Z odstrkovaného chlapca sa stal dominikánsky svätec

Martin z Porresu nemal ľahký život. Narodil sa 9. decembra 1579 v Lime ako nemanželské dieťa španielskeho šľachtica Jána z Porresu a prepustenej černošskej otrokyne Anny.

Otec sa k synovi najprv nehlásil, rovnako ani k svojej (od Martina o dva roky mladšej) dcére Jane. Deti žili roky s matkou v chudobných podmienkach. Až po čase sa k nim otec priznal, začal sa o nich starať a finančne ich podporoval. 

Vyučil sa za ránhojiča

Vďaka otcovi mohol chlapec študovať. Zapáčilo sa mu povolanie, ktoré v sebe spájalo remeslo holiča, ošetrovateľa a tak trochu aj chirurga – ránhojičstvo, ktoré bolo pre obyvateľov Limy veľmi dôležité.

Lekára si totiž mohol dovoliť len bohatý človek, zvyšok ľudu si musel vystačiť s ošetrovateľom, akým bol i Martin. A vraj mu to išlo perfektne, hoci pre tmavšiu farbu pleti a nie veľmi prestížny pôvod bol na nízkej spoločenskej úrovni, a to nielen vo svetskom, ale i v kláštornom živote. 

Bol jedným z prvých frátrov 

Väčšina černošských ľudí, mulatov a mesticov bola v tom čase otrokmi alebo ľuďmi druhej kategórie, ktorých kolonialisti podceňovali. Rovnaký prístup mali, žiaľ, aj v cirkevnom živote – až do tretieho koncilu juhoamerickej cirkvi v Lime, ktorý bol v roku 1772. Aj keď boli katolíci, nemohli sa stať rehoľníkmi či kňazmi. Dominikáni a františkáni však boli v tomto tak trochu prelomoví a už od konca 16. storočia umožnili aj ľuďom na okraji spoločnosti stať sa aspoň rehoľníkmi s doživotnými sľubmi – frátrami.  

Podobne bol na tom aj Martin, dokonca patril medzi prvých frátrov. Keď mal 15 rokov, chcel vstúpiť do kláštora bratov dominikánov v Lime. Tí ho najprv prijali len ako laického brata – terciára a vykonával podradné práce. Jeho najbežnejším pracovným nástrojom sa stala metla, slúžil ako upratovač a sluha, za čo sa jeho otec hanbil, no on svoju prácu robil s láskou a dôkladne.

Pokorne prijímal svoje úlohy, a keď sa kláštor ocitol v zložitej finančnej situácii, predstavenému ponúkol, aby ho predali za otroka. Ten ho nepredal, uvedomil si jeho hodnotu a 2. júna 1603 ho prijal za rehoľného brata. Pre jeho liečiteľský dar sa stal apoštolom chudobných a chorých, čoraz viac ho vyhľadávali aj váženejší ľudia a nielen Peruánci si ho obľúbili.

Z jeho životopisov sa dozvedáme, že mal dar bilokácie a dokázal ľudí uzdravovať na viacerých miestach naraz, hoci ako miešanec stále musel znášať urážky od ľudí. Aj preto je Martin z Porresu patrónom sociálnej spravodlivosti.   

Keď v meste vypukol mor, staral o spolubratov i ostatných obyvateľov – chudobných aj bohatých, bez rozdielu farby pleti. Zomrel zrejme na následky maláriovej horúčky 3. novembra 1639, a hoci ho Peruánci uctievali ako svätca hneď, pápež Gregor XVI. ho vyhlásil za blahoslaveného v roku 1837. Svätcom sa stal až o vyše sto rokov neskôr, keď ho pápež Ján XXIII. v roku 1962 v Ríme svätorečil. 

Je patrónom miešancov, chudobných, sociálnej spravodlivosti, rasového porozumenia i holičov.