starostka.“

Rok v Indii
India. Exotická kapitola v živote manželov Cipárovcov. Stalo sa tak v roku 1971, keď sa podobná šanca nedostala hocikomu. Im áno, lebo v tom čase isté vydavateľstvo v Naí Dillí hľadalo výtvarníka z Európy – a keď im Miroslav Cipár poslal niekoľko svojich kníh na ukážku, vybrali si jeho.

„Jemu sa vtedy už ani veľmi nechcelo ísť, ale mňa to zaujalo. Faktom je, že sme pobyt odložili o rok, aby sa naša Táňa naučila čítať a písať na Slovensku,“ spomína Vilma.

Manželia do Indie vycestovali s deťmi. „Dostali sme výnimku, lebo som mala pedagogické vzdelanie a mohla som ich učiť po slovensky.“ Deti teda chodili do americkej súkromnej školy – a z nej sa vracali na vyučovanie s mamou.

Pre ženu zo strednej Európy však boli tamojšie pomery šokujúce. „Nič som nemohla robiť, lebo sme mali služobníctvo. Nemôžete vstúpiť do kuchyne, nemôžete nič umyť, na nákup môžete ísť iba ak s miestnym sprievodom,“ opisuje Vilma.

„Majitelia nášho domu mali sluhu Madana, ktorý mal len deväť rokov. Našu dcéru chodil prosiť, aby ho učila písmená. Tá sa čudovala, prečo nechodí do školy a prečo sa chce učiť. Bola to pre nás všetkých škola života.“

"Nemôžete vstúpiť do kuchyne, nemôžete nič umyť, na nákup môžete ísť iba ak s miestnym sprievodom."

Manželia dostali „lekciu“ hneď v začiatkoch, keď Vilma vyzvala moslimského sluhu, aby si sadol. „Madam, vo vašej prítomnosti? Nikdy!“ reagoval ten šokovane. „A vidíte, my demokrati sme chceli, aby pri rozhovore s nami sedel,“ usmieva sa Miroslav, ktorému tiež pridelili vlastného sluhu.

Okrem veľkých sociálnych rozdielov ich čakal aj teplotný šok. „Boli tam extrémne, naozaj extrémne horúčavy. Ak máte viac ako štyridsať stupňov a trvá to dlhšie ako šesť týždňov, dostávate sa do iného mentálneho stavu. Ste podráždení, nervózni, nechce sa vám jesť, nechce sa vám hovoriť.“

V čase ich pobytu navyše vypukla indicko-pakistanská vojna, čo bol pre Vilmu posledný klinec do rakvy. Chcela zobrať deti a odísť späť na Slovensko.

Napísali vtedy priateľovi indológovi do Prahy, ktorý im odpovedal listom o tom, že vojna nebude trvať dlho, lebo príde obdobie dažďov. Tiež im odporučil, že majú ísť aspoň na víkend mimo hlavného mesta.

„Jemu vďačím za to, že som neodišla. Keď sa prekonali všetky ťažkosti, už mi tam bolo dobre,“ vraví Vilma, ktorá si našla aj kamarátku v knižnici. Manželia si dokonca časom spravili výlet po celej Indii. 

Trošku trpezlivosti a času
S výnimkou roku v Indii pracoval Miroslav celý život ako výtvarník v slobodnom povolaní. Vilma vystriedala viacero zamestnaní – učila, sprevádzala turistov po Bratislave, bola spoluzakladateľkou International Women´s Club (Medzinárodný ženský klub) v Bratislave.

Vychovali dve deti Vladimíra a Tatianu, popritom sa obaja angažovali v mnohých spoločenských i dobrovoľníckych aktivitách. Činní sú doteraz ako fungujúci tandem. 

„Hovorím, že treba trošku trpezlivosti a ženskej diplomacie,“ odhaľuje Vilma „tajomstvo“ dlhodobého vzťahu, ktorý sa zaobišiel bez väčších hádok; tichú domácnosť však vraj niekoľkokrát mali.

„Keď som sa aj niekedy chcela rozčúliť, povedal mi: ‚To je škoda. Ja som ti chcel práve povedať, ako ťa mám rád,'“ smeje sa.

„Snažil som sa konať podľa poučiek, ktoré som si vymyslel. Jedna z nich bola: Neísť spať pred vyriešením konfliktu. To je podľa mňa kľúčové – nenechať žiaden spor, aby rástol,“ radí Miroslav, ktorý tiež dodáva:

„Je prirodzené, že človek z času na čas neznáša nielen niekoho iného, ale aj sám seba. Čo s tým urobíte? Za moje zlyhania by som však nemal viniť nikoho; a už vôbec nie svoju ženu.“

"Je prirodzené, že človek z času na čas neznáša nielen niekoho iného, ale aj sám seba. Čo s tým urobíte? Za moje zlyhania by som však nemal viniť nikoho; a už vôbec nie svoju ženu."

Vilma zas z vlastnej skúsenosti pozná, že ak človek netrvá na tom, aby sa veci zmenili či vyriešili hneď, dá tým partnerovi čas pripraviť sa na prijatie zmeny či názoru, ktorý mu prezentujeme. „Manžel mi potom často povie: ‚Je mi to ľúto, ale fakt máš pravdu,'“ smeje sa Vilma. 

„Nebolo to tak, že sme šli vydláždenou cestou posiatou ružami. Iné to bolo, keď sme mali malé deti, iné to je, keď sú deti veľké. Každá okolnosť prináša odlišné problémy,“ konštatuje Vilma.

Vnučka im v čase 60. výročia dala otázku, ktorú si možno kladú i čitatelia: Čo by bolo, ak by sa nestretli?

Podľa Miroslava by obaja spoznali niekoho iného, kto má podobné hodnoty.

„Vilme by ostala povahová a hodnotová výbava; jej výchova by ju nemohla pustiť inde. A mňa takisto – možno by som našiel napríklad v trolejbuse  nejakú podobnú ženu, ktorá by zistila, že som iný ako ostatní,“ usmieva sa výtvarník.